Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Adoptovať dieťa po štyridsiatke?
Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať.
S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala…
Ich príbeh začal pred šiestimi rokmi, keď sa pani Ruženka dozvedela, že prirodzenou cestou dieťa nebude mať.
Pani Ružena odmietala podstupovať lekárske zásahy a umelé oplodnenia, a tak im s manželom prišlo viac prirodzené požiadať o adopciu. Samozrejme, mali aj pochybnosti, obzvlášť ohľadom toho, či budú vedieť cudzie dieťa ľúbiť. Podali si žiadosť na úrad. Všetko však držali v tajnosti, nikto o ich zámere nevedel, ani ich širšia rodina.
Kritéria mali nastavené podľa vlastnej predstavy, hoci niekto tomu hovorí aj VIP kritéria.
Chceli dieťa do jedného roku, majoritného etnika, zdravé alebo s liečiteľnými chorobami a právne voľné. Na každú požiadavku mali svoj dôvod.
Chceli malé dieťa preto, lebo očakávali, že dieťa si ľahšie na nich zvykne a prechod nebude taký náročný. Chceli zdravé dieťa, pretože pani pracuje ako špeciálna pedagogička. Pracovala v rôznych ústavoch s postihnutými deťmi a nechcela sa aj doma starať o postihnuté dieťa. Majoritné etnikum chceli preto, že bývajú na dedine a podľa jej slov majú negatívnu skúsenosť s Rómami. No a na záver, právne voľné chceli preto, že sa nechceli stretnúť na súde s biologickou matkou, ani nechceli, aby mala o nich nejaké osobné údaje.
Čakali však dlho a roky im pribúdali.
Medzitým mala pani Ruženka cez štyridsiatku a jej manželovi sa už blížilo na päťdesiatku. Začali sa na dieťa cítiť príliš starí. Mrzelo ich síce, že dieťa nikdy nebudú mať, ale našli v tom aj veľa pozitív. Postupne sa vnútorne presvedčili, že na život s dieťaťom je už pre nich neskoro. Keď však pani Ruženka zavolala úradníčke, že žiadosť rušia, skoro odpadla, pretože jej úradníčka oznámila, že sa práve dostali na rad a môžu si adoptovať bábätko.
Na fotke videli malé bábo a hneď si dohodli aj stretnutie s pestúnskou rodinou. Ruženke podali do náručia polročné dievčatko, ktoré aktívne reagovalo a obzeralo si Ruženkinu bižutériu. Stretnutie trvalo dve hodiny. Bolo to však iné, ako by ste očakávali. Chýbalo to nadšenie, že konečne sme sa dočkali. Ruženku, naopak, prepadával strach a pochybnosti. Stále hľadala nejaké negatívum, aby mohla povedať nie. Ale žiadne nenašla.
Bála sa, aby nespravila zlé rozhodnutie. Predsa len, po toľkých rokoch si nebola istá, či je správne do toho ísť. Či je to najlepšie riešenie pre nich aj pre dieťa. Trvalo jej 14 dní, kým sa vnútorne preladila, a nakoniec sa predsa len rozhodli pre adopciu.
Aj láska k dieťatku prichádzala postupne.
Najprv si museli na seba zvyknúť. Neskôr prebehol posledný súd, teda deň, po ktorom je dievčatko už právoplatne ich dcérou a nikto im ju nemôže zobrať. Až vtedy pani Ruženka pocítila plné priehrštie lásky, lebo strach zo straty jej už nebránil naplno prejaviť svoje city. Dnes má ich dcérka už rok a pol, rodičia ju ľúbia a nevedia si bez nej predstaviť svoj život.
Pani Ruženka sa v okolí stretla aj s osočovaním, že ich kritériá pre adopciu dieťaťa boli netolerantné a že je to ich chyba, že museli tak dlho čakať, že sa skoro ani nedočkali. Ona si však stojí za svojím, že tieto kritériá boli z ich strany úprimné a nemôžu sa hrať na niečo, čo nie sú. Chce dať svojmu dieťaťu pocit, že je plne prijaté a akceptované také, aké je. No a tie kritériá jej k tomu pomáhajú. Spätne je spokojná s tým, že kritériá mali také, aké mali, aj keď čakanie trvalo dlho, lebo dnes cíti, že ich dcérka je naozaj ich.
Stretla sa aj s názorom, že adopcia po 40tke je „zločin“…
Zločin voči adoptovanému bábätku, lebo keď bude mať dieťa 20 rokov, tak ona už bude mať vyše 60, resp. jej manžel skoro 70 rokov. Vlastne sa veku 20 rokov svojho dieťaťa nemusia ani dožiť. Podľa niektorých sa deti ženám po 40-ke už nerodia, a preto by ani nemali mať nárok na adopciu. S tým však rozhodne nesúhlasia iní, ktorí tvrdia, že dnes je už celkom bežné, že aj 40 – 45-ročným ženám sa môžu narodiť zdravé deti. Takýto dôvod na diskrimináciu adopcie by rozhodne nemal byť.
Každý človek má iný životný príbeh a dôvody, prečo nestihol alebo nemohol mať vlastné deti. Nemali by sme druhých súdiť, lebo sme nikdy nekráčali v ich topánkach. Ak niekto cíti, že má v srdci toľko lásky, že sa s ňou chce podeliť aj s osvojeným dieťaťom, predsa sa mu môže splniť sen o rodine, možno aj po 40-ke.
Ako to vidíte vy?
Rozhovor s adoptívnou mamičkou vznikol pri príležitosti vydania prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovaných detí. Koncom septembra 2022 spustíme crowdfundingovú kampaň na knihu Dieťa z neba – 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa.
Ukážku si môžete prečítať tu: https://www.adoptovanedieta.sk/ukazka-z-knihy/
Autorka je NLP koučka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
