Prišla som o prácu. Veľa času som trávila na cvičisku. Ďakujem psom za cestu, ktorú mi ukázali…

V mysli ďakujem všetkým svojim psom za cestu, ktorú mi ukázali.

Súčasťou domácností, záhrad a hlavne ľudských sŕdc sú často štvornohé chlpaté tvory, ktoré voláme psy. Psy vo svojich farbách, tvaroch, charakteroch a povahách. Pes je pre niekoho domácim miláčikom a priateľom a pre druhého akýmsi samozrejmým „štekadlom“, ktoré slúži na stráženie.

Existujú veľké rozdiely medzi ľuďmi, ako vnímajú tieto štvornohé zvieratá. 

Ale psy dokážu omnoho viac, ako si možno niektorí z nás myslia. O ich schopnostiach som sa porozprávala s Martinou Kolevovou, inštruktorkou, rozhodkyňou a zároveň zakladateľkou Agility klubu v obci Lazany.

Martinka, ako deti nás spájala láska k psom. Chodievali sme na spoločné prechádzky s našimi štvornohými kamošmi. Ty si zostala tejto záľube verná až dodnes. Tvoja činnosť nie je len o láske k zvieratám, ale hlavne o úsilí a trpezlivosti. Povieš nám trochu viac?

Pamätám sa na tvojho veľkého bradáča s menom Box. Bol to majestátny krásny pes. Na žiadneho psa vo svojom živote som nezabudla a každý z nich ma niečo naučil. Od malička ma fascinovalo pozorovať psy a ich chovanie. Už v prvom stupni na základnej škole som navštevovala mestský kynologický krúžok v Prievidzi, pod vedením empatického staršieho pána Viktora Budaja. V tej dobe trendovým, dnes už staromódnym metódam výcviku psov som sa začala venovať, až keď mi rodičia zaobstarali šteniatko, kríženca kokeršpaniela. Volal sa Benny. Vedúci kynologického krúžku ma pripravil na prvé vystúpenia a ukážky výcviku, a tak sa mi postupne plnili detské sny.

Benny sa s ľahkosťou učil rôzne triky a základnú poslušnosť. Sprevádzal ma celú etapu života od dvanástich rokov až po narodenie mojej prvej dcéry Grétky. V tej dobe iné ako služobné plemená nesmeli prekročiť brány zväzarmovského cvičiska. Často som „visela“ na plote cvičiska a sledovala ,,naozajstný“ tréning. Keď mal Benny asi sedem rokov, tak som si za peniaze z prvej brigády kúpila šteniatko nemeckého ovčiaka menom Larryk. A mala som psíkov dvoch. Znovu ma stretlo šťastie v podobe dobrého trénera Ing. Ľuboša Krivošíka. Zrazu som stála za bránami vysneného cvičáku so svojím novým šteniatkom a čakala na veľké veci.

Vedela som, že sa chcem venovať výcviku psa, ale nie podľa štandardných metód. Nepáčili sa mi tvrdé metódy výcviku.

V našom novo vybudovanom vzťahu s novým parťákom som stavila na jeho chuť aportovať aj steblo trávy. Za hrsť trávy alebo loptičku pre mňa robil zázraky. Bez akýchkoľvek trestov a ťažkých korekcií. Spolu sme sa stali Majstrami Slovenska mládeže. Myslím, že práve tento pes mi ukázal, že sa to dá – pracovať so psom trochu inak. Nakoľko internetové návody výcviku vtedy boli ešte utópiou a literatúra na Slovensku taktiež chýbala, trénovala som formou pokus – omyl. Larry bol výnimočný pes, aký sa rodí iba raz. Larryho mi otrávili v roku 2002, umrel ako deväťročný. Benny nás opustil vo veku šestnástich rokov.

V období, keď sa mi narodila druhá dcérka Barborka, sme sa ujali fenky s menom Viši s vrodenou vadou pažeráka. Nezniesla obojok ani postroj, a preto bola necvičiteľná. Viši ma naučila, že radosť zo života je pre psy prirodzená ako dýchanie. Tešila sa z každého rána a aj napriek nepriaznivej prognóze jej psieho života zostala s nami šesť rokov. Na záhrade strážila moje dcéry tak, že sa od nich nepohla ani na krok. Mladšiu dokonca podopierala, keď sa učila chodiť a trpezlivo znášala detské dotyky. Nikdy som sa neobávala, že by im mohla ublížiť.

Keď „odišla“, vydržala som bez psa iba mesiac.

Náš nový pes mal byť hlavne pre deti, lebo u mňa platí príslovie – každé dieťa by malo mať rodičov a psíka. Avšak, aby dieťa psa zvládlo, mal by byť aj primerane veľký. V roku 2010 k nám do rodiny teda pribudla fenka Aňa (Parson Russel teriér).

Už dlhší čas som sa zaujímala prostredníctvom internetu o šport agility.

Psíky prekonávali rôzne prekážky so svojím psovodom a vyzeralo to krásne a hlavne jednoducho. Aňa bola aktívna a pohyblivá, tak som si objednala set prekážok a začala s nácvikom. Navštevovala som rovnako zameraný klub v Nitre a dostala praktické základy. V roku 2013 na vlastnom cvičisku v prenajatých priestoroch v Lazanoch sa začali pridávať ďalší nadšenci. Celú našu rodinu to pohltilo. Dievčatá tiež začali pretekať a prikúpili sme im vlastné psíky: dvoch teriérov Ebbynku a Tripka, pinča Daisynku aj border kóliu Malibu. A psov už bolo päť.

Niekoľko rokov moje deti aj deti z nášho klubu veľmi úspešne reprezentovali Slovensko na národných i medzinárodných súťažiach. Doniesli sme si dokonca dva tituly Majster Európy z Luxemburska. Ako rástli, zúčastňovali sme sa súťaží pre dospelých na Európskej aj svetovej úrovni. Karavanom sme s deťmi a so psami precestovali celú Európu. Ako rodina sme boli stále spolu.

Sama som Slovensko reprezentovala na Majstrovstvách sveta v agility v Liberci v roku 2017. So svojim milovaným Tripkom sme skončili v družstvách na deviatom mieste. Agility nás veľmi napĺňalo. Nebol rok, kedy by sme sa neumiestnili na Majstrovstvách SR na stupňoch víťazov. Dcéra sa stala medzinárodnou rozhodkyňou agility a pokračuje v športe so svojou border kóliou Malibu.

V roku 2015 som prišla o prácu a na cvičisku som trávila stále viac času.

Začala som pomáhať záujemcom aj s výcvikom poslušnosti. Psy však začali starnúť. Pre psovoda to znamená, že nastal čas eliminovať preskoky cez prekážky. Zaujal ma rozvíjajúci sa šport hoopers. Bol to tiež parkúr s prekážkami, ale nie určenými na preskok, ale iba na obiehanie a prebehovanie, čím sa šetrí pohybový aparát u psa.

Mojou snahou bolo dostať ho aj na Slovensko. Od zakladateľky hoopers a lektorky psej školy Koira v Čechách Mgr. Lenky Blachovej som získala základné dôležité informácie a s láskavým dovolením českého klubu Hoopers nás vzali v roku 2019 ako Slovensko pod svoje krídla. Stala som sa prvou slovenskou rozhodkyňou a inštruktorkou tohto športu, ktorý ma oslovil najmä preto, že dáva druhú šancu pre vyslúžilé agility psy. Je taktiež otvorený aj pre psy s handicapom (s fyzickým znevýhodnením).

Tým, že psa udržujeme v pohybe, ich proces starnutia sa spomaľuje. Hlavne mentálny.  Keď ako rozhodca posudzujem beh psíka na vozíku, vždy som dojatá. Ich chuť pracovať je totiž úplne rovnaká, ako u zdravého psa. Čím viac moje psy starnú, tým viac si uvedomujem, koľko ma naučili. Ako trénerke mi prešlo rukami veľa druhov psíkov, aj doma je to celkom slušná paleta veľkostí a charakterov.  Môžem smelo prehlásiť, že každý pes sa chce s nami dohodnúť.

Psy nerobia niečo naschvál a ani nie sú zákerné.

Našťastie nemajú tieto ľudské vlastnosti. Sú úprimné a neustále s nami komunikujú,  len ich treba pozorne sledovať. Pracujem s nimi výlučne pozitívnym tréningom. Pokiaľ je majiteľ otvorený tréningu a chce do toho dať viac, ponúknem mu možnosť výcviku tzv. Shappingom – tvarovaním správania.

V jednoduchosti – označím krátkym zvukom, alebo slovom požadované správanie psíka, ktoré mi ponúkne. Pozorujem psy pri práci a neustále sa od nich učím. Samozrejme čerpám informácie z kníh, internetu a sledovaním obľúbených trénerov. Navštevujem rôzne semináre a školenia. Snažím sa vybrať si cestu, ktorej rozumiem a funguje.  V súčasnej dobe venujem výcviku psov všetok  svoj voľný čas.  Často myslím na to, čo všetko by som zmenila, keby som pred rokmi vedela to čo viem dnes.

V mysli ďakujem všetkým svojim psom za cestu, ktorú mi ukázali. Ale asi to tak musí byť. Človek sa učí celý život. Všetkým čo ma požiadajú o pomoc pri výcviku, viem podať ucelené kompletné informácie, ktoré som praxou získala. Aby sa dozvedeli nielen ako, ale aj prečo. A to je dôležité.

Hlavne nikdy psa netrestať. Psy si to nezaslúžia. Nie len preto, že ľuďom dôverujú a všetko nám odpúšťajú, ale hlavne preto, že urobia iba to, čo sme ich naučili.

 

Počas môjho pôsobenia v útulku som sa stretla so psíkmi, u ktorých nebol známy rodokmeň a predsa boli talentované a poslušné. Máš aj takúto skúsenosť?

Nikdy som nedelila psy na tie s rodokmeňom a bez. A ani neviem či to v pozitívnom tréningu hrá vôbec nejakú rolu. Psy, sú ako aj my, osobnosti.

Momentálne som v období  zdravotnej krízy a od manžela som dostala šteniatko, druh austrálska kelpia. Vedel, prečo to robí…  myšlienky na moju chorobu sa vytratili.

Psík dostal meno Fénix a má sedem mesiacov.  Pracujeme na výchove a poslušnosti. Pripravujem ho na Hoopers aj Agility. Taktiež začína s vyhľadávaním pachov – Nosework. Postupne sa začleňuje do našej teraz už šesťčlennej svorky. Ak vychovám aj tohto psíka podľa mojich predstáv, mojim posledným snom bude doopatrovanie starých psíkov z útulkov.

Bude to ďalšia šanca pre nich a vlastne aj pre mňa.

Psy patria neodmysliteľne do môjho života.

KONTAKT: https://www.facebook.com/agilityklub.lazany

 

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková