Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Aj keď vedel o svojom podlomenom zdravotnom stave, žil. Naplno, dobrodružne a s úsmevom. Ľubo…
Žiť naplno až do konca…
„Všetko bude,“ s figliarskym úsmevom hovorieval kamarát Ľubo. Kamarát, s neutíchajúcim zmyslom pre humor.
Kamarát, ktorého osud nešetril v dobrodružstvách a nedokonalostiach života.
Kamarát, ktorý sa dokázal usmievať, aj keď niekto iný by v jeho situácii plakal.
Bol to Ľubo. Chlapík s veľkým darom, o ktorom ani nevedel.
S darom rozsievať úsmev tam, kde ho bolo potreba.
Okrem svojej práce sa venoval rozvozu balíkov ryže. Niektorí priatelia ho nazývali jazmínová ryža – jazmín*.
Zastavil so svojím autom v areáli našej liečebne a s úsmevom vykladal 15-kilové balíky. Vedeli sme, že ryža bude výborná, lebo ju priniesol človek vždy s dobrou náladou a pohodou.
Stávalo sa mi, že som ho privítala ešte zamyslená z udalostí na pracovisku. Možno neboli ani tak vážne, akú vážnosť som im pripisovala ja.
Keď som prichádzala k jeho autu s naloženou ryžou, schytil ma celú obalenú vo svojej vážnosti, vyzdvihol pár centimetrov nad zem a držal…
„Úsmev, cica,“ zahlásil.
Mierne zaskočená som stratila všetky slová na obhajobu vážnej tváre a usmiala som sa.
Áno, taký bol Ľubo.
Spontánny, prirodzený a slobodný. Oslobodený od predpisov, bontónu a ešte iných všelijakých obmedzení vytvorených v našej hlave.
Jedného dňa mi poslal fotografiu opuchnutých a vodou naliatych nôh. Myslela som si, že je to obrázok z nemocnice hospitalizovaného staršieho človeka.
Nie, mýlila som sa. Boli to nohy Ľuba, ktorý trpel vážnym ochorením srdca.
O niekoľko dní absolvoval náročnú operáciu.
A na otázku, či má strach, odpovedal vyjadrením, ktoré smeroval k ošetrujúcemu doktorovi.
„Ja vám dôverujem, pán doktor, a viem, že to urobíte čo najlepšie.“
Ľubo videl veci pozitívne, so zvláštnym nadhľadom, humorom a pokorou.
O nejaký čas odišiel za prácou do zahraničia bez znalosti jazyka.
„Bóže, Zuzi, to je také dobré, že sa mi o tom ani nesnívalo,“ stáli slová pri jeho fotografii s čerstvo uvareným jedlom, ktoré si v ubytovni v zahraničí uvaril.
Pracoval, experimentoval, spoznával do poslednej jeho chvíle.
Prečo poslednej?
Srdce nevydržalo a v jeho 52 rokoch vypovedalo funkciu.
Ľubo odišiel…
Zaujímavé je, že vedel o svojom podlomenom zdravotnom stave, ale žil.
Naplno, dobrodružne a s úsmevom tak, akoby bol úplne fit.
Dnes sa zamýšľam pri pohľade nad vyjadreniami veľmi opatrných ľudí, ktoré sú:
Daj si pozor, nesmieš to jesť, nevstávaj, lebo spadneš, nejedz to, lebo to je nezdravé, nepi, nefajči…
Čo by na to povedal kamarát Ľubo?
„Neboj, nič odchodom nekončí!“ a s úsmevom by nasadol do svojho auta naloženého jazmínovou ryžou.
Filozof
Potrebuje človek
na prehlbovanie umu školy?
Nemal ich Ľubo,
kamarát so srdcom chromým.
Spoznával život,
jeho čary, zákutia i obyčaje.
Humorom liečil ostatných,
vtip a sila chechtali sa z tváre.
Naposledy rozprával o súhre huby, lišajníka a stromu.
Obyčajný chlap v montérkach
čo nahodil omietku i elektrinu domu.
Pre poznávanie hĺbky života
snáď postačí trpezlivosť a záujem.
Ľubo je už v hviezdnej diali,
však vo veršoch ho spomeniem.
Vtipálek a mudrc
bez pátosu.
Odišiel na „deň bláznov“
bez prípravy a smútočného prednesu.
Tak ako to vždy chcel….
Moje myšlienky aj postrehy o ľuďoch z prostredia liečebne a hospicu nájdete v knihách: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to?
(www.elist.sk)
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
