Najväčšia hodnota, ktorú pacientovi môžem ponúknuť, je, že prinesiem seba, že som tam s ním…

Najväčšia hodnota, ktorú pacientovi môžem ponúknuť, je, že prinesiem seba, že som tam s ním…

Náš rehabilitačný tím v liečebni pre dlhodobo chorých dopĺňala fyzioterapeutka, rehoľná sestra Viktória. Pacientov však pribúdalo a bolo potrebné prijať posilu do tímu v rámci rehabilitácie – fyzioterapie.

Ako cvičiť a rehabilitovať so seniormi?

Do liečebne nastúpil mladý absolvent školy, fyzioterapeut Zolo. Mladík vysokej postavy s nápadnou briadkou a dlhými vlasmi. Ako si asi bude rozumieť s rehoľnou sestrou? pomyslela som si v tej chvíli.

Nuž, so sestrou Viktóriou, ktorá dokázala nielen naučiť, ale sa aj usmiať, si mladý Zolo porozumel veľmi rýchlo. Spolu tvorili tandem, ktorý bol známy nielen dobre odvedeným odborným úkonom, ale aj sviežosťou a humorom. Zolo občerstvil kolektív a sám sa cítil v prostredí liečebne veľmi dobre. Pristavil sa občas v klubovni, kde som pracovala. Prešli sme spolu rôzne témy „od pacientov až po papagáje“.

Dnes by som pootvorila dvere do jeho života.

Zolo, fyzioterapia má široké možnosti využitia v zdravotníckej oblasti. Ako ty konkrétne hodnotíš význam fyzioterapie u dlhodobo chorých pacientov?

Význam fyzioterapie u dlhodobo chorých vnímam tak, že z pohľadu človeka, ktorý leží na takomto oddelení, je to príležitosť stretnúť sa s ľudskou bytosťou. Rolu fyzioterapeuta môžem dať na chvíľu bokom, dôležité je, aby ten človek vnímal, že za ním prišiel človek, ľudská bytosť. Moje skúsenosti sú také, že najväčšia hodnota, ktorú pacientovi môžem ponúknuť, je, že prinesiem seba, že som tam s ním a dám mu najavo, že ho vnímam, vidím a počujem. Takto si predstavujem ľudský kontakt.

Veď už len názov toho oddelenia nám napovie, ako sa človek tam ležiaci asi môže cítiť a čo mu beží v hlave.

Oddelenie dlhodobo chorých… Som chorý. Som dlhodobo chorý. Aký to má dopad na človeka byť dlhodobo chorý?

Zažívam niečo nepríjemné, niečo ohrozujúce a trvá to dlho. Nemá to konca. Cítim neistotu. Neviem, čo so mnou bude. Strácam nádej. Cítim strach. Cítim hnev. Hanbu. Vinu. Úzkosť.

Myslím si, že toto všetko hospitalizovaní na oddeleniach LDCH zažívajú. S ľuďmi, ktorí sú v takomto stave, je náročné robiť fyzioterapiu. Za veľmi dôležité považujem spojenie medzi mnou a človekom, s ktorým pracujem, a budovanie vzájomnej dôvery. V opačnom prípade je terapia neúčinná. Pacient môže reagovať podráždene, často sa stáva, že terapeuta odmietne. (A pošle do niekam J.) Ak vznikne medzi terapeutom a pacientom dôvera, je to viac ako polovica úspechu. Pacient cíti prítomnosť niekoho druhého, uvedomuje si, že nie je v tom sám, je vnímaný a vypočutý. V tej bezmocnosti, ktorú zažíva, objaví niečo, čo vo svojej moci predsa len má, a to je skvelý odrazový mostík k tomu, aby o sebe začal rozhodovať. Stanoví si cieľ a môže hľadať spôsob, ako sa k nemu dostať.

A ja som v tomto procese jeho sprievodcom.

Existuje nejaký kuriózny zážitok z liečebne, na ktorý rád spomínaš?

Keď som ako začínajúci fyzioterapeut videl kvadruplegika*, ako sa bez pomoci druhej osoby postavil pri rebrinách. Sestra Viktória sa mu venovala asi štyri hodiny denne a on s jej pomocou rozhýbal svoje ruky natoľko, že sa dokázal vytiahnuť. Nohy mal slabšie, ale tiež tam boli náznaky, že sa ešte zlepšia. Možno sa stal zázrak a možno mu nestanovili správnu diagnózu, v každom prípade odvtedy verím, že pozitívna zmena je vždy možná.

*Kvadruplegia – úplné ochrnutie všetkých končatín

Dnes už pracuješ sám a aj prednášaš. Kde si čerpal svoje skúsenosti v oblasti fyzioterapie?

 Titul Mgr. a špecializáciu som získal na SZU v Bratislave. Po ukončení bakalára som sa zamestnal v Liečebni svätého Františka, kde ma veľmi veľa naučili kolegyne Helenka Ilenčíková a sestra Viktória. Obe boli neuveriteľne vnímavé a dokázali svojich pacientov pozitívne motivovať. Často sa stávalo, že na vizitách doktori neveriacky konštatovali, že ten či onen ležiaci pacient pri nich nadobudol sebestačnosť, aj keď im nikto z nich nedával nádej. Pre mňa to bolo dovtedy nevídané, že pracovali s totálnym nasadením nezávisle od toho, v akom stave ten človek bol. To je, myslím, veľmi dôležité, že neuverili nálepke, ktorú tí pacienti dostali stanovením diagnózy.

„Prišiel pán s kvadruplégiou? Nevadí, idem sa mu venovať,“ často používaná veta obidvoch fyzioterapeutiek. A približne o tri mesiace pán s kvadruplégiou stál pri rebrinách. 

Po približne roku a pol som odišiel z liečebne a zamestnal som sa v špecializovanej nemocnici pre ortopedickú protetiku na Záhradníckej ulici. Zažil som tam úžasnú partiu terapeutov, všetci boli veľmi priateľskí, ústretoví a ochotní deliť sa o svoje skúsenosti. Keďže tu pracovalo veľa terapeutov, mal som možnosť si vyskúšať obohacujúcu rôznorodosť prístupov a pohľadov. V tejto nemocnici sme cirkulovali medzi ambulanciami a oddelením, takže som stretol veľké množstvo ľudí s rôznymi diagnózami.

Okrem iného som sa tu veľa naučil o protetike, na lôžkovom oddelení som mal na starosť komplexnú starostlivosť o pacienta s amputáciou dolnej končatiny. Medzitým som absolvoval veľa rôznych kurzov, seminárov a výcvikov, a keďže sem chodilo veľa pacientov s rôznymi diagnózami, bola to pre mňa úžasná príležitosť pretaviť naučené teórie do praktických zručností.

Po piatich rokoch v nemocnici som sa rozhodol, že si otvorím vlastnú ambulanciu v Petržalke. Toto rozhodnutie mi prinieslo veľa slobody a s tým súvisiace skúsenosti, ktoré by som ako zamestnanec nemal možnosť zažiť. Začal som spolupracovať so Slovenským zväzom vodného póla, v rámci čoho som ako tímový fyzioterapeut absolvoval zopár medzinárodných turnajov. Neskôr som sa stal osobným fyzioterapeutom jedného tenistu, s ktorým som cestoval po Európe.

Momentálne som usadený, služobne už nikam necestujem a pracujem hlavne vo svojej ambulancii. Posledných pár rokov sa venujem psychosomatickým prejavom, ktoré sa odohrávajú v tele, a v tom sa ďalej zdokonaľujem. Spolupracujem aj so psychológmi, ak je to potrebné, konzultujem s nimi svoje pohľady, prípadne ich odporučím klientovi, ak je otvorený pre spoluprácu. Raz za čas sa stretávam s priateľmi – fyzioterapeutmi, s ktorými debatujeme pri kávičke a vymieňame si skúsenosti.

Myslíš si, že keby sme sa celý život udržovali v pohybe a správnom cvičení, nedostaneme sa do tvojej ambulancie?

Myslím si, že je to o tom, aby sme sa udržali v rovnováhe zdravým spôsobom. Verím tomu, že symptómy vznikajú, keď sme v nerovnováhe a ich úlohou je dostať nás späť do rovnováhy.

Vnímala som ťa ako človeka so samostatným názorom a širokým obzorom. Čo je tvojím krédom?

 Keď mám pri sebe seba, nikdy nie som sám.

 S fyzioterapeutom Mgr. Zoltánom Sýkorom sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová.

Svoje postrehy z prostredia liečebne a hospicu zachytila v knihách:

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová.

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/