Na dobré sa oplatí počkať. Aj po 40-ke.
A zas mal ten môj chlap aj ľudia okolo mňa pravdu. „Neboj sa, isto niečo príde. Oddýchni si. A uži si to!“, radili mi keď ma v dôsledku „korony a zoštíhlenia firmy“ prepustili z práce.
Ale ja som workoholik a vtedy som nepočúvala.
V jednom kuse som nariekala a horekovala. Asi som všetkým už poriadne liezla na nervy. Dookola som sa pýtala sama seba : „Čo len budem ďalej robiť?“ Bála som sa nudy, vypadnutia z pracovného stereotypu, aj finančných ťažkostí.
Ako nájsť dobrú prácu po 40-ke?
Predsa, nie som už najmladšia a viem ako to v týchto veciach chodí…
Či mi veríte alebo nie, nenaplnila sa ani jedna z mojich obáv.
Po pár dosť ťažkých týždňoch na psychiku som sa vzchopila.
Ale chcelo to čas.
Pár týždňov, mesiacov.
Hľadala a skúšala som.
Veľmi mi pomohli niektoré podporné články v Magazíne 40plus a tiež rady odborníkov, ktorí sa snažia vyviesť nás často z bludného kruhu vlastných ťažkých myšlienok.
Upravila som si podľa rád a odporučení životopis.
Nastavila som sa psychicky.
Prišli viaceré pracovné ponuky, aj z iného súdka, ako doteraz.
Po siahodlhých úvahách som pochopila, že sa predsa len chcem zamerať na to, čo viem dobre. Na to, čo mi ide,v čom som dobrá (aj keď sa to učím robiť stále dokonalejšie) a na to, z čoho mám pozitívnu spätnú väzbu od okolia.
Tak som sa do toho naplno oprela a opäť pokračujem vo vytýčenom smere. Aj keď možno trochu iným spôsobom. Cítim uspokojenie a dobrý pocit. Lebo práca by mala byť aj o tom.
Áno, chcem robiť to, čo ma baví.
A hlavne – robiť to slobodnejšie.
Ale preto, že to chcem, nie musím.
Po 40-ke si to už predsa zaslúžim.
Dnes hovorím, že tá prestávka a prepustenie boli darom. Len človek k tomu musí dospieť sám a cestou sa nehanbiť. Požiadať o pomoc a radu odborníka.