Ako sa dá vyliečiť z rakoviny

Prečo som práve ja ten, čo musí podstúpiť ťažké životné skúšky? Položili ste si už túto otázku niekedy vo svojom živote? A našli ste na ňu odpoveď? SLAVOMÍR ODZIOMEK je jeden z tých, čo museli hľadať odpoveď. Nielen odpoveď, ale i spôsob, ako svoj problém vyriešiť Osud mu nadelil onkologickú diagnózu a pre 40plus zaujímavo a inšpiratívne opísal svoj životný príbeh. My vám ponúkame na pokračovanie.

Do prdele, to sa vám nemohlo nič horšie stať?  To sú slová, po ktorých prišli veľké zmeny v mojom živote. Slová, ktoré ma priviedli k poznaniu, že zaužívaná veta o dôležitosti zdravia nie je len prázdna fráza.

            Porozprávam vám svoj príbeh pekne od začiatku. So všetkým, čo s tým súvisí – ak mi to môj domáci cenzor dovolí.

Na Silvestra 2013 som si dal deci domáceho vaječného likéru, ktorý pripravila moja staršia dcéra. Týmto dňom sa začali moje zažívacie ťažkosti. Mal som 48 rokov, manželku, dve dospelé dcéry, zaťa, ročného vnuka,  rodičov…  S kamarátom sme viedli malú stolársku firmu zaoberajúcu sa  výrobou nábytku. Okrem iného aj nábytku pre zdravotníctvo. Manželka pracovala v banke ako vedúca úverov, potom v CFH ako riaditeľka marketingu.

Vo voľných chvíľach sme chodili na turistiku, výlety po Slovensku a Čechách, na „kávu“ s kamarátmi… zakaždým sme si vybrali nejakú tému. Napríklad „tour de antikvariát“- túlali sme sa cielene po slovenských a českých antikvariátoch kým sa mi nepodarilo kúpiť všetky knihy od Hanzelku a Zikmunda v prvom vydaní. To aby sme mali cieľ.

Nočné výlety s fotoaparátom

V tom čase sme s priateľkou, amatérskou ornitologičkou, začali navštevovať Senianske rybníky, chránené vtáčie územie na juh od Šíravy a Michaloviec, kde sa počas jarnej a jesennej migrácie zhromažďuje najviac sťahovavého vtáctva na Slovensku.

Vždy sme sa ubytovali na ranči v Blatnej Polianke u veľmi milých ľudí. Tu sme zistili aký „východ“ naozaj je. Srdeční a priami ľudia, náboženská tolerancia, nedotknutá príroda, v noci tma…  V tej dobe som sa už asi rok venoval fotografovaniu nočnej oblohy.

Pri peknom počasí sme chodili von aj na celú noc. Fotografovať napríklad meteorické roje, mesiac, ISS, ale aj objekty hlbokého vesmíru.

Čo mi to je?

Pri všetkých aktivitách ma čiastočne obmedzovali moje zdravotné problémy. Najhoršie to bolo s trávením. Dlho som nemohol zistiť, ktoré potraviny mi nerobia dobre. Raz to bola zelenina, strukoviny, potom mastné… Asi po pol roku som prišiel na to, že najviac mi vadí kombinácia mäsa a sacharidov.  Nakoniec som požiadal moju všeobecnú lekárku o výmenný lístok na gastro vyšetrenie.

Hľadanie gastroenterológa ma znovu utvrdilo v presvedčení, že naše zdravotníctvo je choré. A nie sú to peniaze, čo tam chýba, ale to je iný príbeh… Telefonoval som všetkým popradským lekárom – najbližší termín bol apríl až máj.  Písal sa  dvanásty december. Máme predsa aj iné mestá v okolí… Omyl.

Kežmarok – marec, Stará Ľubovňa – marec. Našťastie máme aj normálnych lekárov. Po vysvetlení čo potrebujem, ma lekár v Levoči objednal, a teraz sa podržte, na ZAJTRA.

Niečo nie je OK

Ranný verdikt gastroenterológa „Z môjho pohľadu vyzerá všetko v poriadku, ale máte niečo na obličke. Máte svojho urológa? Ak nie, pošlem vás teraz hneď k môjmu známemu tu v Levoči.“ Súhlasil som. Jeden telefonát lekára lekárovi, popis cesty a šiel som. Tušil som, že je zle.

Urológ ma zobral hneď, ako som sa predstavil. Napriek plnej čakárni. To ma utvrdilo v presvedčení, že asi nejde o soplíky. Ultrazvukové vyšetrenie prebehlo rýchlo a verdikt bol neúprosný – zhubný nádor na ľavej obličke o veľkosti asi sedem centimetrov. Moja druhá oblička je prakticky nefunkčná a  veľmi malá. To som vedel už asi dvadsať rokov. Dôvod nejasný. Stav po zápale, alebo vrodený, nikto nevie.

Šok. Našťastie som bol sám, bez manželky. Hneď mi sestrička odobrala krv a povedali mi, aby som prišiel  na druhý deň ráno. Cesta do Popradu nebola dobrá. Premýšľal som  o všetkom, čo som kedy o rakovine počul, čítal…

Príchod domov a spôsob akým som to oznámil manželke si presne nepamätám. Neviem z akého dôvodu, lebo ostatné veci si pamätám úplne presne. Ráno, po prebdenej noci, (a koľko ich potom ešte bolo) sme sadli do auta už obidvaja.  Krvné testy boli, našťastie, v poriadku. Hneď nasledovalo vyšetrenie počítačovou tomografiou v levočskej nemocnici. O hodinu bol popis a napálené CD-čko.

Potvrdené…

Veta na celý život

Ďalšia moja cesta viedla na oddelenie urológie nemocnice v Levoči. Prijal ma primár, starší pán, ktorý mi vysvetlil čo ma čaká. Nič príjemné. Na obličkové nádory neexistuje žiadna liečba v zmysle chemoterapie, rádioterapie a čo ja viem čo ešte. Jediná možnosť je okamžite operovať a pokúsiť sa nádor vybrať z obličky.

Vážnymi komplikáciami u mňa je umiestnenie nádoru v strede obličky a neprítomnosť druhej. Primár mi pripravil sprievodný list a odporučil pracovisko v Košiciach, Martine alebo Banskej Bystrici.

Okamžite som kontaktoval kamaráta – onkológa. Ten si nás, mňa a manželku, posadil k sebe do ordinácie a povedal nám, po slovensky, čo všetko nás čaká.  Ďakujem… Zároveň mi odporučil jedno z uvedených pracovísk a poslal ma priamo za primárom. Vybavil ma  odporučajúcim listom.

Primár jedného z vyšších urologických pracovísk nás čakal. Zobral si odo mňa CD-čko s CT obrazom. Asi o pol hodiny ma zavolal. Chcel vedieť všetko o mojich osobných, pracovných a zdravotných pomeroch. A tu odznela tá veta, ktorú si budem pamätať celý život:

„Do prdele, to sa vám nemohlo nič horšie stať?“  Mohlo.

Mohlo ma zraziť auto po ceste sem a veľa iných vecí. Dostal som konkrétne informácie, ako bude operácia prebiehať a čo ma potom čaká. Samé nepríjemné veci. Vraví sa, že si človek zvykne aj na šibenicu. Tak aj ja som sa za tých pár dní trocha upokojil a bol som už schopný aspoň klásť otázky.  Pýtam sa primára, „pán primár, čo sa stane  ak by sme to nechali len tak“?  Odpoveď. „To je rýchla cesta do pekla“.

V kancelárii kde sa objednáva na hospitalizáciu, mi zdravotná sestra dala termín zákroku na začiatok februára.  Bola veľmi milá. Odprevadila ma až na chodbu a rozlúčila sa slovami: „No, už ste náš.“

To bol ten okamih, ktorý rozhodol. Neviem či to bol strach, vzdor… Ale v tej chvíli som pochopil, že tadiaľ sa moja cesta ďalej uberať nebude. Odpovedal som jej, aby už na mňa nečakali. Myslela si, že žartujem. Vraj to hovoria všetci. Na rozdiel od všetkých ja som to myslel vážne.

Pokračovanie príbehu o týždeň…

Seriál spracovala: Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka