Lepšie sa pozrieť na babu, ktorú nemôžeme mať, ako mať babu, na ktorú nemôžeme už ani pozrieť…

Vonku to vyzerá tak, akoby leto končilo. Ako sa po dovolenke vrátiť späť do obyčajných dní?

Ponadávali sme si na horúčavy, na pot tečúci po chrbte až na zadok, prípadne až… až-až, stekajúci z čela do očí, či na práve vyfučanú klimu v aute vo chvíli, kedy ste ukecali manželku s deťmi: „Nechaj tvoje auto, ideme mojím“.

Paneláky sa za posledných pár dní ochladili, staré múry, strechy a terasy ukázali všetky možné škáry, kadiaľ sa voda z prívalových dažďov poľahky dostáva až na stropy obývačiek, v tom lepšom prípade, či priamo na elektrické zásuvky na stene, v tom horšom prípade.

Každý rok je teplejší a teplejší…

Zasa sme raz prekvapení, že v lete býva horúco, že je vonku klimatická zmena, že každý rok je teplejší a teplejší a že v lete bývajú búrky (a, bohužiaľ, každý rok aj tie tragické).

Je vám, dúfam, úplne jasné, že o chvíľu začneme riešiť zimné gumy na autá, opravy kotlov, drevo či uhlie na zimu? Odložíme kosačky a krovinorezy, vypustíme bazény, odložíme bazénovú chémiu a zapraceme pivnice záhradným nábytkom. Prípadne polovicu letnej výbavy, tak ako každý rok, vyhodíme na zberný dvor, lebo jej životnosť – jedna letná sezóna – uplynula.

A tak som pred pár dňami doma znova zasial novú trávu, lebo tá po prerábke záhrady, vysiata v lete, polievaná štyrikrát denne, skapala po prvom kosení. Nabudúce budem vedieť, že nekosiť čerstvú trávu, ani keby siahala po kolená. Poučím sa. Silikónom som prešiel všetky slnkom rozpálené škáry na terase a trošku upratal pivnicu skôr, ako sa tam dostane letná výbava. Rozšrauboval, natrel a zošrauboval lavičky a dokonca sa mi podarilo aj jedenkrát umyť autá. Jeseň môže začať.

Dokonca som nestihol tento rok vybrať a rozložiť ani trampolínu. A netuším, prečo? Dôchodcovia majú predsa kopec času. Nemusia si hneď farbiť vlasy na modro a sedieť poctivo pred telkou s peroxidom a potom s farbou, bez okuliarov a sledovať duchaplné CSI. Aj keď asi aj takí sa nájdu. Zapamätám si.

Nie, nebojte sa, nejdem strašiť Vianocami ani novým rokom.

Je najvyšší čas vyraziť za teplom, prípadne do tepla. Zabudnúť na koronu. Niekam sa vycapiť, niekam sa strčiť, niekam sa vytrčiť. Ideálne na pláž, na lehátko s drinkom v ruke.

Ideálne odcestovať z nášho najväčšieho národného letiska.

Je krásne, nové, udržiavané. Slovenské. Prázdne. Občas až ľudoprázdne. Ľudí málo. Hajzlov (WC) veľa. A nemyslite si, že nie sú ošťaté len kvôli tomu, že je tam málo ľudí. Alebo, že by ich nik neumýval. Alebo… alebo neviem. Ale ošťaté sú všetky. Aj po zemi. A to, že váš očekujú a nechajú v priestore trinásť krát trinásť metrov pokope v počte 160 ľudí, je asi také bežné. Dnešné. Ale ideálne je, ak vás poprosia o nosenie respirátorov, dodržiavania hygieny rúk a hlavne o dodržiavanie rozostupov. Fakt som si nebol istý, či niekde nie je skrytá kamera. Ale boli tam všetky odokryté a verejné a neskrývala sa žiadna.

A, samozrejme, kto z vás sa čo-to nacestoval, tak vie, že lietadlá neodlietavajú načas. Že sa kazia, aj keď sú nové a moderné, ako to naše z roku 1997. Ja som sa za desať rokov práce v korporáte nalietal naozaj v stovkách letov a pamätám si, že sme načas odleteli asi desaťkrát. A dvakrát aj neodleteli. Ale mali sme šťastie. Pár minút hore-dole.

A čo mám najradšej? Všetky tie mudrlantské reči okolo.

Ľudí, ktorí frflú, prečo lietadlo, v ktorom sedia, neodletelo načas. Prečo, kurnik, plnoleté lietadlo za 90 miliónov dolárov nedvihlo svojich niekoľko sto ton od asfaltu presne načas.

Lebo je to tak, že občas sa veci dejú. Občas je potrebné odviezť súčiastku kamarátskemu lietadlu do Grazu, občas je hore búrka, občas má pilot infarkt, a raz za čas vybuchne sopka a ide sa domov na deväťmiestnom Tranzite tisíc sto kilometrov z Francúzska. A je to celkom normálne. Lebo človek sa chce vyspať vo svojej vlastnej posteli a nič na tom nezmenia ani vynikajúce slimáky alebo žabacie stehienka. Nič.

Leto pomaly končí. Dáva si niekoľkomesačnú pauzu. Až sa natíska výraz, že menopauzu.

Len neviem, aké „meno“ to tam mali slovenskí jazykovedci na mysli. Pauza, že „meno“ nebude. V tomto prípade je tým menom „leto“. Letopauza. Ak môžu byť letokruhy, prečo by nemohla existovať aj letopauza či koronapauza? Kľudne by mohla existovať aj blbopauza. To staré známe werichovské. Najhoršia zrážka je zrážka s blbcom. Hlasujem za blbopauzu. Hlasujem za to, aby si všetci werichovskí blbci dali pauzu a užívali si v lete leto, na jeseň jeseň a v zime aby boli zalezení pod perinou, opierali sa o radiátor a dali zvyšku sveta pokoj.

Pomaly sa pretransformujeme na letopauzu a budeme spomínať na to posledné, krásne a úžasné leto a snívať o tom ďalšom, budúcom lete, ktoré bude krajšie, teplejšie, dlhšie. More bude slanšie, obloha gýčovitejšie modrá a vitamín dé nám bude pripomínať krásna hnedá pokožka s bielymi fľakmi na riti. Pardón. Na zadku. Chudák zadok. Bez vitamínu dé. Ako on k tomu príde? Nesie celú tú ťarchu našej osobnosti, púta pohľady a ostáva bez déčka.

Ako sa po dovolenke vrátiť späť do obyčajných dní?

Chlapci pri pive vraveli, že je naozaj lepšie sa pozrieť na babu, ktorú nemôžeme mať, ako mať babu, na ktorú sa nemôžeme už ani pozrieť… A baby pri víne si opakujú vtip, že tučný chlap s peniazmi sa volá macko a tučný chlap bez peňazí tlusté hovado. A obe skupiny sa smejú a každý je spokojný. Rovnováha nastolená bez ohľadu na menopauzu, bez ohľadu na Danu (antikoncepciu), bez ohľadu na výšku hypotéky.

Priatelia, leto končí. Pomaly. Isto. Dáva si pauzu. Menopauzu – letopauzu. Školopauza vystriedala letopauzu a… nič… všetko beží ďalej, tak ako doteraz.

Jozef Prazňák