Rada by som vám posunula 2 dôležité informácie, za ktoré ja platím bolesťou a hŕbou peňazí…

Rada by som vám posunula 2 dôležité informácie, za ktoré ja platím bolesťou a hŕbou peňazí – Óda na zuby

Keď si pomyslím, že len informácie majú možnosť formácie (a nič iné…), tak by som rada posunula dve dôležité informácie, za ktoré ja platím bolesťou a hŕbou peňazí, aby ste vy možno nemuseli… možno… Sú to iba moje skúsenosti o iných písať neviem.

Ako bežné socialistické dieťa som mala vždy, ako si pamätám, krivé a žlté zuby.

Žlté preto, lebo v rámci vtedy platného normatívu liečby bežných detských respiračných ochorení sa používali tetracyklínové tabletky, ktoré som pojedla vtedy, keď sa mi na svetlo ústnej dutiny predierali v rôznych časoch rôzne zuby – častokrát to vyzerá ako letokruhy na strome.

Po teórii krivosti však môžeme iba pátrať. Keďže zažratú farbu sa nepodarilo odstrániť a nechcela som vraj nosiť strojček, využila moja mama metódu týrania ukazovaním možnej budúcnosti na úbohej predavačke v galantérii v roku 1989, ktorá reálne nedokázala zatvoriť ústa kvôli obrovskému „predkusu“. Pokiaľ ste niekto videli film o Saxane a učiteľku po použití zaklínadla so zajačími zubami, tak vám nabehol obraz – iba uši tej predavačke snáď chýbali. Všetka česť jej pamiatke.

Vydesila som sa – metóda zafungovala a o týždeň sme mali termín v čerstvo demokratickej zubnej ambulancii „naprávača“ chrupu. Posadili ma do kresla, urobili odtlačky (dodnes si spomínam na pocit dávenia z hnusnej hmoty, ktorá mi tiekla do hrdla). Výsledkom bol krásny ružový akože strojček, ktorý mal sťahovať zuby úbohého dieťaťa – v noci.

Strojček bol hnusný, bolo mi z neho zle – bol väčší ako babkina protéza, a tak som ho potajomky vždy schovala pod vankúš alebo pod posteľ, a bolo mi dokonca jedno, či ho zje náš veľký  pes. Darilo sa mi ho úspešne schovávať fakt dlho. Zuby sa nezlepšovali – stále som chodila s predkusom a hrozbou potenciálnej králičitídy.

Chceli sme ísť na kontrolu, ale medzičasom daná podemokratická čeľustná ortopedička umrela, a tak moja mama našla v telefónnom zozname inú (áno, v telefónnom zozname).

O niečo neskôr sme išli na kontrolu do novej krásnej ambulancie, k novej čeľustnej ortopedičke.

Ja som v maličkej detskej útlej ruke držala to hnusné obrovské nepriateľské čudo, čo sa volalo strojček. Nová mladá čeľustná ortopedička pozerá na mňa, na mamu, na čudo v mojej ruke a pýta sa: „ Čo to, preboha, je?“ „Strojček,“ odvetila hrdo moja mama.
„To nemyslíte vážne – veď toto je tvar špeciálne určený na rozťahovanie chrupu, nie na jeho sťahovanie,“ odvetila s vytreštenými očami, hľadiac pri tom do mojich úst a mrmlaním okomentovala výkon svojej už mŕtvej kolegyne pri pohľade na dieťa, ktoré malo očividne iný problém – predkus.

Nevedela som, či je to dobrá situácia, alebo zlá. V každom prípade, mama mi pošepkala do malého uška: „Zlatko, ešteže si ho nenosila, viem, že si ho vypľúvala každú noc.“ Hoci som bola prekvapená z odhalenia, zároveň mi odľahlo.

Skóre: mínus ružové čudo, plus kovové čudo.

Namiesto pevného nepriateľského čuda som vyfasovala krásne, napevno upevnené iné – tentokrát kovové čudo prilepené na zuboch. Dnes moderné, vtedy som vyzerala ako po úraze čeľustí a dlho-predlho som sa usmievala ako drotárova dcéra. Zvykla som si. Častokrát sa mi podnebie zachytilo do niektorého z drôtikov a bolela ma, ako sa hovorí, „celá gamba“. Zvykla som si na pravidelnú bolesť spôsobenú posúvaním zubov, keď bolesť povolila – pritiahli mi opäť drôtik.

A takto to išlo každý mesiac a trvalo roky.

Dva roky, sa mi zdá. Jednou z výhod bolo ale časté vymeškanie zo školských hodín a dlhé prechádzky po meste. Za vlasť a pre priestor odišli 3 zdravé zuby v jeden deň a naraz do zubného neba.

Dva hore a jeden dole.

Skóre: mínus 3 zdravé mladé zuby.

Chodila som pravidelne na prehliadky, zuby som drhla ako snáď nikto, nakoľko som bola poučená, že pokiaľ sa o ne nebudem príkladne starať, môžu mi vypadať a keďže nie som žralok, ďalšie vraj nenarastú a umelé sú drahé (sakra drahé – čo môžem potvrdiť vlastnou skúsenosťou, viac ako prítomnou skúsenosťou na vlastnej koži).
Skóre: plus 2 umelé zuby.

Nuž…

Čas plynul a aj napriek drhnutiu chrupu so všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami ústnej hygieny sa „aj tak“ začali objavovať postupne kazy… malinké.

Plynule v tom istom čase začal trend bielych výplní. A keďže zuby boli očividne moja téma a na predných som predsa nemohla chodiť s čiernou amalgámovou výplňou (alebo aj mohla, veď už som ich mala krásne rovné a konečne bez drôtu), investovali moji drahí rodičia v dobrej viere do bielych výplní.

Hrdo som s nimi chodila, vytešovala sa a… Čas plynul ďalej.

Pretočíme VHS-ku o pár rokov neskôr.

Ako sa správne starať o zuby, aby ste o ne neprišli?

Keď som otvorila ústa v zubárskom kresle, podľa mňa sa každému zubárovi preblysli oči ako v Káčerovi Donaldovi. S neskutočnou milotou a ochotou mi začali vymenúvať rednúci počet zubov, malých kazov a za zvláštnych okolností a príliš často som začala počúvať verdikt typu: „Nuž, tu budeme musieť vybrať nervy, vyčistiť kanáliky, zafixujeme zuby,“ a podobne.

Začala som študovať „amatérsku zubológiu“ (a stále očividne študujem, a kým ma neodvezú nohami napred, asi ešte chvíľu budem).

Jedného pekného dňa ma osud zaviedol k zubárovi, nazvime ho č. 8, ktorý, keď som tehotná sedela u neho v zubárskom kresle, mi hovorí: „Mamička, dám vám radu za 10 eur, s ktorou ušetríte tisíce eur!“ (nesrandujem, život mi je svedkom). Ja som nevedela, či sa mám smiať, alebo vaporizovať v sekunde preč. Ale on trval na tom, že to myslí vážne. Prikývla som. Veď čo… za dobré rady sa platí a u zubára zaplatíte 10 eur, ešte sa len kľučky chytíte…

Rada č. 1 znie: „Nikdy, hovorím vám nikdy, ale naozaj nikdy – nebozkávajte deti na ústa. Po prvé je to neprimerané, to si zapamätajte, a po druhé neexistuje niečo ako genetická predispozícia na pokazené zuby, ako sa medzi ľuďmi hovorí… Toto ľudia prijali za normu a fakt, na ktorý sa dá zľahka vyhovoriť. Čo však existuje, je prenosná baktéria z ústnej dutiny, ktorú môžete s radosťou a ľahkosťou preniesť oblizovaním lyžičiek, cumľov a bozkávaním detí na ústa. Môžete si myslieť, že som blázon, že to predsa nikde nehovoria a nepíšu, ale je to tak a bodka – 10 eur .“

Nuž… možno niekto teraz začne prepočítavať dozadu… to už nezmeníme… skôr prepočítavajme dopredu.

A odpustime si nevedomosť, ktorá sa dá vždy liečiť prísunom informácií. Našťastie, v niektorých prípadoch lacný, v niektorých prípadoch drahý liek.

O niekoľko rokov ma cesta zaviala k ďalšiemu zubárovi, nazvime ho č. 9.

Bol to starší pán, veľmi milý, rozhľadený, šikovný a pedant, ako sa na zubára patrí. V čakárni na háčkovanej dečke mal rokmi ochytané edukačné materiály o starostlivosti o ústnu dutinu, povystrihované a pofotené strany z odborných časopisov, zubárskych konferencií a pod. Boli poriadne ochytané, takže sa informácie asi šírili aspoň niekde a aspoň nejaké. Čítala som a fotila ako blázon, nikdy som nič podobné nikde nenašla – tobôž nevygúglila…

V rámci jedného z početných rozhovorov ohľadom zubov som sa dozvedela, tentokrát bez nároku na odmenu (stará škola), o procese a spracovaní amalgámu, o informačných kampaniach na zubárskych kongresoch a konferenciách o nových materiáloch a zubných výplniach, o lepidlách a iných fixátoroch. Dostala som „exkurziu do zubárskeho života a žargónu“. Zapisovala som do špeciálneho šuplíka, vyčleneného na zubológiu v mojom mozgu. Mimo iného som sa dozvedela, že „nie je všetko tak, ako si myslíme, že je“.

Sú informácie a informácie. Mojim prekvapením bolo hlavne nasledovné.

Rada č. 2: Potrebujete naozaj, naozaj dobrého a pedantného zubára s mikroskopom, röntgenom pred a po výplni (v ideálnom prípade), aby aplikoval biele zubné výplne. Je to materiál, ktorý nie je tak rokmi overený ako amalgám (hoci sa o ňom popísalo všeličo). Tieto nové materiály musia byť hermeticky presne a tesne vložené a zafixované do zuba (ich tesnosť a presnosť musí byť následne veľmi pravidelne kontrolovaná).

Nestačí jedna ročná preventívna prehliadka. Diskutovali sme potom o stave môjho chrupu – o módnom trende „preplombovania“, tzn. zbavenia sa amalgámu a následne vyplnenia tzv. bielou plombou. Bolo mi vysvetlené, že klasická stará zubárčina bola v analógii k iným povolaniam ako murárčina. V súčasnosti je zubár skôr ako reštaurátor zameraný na detailnú a veľmi dôležitú prácu. Nie vždy, a teda vraj dosť málo, sa starších murárov podarilo preškoliť na reštaurátorov. Zmena materiálu znamená aj zmenu spôsobov nielen ich aplikácie.

Fajn, a teraz príde to najlepšie.

Pokiaľ nie sú dobre spravené výplne, i nano-mikro-pidi štrbinka (teda priestor medzi zubom a výplňou) môže spôsobiť tzv. a často sa vyskytujúce „odumretie zuba“. Nasleduje nákladná tzv. endodoncia alebo koreňová výplň a snahy o záchranu zuba, ktoré častokrát končia veľmi skoro vytrhnutím zuba (čo už, veď sme sa snažili a vo vašom konkrétnom prípade a pri stave vášho chrupu je to tak… pripravíme vám kalkuláciu, aby ste sa moli rozhodnúť?).

Vy v poloľahu, s odsávačkou v ústach po tom, čo ste na chvíľu prestali rozmýšľať, či takto vyzerá kozmická loď, sústreďujete myšlienky po oslepení neónom do hutnej guče a vraciate sa pohľadom späť na zubára, z ktorého tváre neviete vyčítať nič – sa snažíte minimalizovať riziko a bolesť a hojdáte si dve ponuky ako na detskej hojdačke. Zubár na vás žmurká a dá vám zhruba 2,5 minúty na rozmyslenie a podľa toho, čo vyhodnotí váš software, preroluje stoličku k jednému alebo druhému šuplíku… finálny účet vás však aj tak vždy prekvapí.

Ako ste sa rozhodli? Máte dieru v zube – ujsť sa nedá… alebo dá… ale kam? 

Ale tak ako v úplne každej oblasti života, aj tu platí pravidlo. Nie je zubár ako zubár. A keď ležíte v zubárskom kresle, do očí vám svieti vyššie spomenutá neónka a máte na výber zväčša dve možnosti, z ktorých ani jedna nie je ani lacná, ani bezbolestná, a tá jedna zväčša končí ponukou na extrakciu vášho milovaného a zároveň v danom momente nenávideného zuba… tak ako, „should I stay or should I go?“.

Chvíľka na zamyslenie…

Oblasť venujúca sa psychosomatike a príčinám vzniku chorôb, ich súvisu so stavom chrupu, nezohľadňuje stav, skúsenosti a informačné spektrum vášho – vami zvoleného alebo okresného spádového zubára. Môžete byť neskutočný analytik a rozobrať svoj život, svoje myšlienkové pochody a zacyklenosť do absurdných detailov, alebo výživový expert a rozobrať súvisiacu tráviacu sústavu a minulý a súčasný vplyv stravy, rozpitvať faktory ovzdušia a kvality vody, vplyv kvality zubov na činnosť ostatných orgánov a opačne – vyššie uvedené v portfóliu nie je.

Zároveň sme akosi prijali za normu nasledovné, podľa mňa, závažné skutočnosti.

Za zuby sa platí, veď zuby sú drahé. Veď to je normálne. (Aj) zuby sú koruna krásy.

Naozaj? Kedy? Na základe akých podkladov? Čo k tomu viedlo? Prijali sme za normu, že zubár vás má naučiť starať sa o chrup (v tejto súvislosti pripomínam, že zubári nežijú z celonárodne dokonalých zubov a dokonalej ústnej dutiny… hoci by asi mohli a bolo by to príjemnejšie pre všetky zúčastnené strany).

A tak, drahí amatérski zubológovia, apelujem na vás – študujte zubológiu najlepšie, ako viete, hľadajte si informácie, kde viete. Neprijímajte iba informácie od jedného človeka – lebo názor jedného neznamená, že je to jedno! Je diametrálny rozdiel medzi veriť a vedieť (ako vo všetkom a všade). Chápem, že nemôžeme vedieť úplne všetko… ale aspoň niečo je vždy lepšie ako vôbec nič. Aspoň kúsok, aspoň maličký kúsoček.

Zložte zubára z piedestálu modiel, ku ktorým sa vzhliada. Verte, ale OVERTE.

S otvorenými ústami, odsávačkou vľavo, stiahnutým žalúdkom v strede, vyplašeným pohľadom na hodiny a hľadiac na človeka s vŕtačkou v ruke je to potom náročnejšie.

Pátrajte napríklad aj po literatúre – ja som našla vyššie spomínanú psychosomatickú mini-pidi brožúrku k ústnej dutine a v rámci ďalšieho môjho štúdia esenciálnej starostlivosti o chrup aj mini-pidi ďalšiu, spojenú s prínosmi esenciálnych olejov  a bylín v starostlivosti o ústnu dutinu (predchádzanie zápalov, hygiena, minimalizácia invazívnych zásahov a pod.).

Nuž, toľko MOJA SKÚSENOSŤ – verím, dúfam a prajem vám, aby toto bol len môj jediný a ojedinelý prípad. Prajem vám, aby ste stretli IBA famóznych a kvalitných reštaurátorov, ktorí povedú váš chrup, ako sa za socializmu vraj hovorilo, „ku krajším zajtrajškom“.

Stojí to za záchranu každého zuba!

Diskusia otvorená – zubári vítaní!

Mirka Števková

Autorka je blogerka a vedie portál jaspravim.sk