Čo ak ten váš len hľadá väčšie výhody, väčšie uspokojenie, väčšiu lásku či väčší domov?

Votrelec v záhrade alebo ako si udržať kocúra v dome

V jedno pekné jesenné popoludnie mi prišla fotka s malým kocúrikom uprostred listov v záhrade s textom: „Votrelec v našej záhrade.“

Kamarátka, ktorá mi ju poslala mi o pár minút volala:

„Predstav si, už pár dní k nám chodí taký milý kocúrik.“

„A vôbec sa nebojí. Je taký prítulný, nechá sa hladkať a škrabkať. Rozkošný je, že?“

O pár dní mi volala opäť:

„Jáááj, kocúrik už je u nás každý deň. Sedí nám na parapete, leží na rohožke, čaká nás pred dverami, keď sa vraciame z práce. Asi si ho necháme.“

O týždeň opäť telefonát. Tentokrát bola v hlase panika a stres:

„Tak som bola s Murom u zverolekára, keď už teda s nami bude bývať. Dala som mu tabletky na odčervenie. A odvtedy som ho už nevidela. Už sú to tri dni. Čítala som na internete, že niekedy môžu tabletky vyvolať aj problémy, dokonca aj smrť. Bože, ja som ho zabila. Chudák Muro, mohol ešte žiť.“

Ukľudnila som ju, že kocúr je určite živý a zdravý niekde na záletoch. Nech ešte chvíľu počká.

O dva dni mi volá celá vytešená:

„Žije. Prišiel. Boli sme mu kúpiť granule. Zobrali sme 3 vrecia. Boli v akcii.“

A puto bolo vytvorené. Puto silnelo. Deti boli šťastné. Manžel si zvykol. Všetko bolo tak, ako má byť.

Občas niekde zmizol, ale zase sa objavil a vtieravo sa obtieral okolo nôh.

Po Vianociach mi volala so smutným hlasom:

„Muro je Tom.“

„Čože je?“ nechápavo som sa pýtala.

„Na Štedrý deň išiel okolo nášho domu sused z dolného konca s deťmi a hovorí:

„To je náš kocúr. Volá sa Tom. A nedávajte mu žrať, on má chytať myši.“

„Bolo mi hrozne. Bolo to horšie, ako, keď sa dozvieš, že tvoj muž vedie paralelný život a má druhú rodinu, ženu, deti niekde inde.“

„Nuž čo, taký je život,“ chlácholila som ju.

O pár dní opäť telefonát:

„Muro je Cyráno.“

„Čoooo?“

„Predvčerom išla okolo susedka z horného konca a hovorí:

„Jeeej, náš Cyráno. Už sme ťa oplakali, že ťa prešlo auto.“

„Ale on nie je váš, je toho suseda z dolného konca. Toho kučeravého s bradou,“ okríkla som ju.

„Toho, čo stále kosí o siedmej ráno?“

„Áno, toho.“

„Nie, to nie je možné, on má u nás už svoje kreslo a kúpili sme mu taštičky s jahňacím mäskom, tie má najradšej. Desať balíkov, mali v akcii,“ hovorila suseda skoro s plačom.

„No a včera išiel okolo sused z piateho domu v treťom rade zľava a keď zbadal Mura, začal kričať:

„Elvis, čo ty tu robíš, hybaj domov. Prepáčte, ale toto je náš kocúr Elvis.

„Nieeeee. On je predsa suseda z dolného konca alebo susedy z horného konca.“

„Ktorej? Tej, čo vždy všetko vie?“

„Áno tej.“

„To je vylúčené. On je predsa náš. Má svoj pelech a pradie mi na kolenách,“ povedal s kľudom a sebaistotou sused.

Kamarátka pochopila. Prvý dojem, je prvý dojem. Muro je VOTRELEC.

Možno to má podelené. V párne týždne tam, v nepárne týždne o dom ďalej, v pracovné dni, víkendy, sviatky zase inde.

Niekto by povedal, že je múdry vychutnávač života, iný, že je vypočítavý hajzel. Uhol pohľadu.

„Prečo? Veď sa nemá u nás zle,“ hovorila si.

Nútia ho loviť myši, tak ide inde.

„Hmmmm, dnes mám chuť na tie fantastické kapsičky s jahňacím mäskom. A dnes potrebujem pohladiť a poškrabkať tou fantastickou kefou. Joj, už by som si pospal na tom mäkučkom kresle v teple. Hmmmm, ale tu nemajú tie vynikajúce granulky s 10 vitamínmi,“ povie si ten vypočítavý mudrlant.

A premýšľa o tom, že čo ak tam vedľa bude niečo lepšie, iné. Tam, kde ešte nebol.

Hľadá väčšie výhody, väčšie uspokojenie, väčšiu lásku a väčší domov?

A čo tí susedia? Majú sa uspokojiť s tým, že je to zdieľaný kocúr?

Bolo po láske. Toľko zlomených sŕdc naraz nie je ani v hollywoodskej dráme.

Už nedostal granule, taštičky sa minuli, už stratil svoje kreslo, dvere boli zavreté.

A puto pretrhnuté.

Kocúr zmizol. Možno už si našiel iné domovy v inej štvrti, dedine, meste, krajine.

Votrelec zostane votrelcom.

Zvieratá sa riadia inštinktom. Ale my ľudia sa dopúšťame chýb. Na rozdiel od zvierat máme emócie, ktoré nám zahmlievajú zrak. Chceme dávať neustále pozor nie len na seba, ale aj na ostatných. Pokiaľ si nakoniec neuvedomíme, že či už zviera alebo človek, môže sa stať, že zostaneme úplne sami.

Preto, pozor na votrelcov!!!! Obzvlášť na tých s očami kocúra v čižmách.

Ak sa vám zdá, že vám to niekoho pripomína, tak podobnosť Mura, Toma, Cyrána a Elvisa s tým, koho vám pripomína, je len čisto náhodná.

Silvia Grecová