Ako si upratať nielen v šatníku? Alebo pocit nevyhnutna

Toho, že niektoré veci sú proste presne tak, ako sú, a inak nebudú. Asi ako keď mi po rokoch konečne došlo, že tie šatičky číslo 36, ktoré na mne pred štvrťstoročím povievali, už dávno, ani teraz a ani nikdy odteraz, na seba nenavlečiem.

A že mi celkom zbytočne v skrini zaberajú miesto. Že sú dobré niekomu celkom inému. Ľahšiemu o desiatky kíl, rokov a životných skúseností.

Ako si upratať nielen v šatníku?

Za necelé tri dni som dospela a dobehla dvadsať rokov. Teleport dospievania. Ale už som v správnom čase na správnom mieste. Nie je ani hnev, ani smútok, ani prázdnota, ani sklamanie, ani poníženie. Je to sloboda. Pocit nevyhnutna.

Veľmi dlho, tvrdohlavo a ortodoxne som odmietala vidieť a pripustiť si, že žijem v hlbokej minulosti, ktorú som si pravdepodobne ešte aj rokmi vylepšila, aby bola krajšia.

Opustil ma blízky človek.

Nemyslím, že by sa niekam odsťahoval alebo zomrel. Opustil ma svojím správaním, postojmi, hodnotami, prioritami, životom. Niektorí ľudia žijú ďaleko, a predsa nás nikdy neopustia, a iní ľudia, hoci ktorí žijú v tesnej blízkosti, nás opustili už dávno. Tento človek ma opustil už strašne, strašne, strašne dávno. A ja som to konečne pochopila. Aj o tom je nastavovanie hraníc v bezhraničnej Láske.

Andrea Trávničková