Dušičkové nepolitické zamyslenie. 40plus. Pokora plus.
Do dvadsiatky skús všetko čo chceš. Do tridsiatky aj to čo nechceš, aby si si uvedomil, čo si chcel. A po štyridsiatke sa modli, aby si nemal Alzheimera a mal na čo spomínať.
Aj takto sarkasticky by sa dal zhrnúť život niektorých z nás. Aj takto ironicky by sa dalo nazerať na svet. Keby sme na to nazeranie nepotrebovali mať na nose okuliare. Tí šťastnejší sa usmejú a spomenú si na svoju laserovú operáciu očí spred niekoľkých rokov. Tí menej šťastní si spomenú, ako im lekár povedal:
„Vo Vašom veku to už nemá zmysel.“
A to som mal iba 40. Ale aspoň si môžem pošúchať nos medzi očami, otlačený od okuliarov, môžem sa na mobil dívať popod sklá a môžem sa tváriť, že s vekom prichádza múdrosť. (Občas ten vek prichádza totálne osamotene.)
Ako som vytriezvel…
Triezvy pohľad na svet je v dnešnej dobe na nezaplatenie. Na zdravie!
S pohárom v ruke a pri plnom vedomí zisťujem, že sa opíjame všetkými možnými prostriedkami, ktoré nám poskytuje táto počítačovo – už nevypočítateľná doba. Slávou, mocou, peniazmi, pozíciou, krásou, úspechom… Pravdepodobne, v novodobej histórii človeka, nebolo nikdy k dispozícii toľko rôznych opiátov ako nám poskytujú súčasná doba. Sme opití a máme netriezvy pohľad a mnohí z nás ho už triezvy ani mať nechcú a ostávajú vo svojej prekrásnej ulite.
Niekedy je to opitie samým sebou také krásne, ako mať prednostné právo byť napojený na Matrix a slúžiť ako batéria napájajúca… ani nevieme čo. To nie je dôležité! Kto by tomu veril?! Veď sú to hlúposti!
Ako som sa opil…
Na letisko ma vozila čierna nablýskaná á osmička s masážnymi a ventilovanými sedadlami na vzduchovom podvozku. Letisko to boli raňajky v salóniku a potom skoro dve hodiny lietadlom do tej zasľúbenej Európy. Letiskové salóniky na spiatočnej ceste mali tú úžasnú výhodu, že bolo už po pracovnej dobe a dobrý alkohol pred letom, nie je nikdy zlý. Úžasná, dokonalá, krásna, vyspelá Európa na dosah ruky. Priamo pod podrážkami topánok.
Alebo nie! Počkajte! Zamyslím sa.
Desať rokov to tak fungovalo a potom prišli zákerné otázky do zrkadla.
Aké to bude nesedieť na 8 miestnom badžete? Aké to bude neovplyvňovať pracovné prostredie päť tisíc zamestnancom? Aké to bude neriadiť medzinárodný tým? Aké to bude neriešiť hekerov, kyber zločincov, infraštruktúru, júzer-ikspiriens?
A aké to je…
Aké to je popierať Maslowa? Jeho celú pyramídu potrieb, ktorá sa učí hádam od základnej školy? Že sa to nedá? Áno aj mňa učili, že je to základná pyramída a že kopíruje správanie človeka. A že keď má človek zabezpečené fyziologické potreby a pocit bezpečia a niekam patrí a niekoho má rád a niekto má rád jeho, že potom príde uznanie a uznávanie a sebaúcta a vrcholom je sebarealizácia.
A ja NIKDY nezabudnem na inú, múdru ženu našej histórie, ktorá povedala, že sebarealizovať sa vieme na ktoromkoľvek stupni. A zvyknem to doložiť na príklade, že aj dieťa s plnou plienkou, plným nosom, po členky v blate, si dokáže spievať.
Naozaj sme zašli všetci tak ďaleko, že status je to, čo hýbe svetom? Aký status? Limuzína? Fejsbuk? Instagram? Status. Že?
Nevedel som si to predstaviť roky. Chvíľu som si myslel, že moja korporátna dôležitosť zvíťazí a presvedčí ma o nutnosti a potrebe – mňa. Prišlo to postupne. Na vizitkách iba meno bez titulov. Predstavovanie sa menom a priezviskom pri dvihnutí každého telefonátu, aj keď som na bazoši predával bazén za 15 eur. Pavrpojnty boli čím ďalej tým kratšie, menej efektnejšie a viac sa sústredili na obsah a menej na míňanie môjho času. Vajtbord a fixky boli niekedy oveľa efektívnejšie a spoľahlivejšie a – osobnejšie.
A jedného dňa to nastalo. Posledný vlak rútiaci sa stoštyridsať kilometrovou rýchlosťou po moste nad morom. Posledný let. Posledné pristátie. Posledný odvoz limuzínou domov. Gúd báj kariéra.
Prešiel skoro rok.
Prišiel „koros“ (iný názov pre koronu, ktorý som si požičal od trojročného Olivera, za čo mu úprimne ďakujem) a stalo sa niečo, čo som nečakal. Z rozbehaného a uponáhľaného sveta, v ktorom som nemal čas, sa niečo zmenilo. Majove: „Obdivujem ťa. Čo všetko ty zvládaš a stíhaš“… si už nevypočujem dobrých 15 mesiacov (lebo Majo zomrel do dvoch rokov od diagnózy).
Ale niečo som sa naučil. Nech koros s nami ako spoločnosťou robí a urobí čokoľvek, delí a rozdelí nás na tábory a ženie nás do extrémnych stanovísk a postojov a statusov, je iba na nás, aby sme v sebe našli, alebo nenašli chuť a odvahu niečo zmeniť.
Objektívnosť a schopnosť počúvať sa navzájom sa z nás deň za dňom vytráca a my sa nechávame opájať – statusmi.
To nie oni! My sme sa opili zo seba – sa.
Absolútny nonsens! Dokonalosť nepotrebného stavu!
Občas, keď sa nik nedíva a spoločnosť si robím len ja sám, pýtam sa nahlas toho neučesaného a neoholeného chlapa v zrkadle: „Naozaj stačí tak málo a vek prichádza sám?“
Mohlo by vás zaujímať…
Kvôli korone prišla o podnikanie. Má plán B. Inšpirujte sa príbehom Zdenky!
