Ako vedome presmerovať pozornosť zo strachu a z potreby pomsty na hlboký súcit, vieru, lásku a nádej

MODLITBA

V období vnútorného zmätku,  obáv, strachu a bolesti, keď už často nevieme ako ďalej, pomáha stíšenie do seba, modlitba.

Je to proces hlbokej vnútornej sebareflexie, pretože vtedy zabúdame na obranné mechanizmy a dovoľujeme si cítiť úplne všetko.

Nie je to slabosť, že nevieme, ako ďalej.

Je to rozhodnutie a tiež dôvera, s ktorou sa obraciame na Stvoriteľa, aby nám otvoril oči a naše srdcia.

Je to spôsob odovzdania sa, požiadania o pomoc, aj pripravenosť pomoc prijať.

Uvedomenie, že hnev, nenávisť, agresia sú len emócie, ktoré zastierajú to, čo je v skutočnosti za tým, čomu sa bránime, s čím bojujeme. A to je náš strach. Emócie  prichádzajú a odchádzajú. Avšak energiou, ktorú do nich dávame, tvoríme to, na čo pozornosť zameriavame.

Ak podporujeme boj myšlienkou, slovom, skutkom, tak boj v realite vytvárame.

Prestať bojovať s možnosťou, ktorá už nastala, aj s tou, ktorá ešte nenastala a ktoré obe vo svojej realite popierame a odmietame, znamená prijať situáciu.

Prijať situáciu, ktorá už vznikla – takú aká je. A prijať aj možnosť, ktorá ešte nie je, ktorej predstava nás desí a s ktorou vnútorne bojujeme. Prijať ju iba ako variant v poli možností, ktorú si v našich mysliach premietame, čím ju nechtiac tvoríme.

A hneď v tom istom okamihu vedome presmerovať pozornosť zo strachu a z potreby pomsty na hlboký súcit, vieru, lásku a nádej, na to, čo chceme a nie čo nechceme.

Je to stav, keď prestávame v strachu kontrolovať život svoj a životy iných, prestávame byť tými, ktorí rozhodujú, ale nechávajú sa pokojne viesť.

V tom momente iba sme a vnímame ľudskosť seba aj druhých.

Pretože nie je medzi nami žiadny rozdiel, nikto nie je menej ani viac.

V tej chvíli, keď prekročíme hranice vlastného jazyka a modlíme sa čo i len kratučký okamih v hlbokom vnútornom tichu, vnímame prítomnosť.

Vtedy nachádzame zmysel vo všetkom, čo sa nám deje. To je ten moment, kedy tvoríme našu budúcnosť. Pretože tvoríme ju práve teraz, v prítomnom okamihu.

Zrazu pochopíme, že vždy sme mali a stále máme zázračnú schopnosť:  ak nevieme zmeniť našu situáciu, môžeme zmeniť náš pohľad na ňu.