Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Čo si o mne ostatní pomyslia? Čo ak nezapadnem?
Ako často vám napadnú otázky tohto typu:
„Berú ma ostatní?“
„Ako teraz vyzerám?“
„Páčim sa?“
„Čo ak ma neprijmú do skupiny?“
„Čo o mne povedia?“
Myslím si, že každému sa v istej miere vynoria. Prečo to tak je? Čo nám to dáva? Čo berie?
Priznám sa, táto téma mi víri hlavou už dlhé mesiace. Celý tento článok som si dnes v duchu napísala pri dnešnom bicyklovaní. Vyšla som von a náhle začalo pršať. Mala som dve možnosti: otočiť sa a vrátiť, alebo pokračovať v ceste a do nitky zmoknúť. Dážď bol príjemný a v tej chvíli som chcela zažiť niečo dobrodružné. Ale vedela som, že by to znamenalo, že budem do nitky mokrá prechádzať tak mestom.
Ani som sa nestihla spamätať a naskočili mi do hlavy hlášky: „Anka, to pôjdeš ako zmoknuté kura popri tých voňavých kaviarňach? Ľudia si tam budú pochlipkávať kávičku pod strechou a určite sa budú čudovať tvojej čudesnej záľube!“
Hneď to prebili slová:
„Ale no, však tebe už nevadí, čo si o tebe ľudia myslia, alebo áno?“
„Noo, ani nie… alebo?“
Silnejší hlas však rozhodol:
„Ide sa! Dážď – nedážď, je mi tak dobre!“
Išla som do toho a oplatilo sa.
Bolo to veľmi fajn. Prišla som domov obohatená o ďalší zážitok. Teraz už aj ja sedím v suchu, pod strechou, s kávou a zapisujem vám svoje pozorovania.
Odkiaľ sa tieto moje hlasy zobrali? Koľko pekných chvíľ strácame preto, lebo príliš dbáme na ľudské ohľady?
Túžba patriť a nebyť vylúčený je jedna z najsilnejších ľudských potrieb. Áno, rodíme sa do sveta totálne bezbranní a zraniteľní, sme vtedy závislí na druhých. Pre dieťa je otázkou prežitia, či ho blízki budú ľúbiť a opatrovať. Zapíše sa mu hlboko do špiku kostí to, že musí byť milované a vyhovujúce, inak umrie. Tento záznam si potom nesieme po celý život.
Nie je to už v dospelosti zbytočné?
Akým spôsobom ma ohrozovalo, že ma ľudia uvidia zmoknutú? Hrozila mi ujma na zdraví či smrť? Išiel ma niekto vylúčiť zo svorky?
Dávam jasné „nie“ na všetky otázky. Presvedčenie, že neprežijem, ak si o mne niekto niečo zlé pomyslí, už teda pravdivé nie je.
Nezabije ma to.
Naše pocity však môžu by stále reálne, akoby nám išlo o život. Nesieme si to od detstva. Ovplyvňuje nás to. Opakujeme dookola tie isté skúsenosti, lebo sa na ne pozeráme tým istým filtrom. Neaktualizovali sme videnie sveta a seba v ňom.
Často kladené otázky…
Čo povedia ľudia, keď si sadnem v škole do prvej lavice?
Čo si o mne pomyslia, keď nebudem mať upratané?
Čo keď sa nezasmejem na ich vtipe?
Čo ak budem mať opačný názor ako ostatní?
Často nám idú podobné myšlienky hlavou a my sa prispôsobíme, aby „bol pokoj“. Nechceme cítiť odmietnutie. Mnohokrát aj v dospelosti fungujeme ako taká tvárna plastelína, ktorá sa ochotne poddá, len aby zapadla. Niekedy je taká vyťahaná z tej prispôsobivosti, že sa prilepí na jedno miesto a vytvorí si z neho ilúziu bezpečného prístavu.
Čo keby sme sa pozreli z majáka, kým naozaj sme, kam kráčame, čo úprimne chceme?
Žiť podľa iných viac, ako podľa seba nikdy nie je napĺňajúce. Ja som to skúšala veľakrát. Chcela som všetkým vyhovieť a byť za tú dobrú za každú cenu. Dokonca som presvedčila samu seba, že to aj ja tak chcem. Väčšinou som však za to platila vysokú daň v podobe zvláštnej nespokojnosti, či bolesti hlavy alebo nutkavosti jesť. Takéto veci sa často prejavujú cez telo.
Dnes už viem, že som naozaj šťastná len vtedy, keď som autentická a riadim sa sebou.
Nikdy nedokážeme vyhovieť všetkým a tá snaha nás iba vyčerpáva.
Kvôli nej sa často cítime neistými v spoločnosti, pretože sme plní myšlienok „čo na to ostatní?“. Myslíme si, že sme takí dôležití a ľudia riešia iba nás. Pritom oni si odohrávajú v hlave svoje vlastné divadielka. Možno sa aj oni pýtajú „čo na to ostatní?“
Neustále hľadáme potvrdenie zvonka. Keď sa nám dostane uznanie, alebo nás povýšia, či verejne pochvália, s obdivom sa na nás pozrú, alebo keď dostaneme viac lajkov, začne nám biť srdce rýchlejšie. Škoda, že to trvá tak kratučko. Čo potom? Pokračujeme v hľadaní týchto pocitov.
Únavné, však?
Hráme tieto smiešne hry namiesto toho, aby sme našu energiu vložili do niečoho, čo skutočne chceme.
Chcem patriť, byť súčasťou spoločenstva, ale svoje rozhodnutia chcem robiť sama.
Rada sa poradím, to áno, ale vyberiem si, čo so mnou ladí. Keď sa ešte nevítane vtlačia strachy z vylúčenia, tak si ich všimnem, občas sa na ne usmejem. Jednoducho ich prijmem ako súčasť môjho balíčka, ale potom ich už posielam kade ľahšie. Viem, že život bez týchto obáv prináša menej stresu, či pocitov viny.
A viac sebavedomia a radosti.
Život je príliš krátky na to, aby sme žili život niekoho iného.
P.S: Katka Málková, ktorá robí korektúry, je ešte stále na dovolenke. Snažili sme sa s Aničkou, a verím, že nenájdete chyby. Ak náhodou hej, napíšte mi na valachova@40plus.sk. 🙂
Prečítajte si od Anky aj…
