Život po atentáte. Je čas zbaviť sa politickej nevraživosti?

Atentát na premiéra Fica – Komentár Ondreja Horeckého: Život po atentáte. Je čas zbaviť sa politickej nevraživosti?

Keď som včera ráno išiel výťahom navštíviť hospitalizovaného príbuzného v nemocnici Ružinov, v jednom z troch najväčších zdravotníckych zariadení v Bratislave, nemohol som si nevšimnúť čiernu značku na ceste na 11. poschodie s nápisom „Chujovci volili Fica!“ Bol umiestnený tak, aby ho videli všetci cestujúci vo výťahu.

Pomyslel som si, prečo to neupracú, veď voľby sa už skončili.

Rovnaký nápis bol aj v druhom verejnom výťahu, ten posledný niesol o niečo menej vulgárne slová. Človek si za šesť rokov života na Slovensku zvykne na zvýšenú úroveň vulgárnych výrazov (v porovnaní s Českom, okrem Ostravy ). Je to badateľné nielen u ľudí s nízkym vzdelaním a platom, ale aj u právnikov, lekárov a iných vzdelaných ľudí. Deň predtým ma zaujal ďalší nápis, tentoraz veľký, na križovatke pri obchodnej štvrti, kde denne prejdú tisíce a tisíce áut. FICO = DOBA TEMNA. Vtipné, pomyslel som si. Kto by si bol pomyslel, že o deň neskôr bude spáchaný atentát na premiéra Fica.

Je to šok pre spoločnosť.

Miestne médiá podrobne rozoberajú, čo sa stalo, ako sa to stalo a čo bude ďalej. Zároveň sa hľadá páchateľ. No nie páchateľ, ten je už známy – Juraj Cintula, 71-ročný básnik a spisovateľ z Levíc – ale všetci chcú vedieť, čo ho viedlo k spáchaniu takéhoto činu.

Všetci rečníci, či už z koalície alebo opozície, boli viditeľne otrasení a šokovaní tým, čo sa stalo. Ficovi politickí kolegovia však na tlačovej konferencii na pôde Národnej rady SR zvolanej po oznámení nešťastnej správy neváhali obviniť opozíciu a liberálne médiá. „Je to vaše dielo,“ povedal v emotívnom prejave podpredseda Ficovej strany Smer Ľuboš Blaha a dodal, že to boli práve oni, kto „roky šíril nenávisť voči Ficovi“. Jeho koaličný partner Andrej Danko zo SNS dokonca povedal, že sa „začína politická vojna“.

Tieto vyjadrenia mediálni experti okamžite odsúdili ako nevhodné, pretože len vyvolávajú ďalšiu nenávisť.

Debatu som sledoval na STV 1, kde vystúpila aj sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová. Atentát označila za „prejav obrovskej miery nenávisti, ktorá sa v spoločnosti nakúpila, a obrovskej miery nie polarizácie, ale priam radikalizácie určitej časti spoločnosti“. Bývalá politička obvinila z nepotrestania násilia sociálne médiá, kde sa podľa nej šíri nenávisť. „Sú skupiny ľudí, ktoré veľmi reagujú na rozsievanie slov nenávisti a ohovárania z úst politikov. Oni (politici) sú tí, ktorí si robia nepriateľov na život a na smrť, a k tomu sa pridávajú útoky na najrôznejšie inštitúcie,“ povedala Radičová a dodala, že ‚atmosféra a život sa stávajú neudržateľnými a neznesiteľnými‘.

Keby som nežil na Slovensku…

Keby som nežil na Slovensku, už po polhodine sledovania by som nadobudol dojem, že Slováci sa medzi sebou bijú na uliciach a nerobia nič iné, len nadávajú na iné politické názory. Áno, spoločnosť je polarizovaná, ale nie oveľa viac ako tá naša alebo americká či nemecká. Žijeme tu normálne a pokojne vedľa seba.

Pre neznalého čitateľa treba poznamenať, že na Slovensku existujú niečo ako tri tábory ľudí. Jeden je „proficovský“, druhý je proti nemu a tretiemu je to jedno. Pripomína mi to situáciu u nás, keď bol pri moci Zeman alebo Babiš. Veď aj dnes je česká spoločnosť rozdelená na tých, ktorí súčasnú vládu podporujú, a tých, ktorí ju nenávidia.

Napriek tomu nikto do našich politikov nestrieľa.

Atentát na premiéra Fica

Sú Slováci iní? Áno, možno sú trochu temperamentnejší ako my Česi, ale ľudia tu na seba určite neútočia, lebo majú iné názory. Nikto so zdravým rozumom by nič také neurobil. Takých čudákov, ako bol útočník z Levíc, je veľa, má ich každá spoločnosť. A dá sa im zabrániť v prístupe k zbraniam bez toho, aby sme obmedzili ostatných?

V Českej republike sme už mali zlé skúsenosti.

Všetci si pamätáme na útok na Filozofickej fakulte v Prahe v minulom roku, keď 24-ročný študent zavraždil 14 obetí, alebo na masaker v Uherskom Brode v roku 2015, keď šesťdesiattriročný dôchodca vnikol do miestnej krčmy a zastrelil osem ľudí. Predtým, ako sa zabil svojou zbraňou, sa redaktorovi Primy sťažoval na šikanovanie, zastrašovanie a ľahostajnosť úradov. Išlo aj o nahromadenú frustráciu spojenú s agresivitou a psychickou labilitou.

Nikto tieto hrozné zločiny nespájal s napätím v spoločnosti ani s podnecovaním nenávisti. Tentoraz však ide o verejného činiteľa, nie o bežného občana, takže sa pátra po vinníkoch. Politici sa zrazu cítia ohrození, čo je pochopiteľné. Obeťou takéhoto útoku sa však môže stať ktokoľvek a kdekoľvek a nemyslím si, že je správne obviňovať zo zasievania nenávisti.

Diskusia, ktorá z celého incidentu vznikla, je pre Slovensko jednou z podstatných vecí – hľadať cestu zmierenia a dialógu medzi dvoma tábormi, ktoré sa zakopali do zákopov, odkiaľ po sebe hádžu slovné granáty. A práve Fico, skúsený populista, ich hodil veľa.

Je to on, kto počas tlačových konferencií odmieta odpovedať na otázky niektorých médií, ktoré o jeho konaní informujú jednostranne. Jednoducho ich ignoruje. Tento nedostatok ochoty vypočuť si názor druhej strany je, žiaľ, viditeľný aj mimo politiky.

Uvediem príklad z vlastnej skúsenosti…

Telefonoval som s riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave, pretože som chcel dohodnúť rozhovor o jednej úžasnej veci, ktorá sa tam podarila. Bohatú dôchodkyňu, ktorá ku koncu života oslepla, navštevovala oddelenie pre nevidiacich a v závete odkázala veľkú časť svojho majetku knižnici.

Po jej smrti sa získané peniaze použili na bezbariérové sprístupnenie oddelenia pre nevidiacich (už nemuseli prekonávať dve poschodia strmých schodov), modernizáciu toaliet a nákup kníh. Nádherný, inšpiratívny príbeh, ktorý by sa určite páčil našim čitateľom a aj našim kolegom v americkej redakcii.

Riaditeľ, ktorý je tiež Čech, s rozhovorom súhlasil, ale večer mi napísal, že „po konzultácii s PR manažérom a naším externým mediálnym expertom“ rozhovor ruší. Jeho odôvodnenie? „Naše nastavenie a pravidlá komunikácie a partnerstva nám neumožňujú podporovať médiá, ktoré nie sú v súlade s našou hodnotovou identitou, a to ani obsahovými príspevkami,“ napísal mi šéf knižnice.

Čo trápilo jeho alebo jeho poradcov v Epoch Times, som sa nikdy nedozvedel. Bohužiaľ, na moje otázky nikdy neodpovedal. Pochybujem, že niekedy čítali nejaké naše články, hádam len otvorili Wikipédiu, kde sme z nejakého nejasného dôvodu uvedení ako „krajne pravicové“ noviny. Rovnakým metrom musel byť Denník N braný ako krajne ľavicové noviny. Keby si prečítal naše spravodajstvo, vedel by, že dávame priestor všetkým subjektom politického spektra, od SPD až po Pirátov.

Píšem o tom preto, že na Slovensku viac ako inde vidím zatvrdnutý postoj, že názoroví oponenti sú bojkotovaní a strany nie sú schopné nekonfliktnej komunikácie.

Vy ste z druhého tábora, preto sa a priori mýlite. V politike je to vidieť viac ako kdekoľvek inde. Neustále hľadanie nepriateľov, slovné útoky a umlčiavanie kritikov bez snahy nájsť spoločnú reč vedú len k prehlbovaniu nevraživosti.

Útokom vyšinutých šialencov nezabránime, ale atentát na Fica môže byť pre slovenských politikov príležitosťou ukázať, že sa to dá aj inak.

Dokážu to však? Dúfajme, že áno, pretože iná možnosť znamená ďalšie prehlbovanie priepasti. Zatiaľ si my, obyčajní ľudia, žijeme svoje životy a želal by som si, aby sme boli viac otvorení a počúvali aj názory, s ktorými možno osobne nesúhlasíme.

Názory vyjadrené v tomto článku sú osobnými názormi autora a nemusia odrážať názory Epoch Times.

Pripravila: Martina Valachová