Matka vážila dcéru každý pondelok. Vyčítala jej každé kilo. Výsledkom bola trauma a bulímia…

Bulímia a mentálna anorexiaBulímia a mentálna anorexia je problém mnohých ľudí

Možno poznáte ľudí, ktorí si v sebe nesú traumy z rôznych období života. Traumy sú to rôzne. Keď vyslovíme slovo trauma, často si predstavíme niečo dramatické. Udalosť, ktorá má potom vplyv aj na ďalší život. Traumou môže byť i drobný zážitok z mladosti či detstva. Taká „obyčajná“ príhoda. Môže ísť o „drobnosť“. Dnes sa pozrieme na príbeh Kláry, ktorý spracovala psychologička Zuzana Gažová. Témou je bulímia a mentálna anorexia. V príbehu je opäť zrejmé, čo všetko nám môže spôsobiť udalosť v živote a následná trauma.

Zuzana Gažová je jediná psychologička na Slovensku, ktorá je certifikovaná na prácu s traumou metódou TIR. Metódu TIR – Traumatic Incident Reduction“, čo v preklade znamená „redukcia dosahu traumatickej udalosti“ vám chce priblížiť v sérii článkov, v ktorých opíše príbehy z praxe a skúsenosti jej klientov*.

Bulímia v živote Kláry…

Klára ma vyhľadala s problémom, ktorý ju ovláda už od jej 14 rokov. Teraz má 38. Dlhá doba, však? Samozrejme, že som nebola prvá, s kým sa snažila vyriešiť to, čo ju ničí. So svojím „trápením“ bola dokonca trikrát hospitalizovaná na psychiatrii. Stále užíva lieky, ktoré má predpísané od svojho psychiatra. Vystriedala už viacero typov terapií, ale zatiaľ bez úspechu. Klára sa trápi s poruchou príjmu potravy, mentálnou bulímiou.

Ale poďme poporiadku.

Bolo viacero okolností, ktoré ako mladé dievča, vnímala negatívne.

Jej mama bola vysoká, štíhla žena, ktorej záležalo na vzhľade možno viac, ako by bolo vhodné. Svoju dcéru sa tiež snažila vtesnať do „tabuliek“. Pri obedoch sa pýtala, prečo si berie už druhú knedľu, a či si nechce k tanečnej a volejbalu pridať ďalšie športové aktivity. Klára bola trochu iný typ ako mama, po otcovi zdedila zavalitejšiu postavu a napriek tomu, že sa snažila mame vyhovieť, nebolo to ľahké. Dve tri kilá navyše mala vždy a mama len prevracala očami, keď ju pravidelne v pondelok ráno vážila.

Klára mala pocit, že mama nikdy nebola jej spriaznenou dušou. Vždy uprednostňovala jej mladšieho brata. Nech vyviedol čokoľvek, mama povedala: „Veď ho nechaj, on je malý.“ On mohol všetko na svete a Kláru aj za najmenšie maličkosti trestala. Najviac zo všetkého túžila po tom, aby ju mama za niečo pochválila. Za hocijakú maličkosť, ale to sa nikdy nestalo. Mala pocit, že mama ju nemá rada, lebo jej pokazila mladosť, nakoľko sa jej narodila keď mala len osemnásť rokov.

Klára zažívala stres aj na začiatku školského roka, kedy sa na telocviku žiaci vážili.

Váhu a výšku učiteľka hovorila nahlas a zvykla aj okomentovať každého, kto sa nejako vymykal z priemeru. Ty by si mala schudnúť, ty by si mala pribrať. Toto bola Klárina nočná mora. Navyše, chlapci v triede volali spolužiačky „buchty“. Niekomu sa to zdalo vtipné, ale jej sa to dotýkalo.

S Klárou sme spolu absolvovali veľa sedení. Aby sme sa dostali k jadru problému, postupne sme šúpali jednu vrstvu jej boľačiek za druhou. Ako cibuľu. Na veľa okolností, ktoré ju trápili, si nazrela už v predošlých terapiách. Niektoré sme prvýkrát odhalili až spolu. Videla som na nej, že je spokojnejšia a rozprávala mi o sebe s väčšou ľahkosťou, ako keď sme sa stretli na začiatku. Ja som však stále mala pocit, že by som jej chcela pomôcť ešte viac.

Prišli Vianoce, s nimi zhon a, navyše, jej mama ochorela.

Musela sa o ňu starať, a tak naše stretnutia skončili. Dohodli sme sa, že sa ozve, keď bude mať chuť a čas. Sem-tam som rozmýšľala, ako sa má, ako zvláda všetko, čo jej život priniesol. Ozvala sa mi po siedmich mesiacoch. Chcela sa mi pochváliť, že za celý ten čas ani raz nevracala. Nikdy sa necítila tak spokojne ako teraz. Keď sa jej nahromadil stres, stále mala pokušenie poriadne sa najesť a všetko jedlo vyvrátiť, ale nespravila to. Jednoducho si povedala, že už stačilo.

Predtým si myslela, že vracanie je jediná vec v živote, ktorú ona ovláda a o ktorej rozhoduje. Uvedomila si, že celý čas bulímia ovládala ju. Na to, ako dlho dokázala nevracať, je veľmi hrdá. Stúplo jej sebavedomie, vďaka čomu sa cíti lepšie aj v iných oblastiach života. Vyčistila si vzťahy s priateľmi a v rodine, požiadala o zvýšenie platu a ľudia, ktorí ju dlhšie nevideli, vravia, že vyzerá lepšie ako kedykoľvek predtým.

Bulímia a mentálna anorexia sú u dospievajúcich dievčat, ale aj chlapcov diagnostikované stále častejšie.

Klára je však príkladom toho, že aj v zrelšom veku môžu spôsobovať problémy. Vždy je dôležité, aby na ich vyriešení spolupracoval tím odborníkov, lekár, psychológ a nutričný poradca.

Ale najdôležitejší je vždy ten, koho sa ochorenie týka. To, či sa mu podarí zvíťaziť nad chorobou, je hlavne na ňom.

Mgr. Zuzana Gažová, psychologička – Viac informácií a možnosť konzultácie TU

*Uverejnené so súhlasom klienta

Predošlé diely nájdete tu:

Trauma z Vianoc

Strach z pavúkov či hmyzu

Strach zo šoférovania

Strach z chýb – lekár

Strach prehovoriť po anglicky

Korektúry: Katarína Málková

Mohlo by vás zaujímať