Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Bytosť, ktorá nás opustila, opustila len svoju schránku. Zostáva s nami v spojení. Aké spojenie to je?
Na Nový rok si mnohí sadáme spoločne za rodinný stôl. Ale aj napriek šumivému aperitívu a vôni dobrôt nám chýbajú tí, ktorí nás opustili. Ich miesto za stolom zostáva prázdne a na obrus steká iba vosk horiacej sviečky.
Aj keď to akokoľvek smutne znie, je to realita mnohých z nás. Nás, ľudí, ktorí sme na tomto svete niekoho stratili. Neubránime sa slzám, aj keď si počas života uvedomujeme, že sme tu len dočasne. Ale, dokedy? „Len pán Boh vie“, ako sa hovorí.
Kam odchádzame po smrti?
Je odvážne napísať, že málokto, presnejšie nikto z nás, pozemšťanov nevie, kam odchádza duša po smrti ľudského tela. Sú to len domnienky alebo presvedčenia, ktoré sme získali od detstva výchovou alebo túžbou sa o niečo abstraktné až mystické oprieť. Túžbou v niekoho a niečo veriť.
Možno práve dnes, keď na oblohe pózuje guľatý mesiac, si môžeme uvedomiť krásu prítomnej chvíle. Len pocit, že SME na tejto Zemi. Že sme sa zdravo vrátili do svojich domovov, našuchli domáce papuče a objali svojho blízkeho človeka. Alebo len tak zotrvali v teple svojej samoty. Alebo pohladkali chlpáča, vrzúkajúceho pri nohách.
Ale, koľkí si to uvedomujeme? Koľkí žijeme v práve prebiehajúcej chvíli a nesťažujeme sa na život a na okolnosti, ktoré nás postretli ? Na ulici, v obchode, v autobuse alebo za volantom automobilu?
Prostredníctvom sociálnych sietí sú často zdieľané nielen negatívne, ale aj krásne a hĺbavé myšlienky. Môžeme sa ich len dotýkať očami, alebo ich vmestiť aj do našich činov, krokov aj vízií.
Hm…
Neviem, kam putuje duša po opustení nášho tela, ale prišla mi na um takáto myšlienka: Bytosť, ktorá nás opustila, opustila len svoju zostarnutú, alebo poškodenú schránku. Zostáva s nami v spojení, ale inak. A každou jednou myšlienkou, každou predstavou o „odídenom“ si ho pripomíname a približujeme vo svojich spomienkach.
A, kde sú naše spomienky?
No, predsa stále s nami.
Takže aj človek, ktorý nás opustil, by mohol byť pri nás.
Aký je len, ten život neprebádaný a ešte stále plný otázok bez jasných odpovedí. Alebo nie?
Ak nejde o život, nejde o nič…
Stolička zostala prázdna a v kresle nik nesedí.
V krabičke chýbajú lieky a servítky nedotknuto odpočívajú.
Zostal len obrázok.
Obrázok na stene, kde sa usmievaš na tento svet, v ktorom sme zostali.
Stal si sa neviditeľným…
O konci života sa už vyrieklo mnoho slov a rôznych vysvetlení.
Ale, kde skutočne si?
Tam, vysoko nad oblakmi?
Tam, hlboko, v nikdy nekončiacom priestore?
Nech si kdekoľvek, cítim, že zostávame v spojení. Navždy spojení cez korálkové vlákna spomienok utkané niťou večnosti.
Nikdy nezmiznú, len sú.
V každej mojej večernej slze aj rannom nádychu.
Snáď sa stretneme, v inom čase, v novom „obleku“.
Z mojich postrehov z praxe s pacientmi v hospici som napísala dve knihy:
Za dverami liečebne
Za dverami liečebne II. ( …elist.sk)
Zuzana Balašovová Donátová
