Často sa stáva, že na „funus“ majú ľudia našetrené peniaze, ale na život nie…

Často sa stáva, že na „funus“ majú ľudia našetrené peniaze, ale na život nie…

Možno to jednotné, krásne a neviditeľné prúdi v každom z nás. Ale ako to dokážeme uchopiť, využiť a prejaviť, je individuálne.

V jeden slnečný deň som vycestovala autobusom do mesta za neodkladnými povinnosťami. Spolu so mnou nastúpilo do autobusu viac ľudí, ako obvykle. Zrejme ich slniečko vyhnalo zo sedačiek domova.

Započúvala som sa do rozhovoru dvoch starších ľudí sediacich za mnou. Starší pán sa pýta pani:

„Kam si sa vybrala?“
„Ale, idem do lekárne vybrať lieky, a potom sa len tak potúlať po obchodoch. A ty?“

„Tiež idem niečo pozrieť, nevydržím byť doma. Musím niekam ísť,“ odpovedá muž.
„Pôjdete na dovolenku v lete?“ pýta sa pani. „Ak budú peniaze, tak áno,“ odpovedá pán. „Ale nie je ich veľa, tak nie som si istý, či pôjdeme. Musíme šetriť.“ Vzápätí sa zamyslí a po chvíli skonštatuje:

„Na „funus“ máme s manželkou našetrené, ale na život nie…“

Atmosféra ich rozhovoru je mierne tragikomická.

Autobus zastaví na zastávke a obaja vystúpia. Na to isté miesto za mnou si sadne mladá pani s dcérkou. Dievčatko môže mať asi tak štyri rôčky.

Pozerá sa z okna veľkého autobusu a s radosťou pozoruje lietajúce holuby.

„Mami? A prečo sa svet točí okolo peňazí?“ zvonivým hláskom sa pýta svojej mamy.

„A to máš odkiaľ, kde si to počula?“

„Dedko vravel,“ odpovedá dievčatko.

 

„Ale veď ako sa môže svet točiť okolo peňazí, veď Zem sa otáča okolo osi? Jedine, žeby bola tá osa z peňazí…“ nahlas uvažuje.

„A, mami, prečo sa tá „osa“ volá osa, veď osa je predsa hmyz,“ pokračuje vo svojich otázkach.

„Mami, a prečo sa Socha slobody, volá Socha slobody? Veď socha nemôže byť slobodná, veď je socha!“ zdôrazní malé štvorročné dievčatko sediace za mnou.

Tak to je úžasné, pomyslím si. Koľko radosti zo života a koľko zmysluplných otázok tkvie v hlavičke mladého človeka. Autobus opäť stojí a mamička s roztomilou malou filozofkou vystúpia.

Miesto hneď vedľa mňa zaujme staršia objemná pani. Autobus sa pomaly rozbieha, ale vzápätí zabrzdí pred prechodom pre chodcov. Dáva prednosť skupine mladých ľudí, žiakov školy, ktorí v sprievode učiteľov prechádzajú cez cestu. Skupina je veľká, pripomínajúca májový sprievod.

„Ježišmaria, to nemyslí šofér vážne, to ide všetkých púšťať? Však tu budeme stáť do večera!“ ohradí sa hlbokým hlasom s tónom znechutenia prísediaca pani. Avšak autobus nestál dlho pred prechodom, pretože časť skupiny so žiakmi mu dala prednosť. Obavy pani sediacej vedľa mňa sa nenaplnili.

Zaujímavé, ako sa rýchlo rozplynula tá krásna a svieža atmosféra, ktorú urobilo malé dievčatko. Zostala som na chvíľu uväznená v „bubline“ s nespokojnou a nervóznou pani. O tom, kam sa asi ponáhľala, môžem len špekulovať.

Ešte nedávno bolo populárne vyjadrenie, že žijeme vo svojich bublinách. Pekné prirovnanie.

Myslím si, že odjakživa žijeme v pomyselných bublinách. Pod pojmom bublina si predstavujem akúsi priehľadnú stenu, membránu okolo človeka. Z vonkajšej strany je viac priepustná smerom dovnútra ako von.

Cez pružnú stenu bubliny prichádzajú k človeku informácie, podnety, obrazy aj emócie. „Pozorovateľ“ vo vnútri človeka ich spracuje a uloží na vnútornú stenu pomyselnej bubliny. Vyzerá podobne ako okrasná tapeta, ktorú tvoria naše zachytené postrehy v obrázkoch z vonkajšieho sveta. Bublina sa stáva akýmsi pomyselným svetom jedného človeka. Ak však narazí bublina na bublinu, nie vždy sa zhodnú. Pretože obrázky nalepené na vnútornej strane jednej z bublín, sú úplne iné ako má bublina druhá. A samotní pozorovatelia v nich nechápu, prečo jeden môže uvažovať tak rozdielne ako ten druhý.

Ako reagujeme na prichádzajúce podnety a vnemy z vonkajšieho sveta?

Používame reč, zvuky, písmo a iné. Spätná väzba na okolie je však trochu skreslená a nami samotnými  upravená. Myslím si, že to, čo v živote zažívame a vnímame zostáva originálne len v našej pomyselnej bubline. Čo sa z nej dostáva von, je často cenzurované.

Avšak deti do určitého veku cenzúru svojich prejavov nepoznajú. Tak ako to milé štvorročné dievčatko.

Odniekiaľ kdesi zaznelo, že všetci ľudia na tejto zemi tvoríme jedno vedomie. Možno to jednotné, krásne a neviditeľné prúdi v každom z nás. Ale, ako ho dokážeme uchopiť, využiť a prejaviť je individuálne.

Pripravila Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb. Knihy: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to? (vydavateľstvo Elist)

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/