INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY

Mojím poslaním je inšpirovať vás, ktorí stojíte pred priepasťou, alebo ste sa v nej už ocitli, že je v našich silách uzdraviť sa bez liekov. Dať vám nástroje a ukázať vám skratku, ako z priepasti von. Cestu, po ktorej sa ale musíte vydať len vy sami a prevziať plnú zodpovednosť za svoje zdravie.

Ako chlapec netušil, že jedného dňa bude jeho domovom fara, vzdá sa vlastnej rodiny, pohodlia a odíde pôsobiť nevedno kam, kde ho pošlú nadriadení. V rozhovore, ktorý pripravila Lívia Dvorská, sa Andrej otvorene vyjadruje aj k celibátu. Celibát nie je prežitok, ale nutnosť - tvrdí Andrej.

"Ďakujem 85. ročnej pani Jolane Behúnovej a jej vnukovi za to, že mi rovnako, ako moja starká pomohli nájsť opäť silu pokračovať v našliapnutej ceste. Verím, že uchovať to krásne - skutočne slovenské, má zmysel. Kedy inokedy, ak nie dnes, keď nám vymiera posledná generácia nositeľov tradícií?" Píše Janka a pozýva na prehliadku svojej tvorby.

Raz v noci ma zobudila myšlienka, že by možno stálo zato dať všetkým tým príbehom formu knihy. Škoda, že mi to neprišlo na um cez deň, pretože po zvyšok noci som už nedokázala zaspať. Idea sa mi páčila. Postupne sa rodila aj moja predstava o forme knihy – budú to príbehy, ktoré som uverejňovala na portáli www.40plus.sk a k nim ešte doplním desať ďalších.

Vhodné je pýtať sa otázky typu „vieš sa v noci dobre vyspať?, nechodievaš príliš často na toaletu?, netrápi ťa niečo?, chutí ti jesť?, chodievaš na prechádzky?“. Na druhej strane, chcel by som apelovať aj na seniorov – nebojte sa o svojich starostiach a zdravotných problémoch rozprávať pred svojimi blízkymi, neobťažujete a nezaťažujete ich tým.

Praktizujem meditáciu každý deň. Rád by som sa však dostal opäť k pravidelnej rannej meditácii v trvaní aspoň dvadsať minút. V súčasnosti praktizujem skôr krátke vnorenia a meditácie „s otvorenými očami“, ale som si vedomý nevyhnutnosti meditovať aj každý deň. Mojím vzorom je Leri Švec a Nika Laňková. Ich spôsob života mi ukazuje, že meditácia je nevyhnutná na ceste  tzv. sebazušľachťovania.  

Pribehla žena, 69-ročná (nehanbí sa za svoj vek) na bicykli. Toľko energie, koľko táto káva dala mne, som dlho nezažila.

Medzi menej príjemné aspekty mojej práce sú telefonáty od žien z celého Slovenska, ktoré ma žiadajú o radu, ako sa dostať k svojmu bábätku, ktoré z rôznych príčin personál od nich oddelil. Radím im, čo môžu urobiť, ale často je mi až ťažko z pravidiel systému.

Ľudia, tak ako vám tu stále vravím - a za tým si aj „sedím“: Všetko je možné.

Som veľmi vďačný, že ma tieto bytosti udržali na zemi. Veď rozkvitnutá sakura si ma aj tak počká. Som absolútne zdravý a Zara Dew mi pomohla odhaliť veľmi divnú anomáliu, nad ktorou si najlepší doktori lámu hlavy. Vďaka ZARE DEW, ale aj ostatným, čo mi pomohli, môžem písať tento príbeh.

Veľakrát som stála na rázcestí a väčšinou som si vyberala tú ľahšiu cestu – ako každý z nás. Odkedy si ale vyberám vždy tú ťažšiu cestu, posúvam sa dopredu a nestojím na jednom mieste. Ako sa to dá? Ide to iba jediným spôsobom, začať si veriť a prestať sa báť vecí, ktoré sa nikdy nemusia stať. Prestať vnímať okolie a riadiť sa výhradne iba podľa seba, počúvať a učiť sa od ľudí, ktorí vo svojom živote už dosiahli, čo chceli, a majú výsledky.

Dostala som sa do ťažkej životnej situácie. Po niekoľkých rokoch spoločného života s partnerom sme sa rozišli. Obdobie rozchodu bolo veľmi náročné, nielen pre nás, dospelých, ale aj pre deti. Bolo sprevádzané sklamaním, emóciami a strachom z toho, čo príde... Hľadala som odpovede na mnohé otázky, na ktoré nebolo odpovedí.

Človek by sa mal hľadať oveľa skôr a zabezpečiť sa na vyšší vek nielen finančne, ale aj dobrými vzťahmi, aby sa mal s kým potom na dôchodku stretávať. Mnohí majú, samozrejme, rodiny, ale to nie je o tom. Treba sa niekedy od rodiny odpútať a prísť na iné myšlienky. Ja mám každý týždeň dve stretnutia.

Vo svojom živote som sa už stretla s negatívnou správou, ktorá príde nečakane ako blesk z čistého neba. Zo skúseností som však vedela, že plač a trápenie nič nezmenia. Snažila som sa v tomto ťažkom období byť pre manžela oporou. Veľa sme sa rozprávali a preberali svoj doterajší život, naše radosti aj trápenia.

Človek je živel. Tvaruje sa podľa vlastných predstáv. Až keď nemá silu, menia ho druhí.“ (Herakleitos) V osídlach Jimiho, obraz od autorky MIFF Nuž, schválne, zamysleli ste sa nad otázkou, čo s časom, keď už nebudete musieť každý deň kráčať do práce? Vyložíte si nohy na stôl a budete sa oddávať slastnému pocitu ničnerobenia? Naštartujete svoje dlho nepoužívané auto a rozbehnete sa do sveta? …

Ale asi to tak musí byť. Človek sa učí celý život. Všetkým čo ma požiadajú o pomoc pri výcviku, viem podať ucelené kompletné informácie, ktoré som praxou získala. Aby sa dozvedeli nielen ako, ale aj prečo. A to je dôležité. Hlavne nikdy psa netrestať. Psy si to nezaslúžia. Nie len preto, že ľuďom dôverujú a všetko nám odpúšťajú, ale hlavne preto, že urobia iba to, čo sme ich naučili.

Nedávno som dala na FB obrázky, ako funguje fotovoltika v zime. Traduje sa totiž, že v zime je to o ničom. Musím skonštatovať, že aj v zime sa to celkom oplatí. Otázok okolo fotovoltiky je veľa, preto som prizvala Petru Šmuhařovú, ktorá sa venuje fotovoltike ako konzultantka.

Môj prvý výrobok bol háčkovaný top. A párala som, jasné… V každom prípade, celkom sa vydaril. Na pohľad. Nositeľný však úplne nebol. Mám ho dodnes v skrini. Je mi ľúto ho vyhodiť.

Neplánovane, nenásilne, nevtieravo, nesebecky, neprogramovo. Jedného dňa, možno z nedostatku inej povolenej zábavy v dobe kovidovej, možno riadením vesmíru, rozhodla som sa namaľovať obraz. Vrátila som sa podvedome do detstva, kedy som veľmi rada kreslila, maľovala, písala ozdobným písmom do školských kroník.

Neberte prácu ako prácu. Berte to ako závavu. Neprestávajte sa hýbať. Robte to, čo vás baví. Koľko krásnych vecí je na svete... To je iba niekoľko odkazov od Dariny Strešňákovej, ktorá sa prepracovala od nemohúcnosti k pohybu a motivuje aj ďalších.

Moja práca mi umožňuje robiť všetko, čo ma baví. Od písania článkov cez degustácie kávy až po cestovanie do rôznych kútov sveta. Mám len šťastie, že ľudia majú práve o kávu tak veľký záujem (smiech).

Láska je nadovšetko a hodnota človeka je v sile jeho presvedčenia, že život vie byť krásny. O to sa ale treba snažiť vlastným silami a nečakať, až za nás niekto vybuduje našu predstavu o dobre a šťastí. Veď o tom je život...

Ľudia si myslia, že porcelán by mal byť decentný, používať by sa mal len na špeciálne príležitosti, poprípade ho vystaviť vo vitríne. Ja som opačného názoru, ja napríklad mojim deťom servírujem na porceláne odmalička, aby sa naučili, že stolovanie je tiež dôležité a naučili sa tak aj jeho kultúre. Je fajn, keď sa deti obklopujú peknými vecami, podľa mňa ich to formuje do budúcna.

Za 30 dní som zriadila svoju školu „Pohoďáci“. Vízia konečne pokračuje. Našla som spôsob na realizáciu v rámci domáceho komunitného vzdelávania. Domáce vzdelávanie sa nazýva domáce, lebo deti sa učia doma. My sa však neučíme doma, ale denne sa stretávame – ja a „mojich“ 13 detí v zmiešanej skupine, v prenajatých priestoroch strednej školy v Zlatých Moravciach. Deti sa učia aj navzájom od seba, v Montessori pripravenom prostredí, podľa nastavených hodnôt.

Vyrástla som v kultúrnej rodine, kde moji rodičia boli učitelia a hlavne môj otec, ktorý nám veľa čítal a vzdelával nás. Podporoval ma aj na mojej ceste v zahraničí, keď už som bola veľmi unavená v novom svete s dvomi malými detičkami, a snažil sa ma upokojiť a pripomenúť mi môj cieľ.

Prognózy boli zlé. Vyzeralo, že neprežije. On ale prežil. Ďalšia prognóza bola, že mal ostať ležiaci a s nehybnou rukou. Ale on dnes športuje, reprezentuje Slovensko v tenise, má ženu, dve krásne deti a veľa plánov. Pozitívne naladený, vtipný. Mohla by som písať ešte ďalšie superlatívy, ale v tomto prípade platí, lepšie Tomáša raz vidieť a počuť, ako sa o ňom len dopočuť z niekoľkých viet.

Dá sa vôbec robiť preventívne niečo pre zdravie očí? Prevencia, samozrejme, existuje. Treba ju len uplatňovať aj v živote. Veľmi dobré a nápomocné je napríklad žmurkanie. Tak predídete suchu v oku. Veľa času trávime pred obrazovkami a modré svetlo očiam ubližuje. Nápomocné je tráviť čas v exteriéri. Toto sa týka dospelých, ale aj detí.

Prečo malo zmysel, aby prežil ťažkú autonehodu. „Som presvedčený, že preto, aby som svoje poznanie posunul ďalším ľuďom a zmenil im život. Ukázal im niečo lepšie. A musím povedať, že to na svojich motivačných prednáškach robím až sedliacky jednoducho. Nemá predsa zmysel zaoberať sa tým, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi či dnes ráno. To už nezmeníme. Rovnako však nie je dôvod obávať sa budúcnosti, pretože to, čo sa nám má stať, sa aj stane. Čím viac obáv si sami vyrábame, tým sa cítime horšie. Žiť treba tu a teraz,“ hovorí Tomáš.

Poznám množstvo ľudí, ktorí sa sústredili len na jednu zo svojich silných stránok. Potom sa však stali nečakané udalosti, ktoré ich sny zmarili. Nič iné ako svoju silnú stránku nepoznali a nevedeli, čo ďalej... zostali v depresii, pretože boli naučení, že nič iné v živote nevedia.