INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY

Na futbalovom ihrisku som zistila, že 10-ročné deti si ešte nevedia viazať šnúrky. V našich časoch to muselo vedieť už 3-4-ročné dieťa. Teraz sú, žiaľ, hranice zručnosti a jemnej motoriky posunuté. A tak som sa rozhodla, že napíšem rozprávkovú knižku pre deti, s cieľom naučiť ich viazať si šnúrky na topánkach už v rannom veku.

Rád by som využil možnosť zabezpečenia účasti bez zlosovania, avšak pre mňa, ako slovenského dôchodcu, je takáto vysoká suma nedosiahnuteľná (aj keď myšlienka podporenia dobročinnej organizácie takouto cestou je sympatická). V prípade úspešnej registrácie na pretek budem navyše potrebovať zaplatiť štartovné cca €200, náklady na cestu autom 2600 km do Chamonix a späť, náklady na ubytovanie, parkovné atď.  

Lucia prišla o zrak pár mesiacov po pôrode syna, čo už je niekoľko rokov. Po 24 operáciách sa dozvedela, že tento stav sa už pravdepodobne nezvráti. Podľa mňa Lucia vidí veľmi veľa. Žije plnohodnotný život, porodila ďalšie dieťa a pokračuje vo svojich projektoch.

Veľmi mi pomáha tvorivosť a akýkoľvek druh umenia. Indiáni hovoria, a toho sa ja držím, že ťažkým časom najlepšie odolávame, keď sa vieme radovať a užívať si život. Keď sa pustím do maľovania, zabudnem na všetky starosti, myseľ sa utíši a srdce a duša tancujú na plátne. Mám to rovnako aj pri tanci či speve a, aby toho nebolo málo, hrám aj divadlo. Ale nebolo to tak vždy. Mala som mnoho rokov depresie a niekoľko rokov aj úzkosti a panické ataky, ale, ako sama píšeš, mne umenie doslova zachránilo život.

Ako vybudovať úspešnú značku typu Dedoles? Niekedy vám ľudia vbehnú do života rýchlo a nepýtajú sa. Niekedy je to dobre. A niekedy sa vám to javí, ako zlá príučka. Možno to poznáte aj vy… Anka Sabolová a Naďa Kacera mi vbehli do života pred 4 rokmi a musím povedať, že sa z toho ohromne teším. A nielen po odbornej, ale …

Do redakcie nám napísala naša verná čitateľka a my sme sa rozhodli, že radi podporíme jej cestu. Začítajte sa do príbehu, ktorý prináša svedectvo o tom, že život na ulici a hľadanie šťastia sa nevylučujú. A dokonca, vás to vie mnohému naučiť...

NOSENE predstavuje celostný prístup k tomu, čo nám do života vstupuje, nie je to len o oblečení, ale aj o príležitostiach, nad ktorými by sme sa mali zamýšľať, bez toho, že by nás to príliš zaťažovalo a zároveň vieme takto pomôcť sebe, našej krajine, ale tiež prispievať aj k uzdravovaniu našej krásnej modrej planéty.

Ja ani neviem, odkedy to mám rátať. Už keď som mala 6 rokov, robila som si moje prvé módne časopisy a šila som si veci na Barbie bábiky. Ja mám pocit, že som sa s tým už narodila. Pamätám sa, že od mala, keď som videla nejakú reláciu v televízii, kde bola móda, cítila som zvláštne vzrušenie a prestal pre mňa existovať okolitý svet. 

Jarka Martonová a Gabriela Vágásiová sú dve skvelé a veselé dámy. Čo to už majú za sebou. Sú vo veku, kedy mnohí z nás začínajú odznova. Stredný vek je na to ako stvorený. Povinností okolo rodiny je už menej a človek prahne po tom, čo ho naozaj baví...

V živote som si prešla pár zamestnaniami, zažila som aj také, kde som s rannou kávou rozmýšľala o tabletkách proti depresii. Túto myšlienku som však hneď aj zavrhla a kúpila som si nejaké motivačné knihy. Pretože všetko je to o postoji. Situácie sú, aké sú, ale dôležitý je vlastný postoj.

Moja nová cesta mi otvorila nové obzory a vzácne priateľstvá. V súčasnosti doučujem deti angličtinu, pôsobím tiež ako učiteľka jogy a masérka. Som vďačná, že práve toto obdobie mi ukázalo cestu pravej sebahodnoty a vnútornej slobody robiť to, čo je mojím poslaním. Želám každému, nech to v sebe objaví.

Do Talianska som z NY prišiel z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že som si hľadal postgraduálne štúdium MBA na niektorej z popredných škôl v Európe. Chcel som už zmeniť klímu. Poslal som prihlášky na viacero škôl a prijatý som bol do Londýna, Amsterdamu a Milána. Anglicko a Holandsko boli porovnateľne oveľa drahšie voľby. Druhý dôvod? Áno, uhádli ste. Amore. Mám Talianku za manželku, a tak voľba Milána bola jednoduchšia, už aj z logistických dôvodov, a tiež sme aj čakali bábätko

Daša Luknárová je maminou 16-ročného mladého chalana, ktorý bol ešte v minulom školskom roku študentom jedného z bratislavských gymnázií a popritom hral hokej. Dnes je však už všetko inak. I napriek pandémii sa rozhodol v septembri minulého roka odcestovať do Anglicka. Začal študovať na strednej škole a hrá hokej v Hokejovej akadémii Okanagan vo Swindone.

„Život je príliš krátky na to, aby som myslela negatívne.“ O žene, ktorá si povedala, že rakovinu nakope. Korona, nekorona. Pohne sa vo vás niečo, ak spomeniem Európsky týždeň boja proti rakovine? Koná sa v posledný májový týždeň a slúži na to, aby sme si pripomenuli obete tohto ochorenia a vo zvýšenej forme sa informovali o prevencii.  Lenže rakovina na kalendárne týždne …

„Dobre sa nám stalo.“ Začali podnikať po päťdesiatke a počas korony. Ako začať úspešne podnikať po 50-ke? Rozhodnutie podnikať je jedno z najnáročnejších v našom profesionálnom živote. Pustiť sa do toho po päťdesiatke je odvážne a inšpiratívne zároveň. Začať podnikať v čase pandémie už je naozaj obdivuhodné. Gabriela Priecelová a Zuzana Vaňková stavili na profesionalitu a dlhoročné skúsenosti. V elegantnom veku …

Eva Koristová vyštudovala protipožiarnu ochranu, takmer sa stala letuškou, mala krčmu aj cukráreň. Dnes robí v logistike a pred pár dňami mi napísala, že síce ešte nemá 40, ale rada by písala práve do nášho magazínu. Poslala mi 4 texty a poviem vám, že je sa na čo tešiť. Preto som Evke navrhla, aby sme urobili rozhovor. Nech ju trochu spoznáte.

Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a z hostesky sa stala zakladateľkou eventovej agentúry na Slovensku, majiteľkou kaviarne na thajskom Phukete a turistickou sprievodkyňou. Odtiaľ ju zavialo do Karibiku, potom zas na skok do Európy, kým nezakotvila v Austrálii. Dnes je Alex takzvaný „Leadership and performance coach“, teda kouč, ktorý pomáha lídrom a manažérom vybudovať výkonnú organizačnú kultúru.

Niekedy nás život zaveje preč a my máme možnosť spoznávať nové kultúry, tradície a žiť život inak ako na Slovensku. Katka Manino odišla do Švajčiarska a vychováva tam spolu s manželom aj dve dcéry. Ako sa žije v krajine, ktorá slúži prirovnaním ako synonymum blahobytu, dostatku a bohatstva?

Deti sa už dnes stretávajú v počítačových hrách s virtuálnymi peniazmi. V tomto prostredí sa musia naučiť s nimi hospodáriť. Dokonca už aj v niektorých hrách je bitcoin prítomný. Myslím si, že je dôležité, aby sa už od mladého veku naučili, čo kryptomeny a digitálne meny vlastne sú. Aké majú výhody, nevýhody a riziká – a to z jednoduchého dôvodu, aby neskôr nenaleteli rôznym podvodníkom alebo neurobili zbytočné chyby pri ich manipulácii.

Robiť veci, ktoré majú zmysel. Túto vetu počúvame čoraz častejšie. Podarilo sa mi objaviť dve skvelé dámy, ktoré krátko pred koronou založili projekt Baterkáreň. V rámci neho sa snažia učiť ostatných k udržateľnému životu a zároveň vytvárajú priestor pre komunitu ľudí.

Najdôležitejšie na tom je to, aby ste si vybrali šport alebo záľubu, ktorú budete robiť s radosťou. Ešte som nestretol športovca, ktorý robí svoj šport z donútenia. Bez radosti pri danej aktivite nikto nevydrží dlho. V živote predsa všetci chceme byť šťastní. A keď všetko v živote nebudete robiť s radosťou, tak šťastie je pre vás utópiou. A ľudia po štyridsiatke potrebujú trvalú, povedal by som, že doživotnú aktivitu, ak chcú byť trvale zdraví a dožiť sa vysokého veku.

Krémeš je symbol. Pripomína nedeľu. Výnimočný deň. Krémeš je maličkosť, ktorá zmení obyčajný deň na slávnostný. A tak prišiel Krémeš pre seniora. Nápad darovať každému klientovi a zamestnancovi domova v jednu nedeľu krémeš. Taký ozajstný, domáci, medový.

Hľadanie samého seba sa deje nielen v súkromnom živote, ale aj v pracovnom. Ak uvažujete o tom, že by ste prešli na voľnú nohu, tento rozhovor a príbeh freenalcera Doda Dobríka je možno určený  práve vám. Vznikol v rámci série Beelong - Reinventing Yourself/Znovuobjav seba. Veľmi sa mi páčilo, keď Dodo povedal, že v korporáte má človek okolo 50-ky riziko degradácie alebo vyhazovu... a NAOPAK freelancer končí svoj pracovný život smrťou.

Ako sociálna terapeutka som sa musela zoznámiť nielen s personálom, ale aj s klientmi zariadenia. Prisadla som si ku klientom, sediacim na invalidných vozíčkoch, a pozorovala som. Z môjho neistého rozhliadania sa ma vytrhla drobná, útla žienka s čiernymi vlasmi, tlačiaca servírovací vozík. „Rozdali by ste, prosím, klientom v miestnosti výživu? Máme dnes frmol, nestíhame a ja musím rozdeliť desiatu ešte klientom na izbách,“ spýtala sa odvážne.