MILEROVKY

Keby si sa mohla vrátiť, prebehlo mu hlavou a po líci sa mu skotúľala slza. Takých mu už vytieklo veľa a nič sa nezmenilo. Zhasol nočnú lampu. Prebudil ho Martinkov plač. Zobral ho z postieľky, ale vo dverách už stála sestra.

Fotografie sú skvelá vec. Zachytávajú prúd času v jeho neopakovateľnom okamihu. Sú lepšie ako video, lebo napriek tomu, že sú statické, spustia prúd obrazov v hlave pozorovateľa. Škoda, že sa nedajú, zatiaľ, robiť obrázky z vnútra našich myslí. To by boli spektakulárne výjavy.

Či to bol skutočne štvrtok, to si vlastne nie som celkom istý, ale pri aplikovaní vylučovacej metódy som k nemu dospel. A prečo táto ilustračná foto? To sa dočítate dole... Pondelok to byť nemohol. Pondelok je jednoducho deň, kedy začína nový týždeň a vtedy nie je priestor na záhady, mystériá, snívanie. Utorok je príliš blízko pondelka a príliš ďaleko od víkendu, takže je to deň, ktorý musí človek, tak nejako prežiť. Streda už začína mať pach konca týždňa, teda by prichádzala do úvahy, ale akosi nekorešponduje s pocitmi, ktoré sa mi pri tej spomienke vynárajú.

Kedy bolo, vtedy bolo, rozhodol som sa jedného dňa, že v našej detskej izbe, ktorú som obýval spolu s mojou sestrou, urobím akvárium. To akvárium nebola u nás novinka. Kedysi sme ho už mali, ale potom sa rodičia rozhodli ho zrušiť.

Človek sa narodí a ak je všetko v poriadku, tak vidí. Teda hneď v úvode nevidí úplne výborne, ale to sa časom upraví. Tak som to mal aj ja. Videl som. Aj keď som išiel do školy, všetko som videl, či z prvej lavice, či z poslednej. Všetko sa zmenilo vo štvrtej triede, keď som u doktora neprečítal písmenká na svetelnej tabuli.

Tato si po čase našiel novú prácu, kde mohol robiť naozajstného inžiniera. Frekvencia výskytu prievozského chlebíka sa u nás doma výrazne znížila. Tato si polepšil, moje stravovanie si pohoršilo. V novej práci, ale mohol tato robiť to čo vyštudoval, bez toho, aby musel niekomu pochlebovať. A to bolo dobré. Za to malo zmysel sa toho chlebíka zriecť.

Dnes po smetiskovej jame nie je takmer ani stopy, teda okrem žltého, kontrolného, meracieho bodu v strede poľa. Až raz naši potomkovia objavia, v rámci vykopávok, tento poklad v hĺbke poľa, budú sa čudovať ako sme žili, aké živočíšne druhy, sme spolu s odpadom, zahrnuli hlinou, aby bolo čisto. Lebo čo oko nevidí, to nie je (vidieť).

Určite v tých časoch vychádzalo veľa denníkov, ktoré mi, ale, ako malému chlapcovi nemali čo ponúknuť. Teda okrem zážitku s ikonickým kamelotom, ktorý v centre Bratislavy svojim charakteristickým pokrikom predával: „Večnííík!“ Lepšia bola situácia s mesačníkmi. Tato pravidelne odoberal Technický magazín, občas sme kúpili Amatérske rádio alebo časopis ABC, ale na mojom nebi najvyššie vystúpil časopis Elektrón. Kto vie, možno …

Po dvoch mesiacoch prázdnin mal každý veľa nových zážitkov a tie bolo treba zdieľať. Lebo, vtedy sa dalo iba osobne. Dobre, dalo sa aj cez telefón, ale ten sme napríklad my u babky nemali. No a kamaráti tiež nemohli, len tak, volať z pevnej linky niekde na dovolenke. Načo by to aj robili, keď o nič vážne nešlo. Keď vtedy niekto volal z dovolenky, bolo jasné, že je zle.

Začal som sa voziť, len tak. No a to bola najlepšia zábava. Nemusel som počítať, nemusel som rozmýšľať, len som fujazdil hore, dolu ulicou. Vzduch prúdil okolo môjho tela. Pred očami sa mi mihotal chodníkový asfalt. V ušiach mi hrkotali zvuky kočíkového podvozku, konštruovaného pre podstatne nižšie zaťaženie. Nepretekať znamenalo stať sa tekutým a splynúť s prúdom čistého bytia.

Každý rok, bola niekde v okolí, nasadená kukurica. Tento rok to bolo, na poli, za cintorínom. Ísť na kukuricu, z družstevného, samozrejme, nebolo v poriadku. Na druhej strane, babka vždy hovorila, že veď sú tam aj naše role. Nejako som tomu nerozumel, kde tam sú, a prečo sú tam, prečo ich nemáme doma, ale predsa len ma to trochu zbavovalo pocitu viny, že kradnem.

Počas môjho detstva som bol, pri mori, trikrát. Dva razy v Bulharsku a raz v Juhoslávii. Tú by sme dnes už na mape nenašli. Roztrhali ju temné ľudské vášne v smutnom, boľavom, krvavom, vojenskom konflikte v deväťdesiatych rokoch. No vtedy, na začiatku druhej polovice osemdesiatych, ešte všetko držalo pohromade. Hoci bola Juhoslávia oficiálne tiež rovnako socialistická krajina ako my, nebolo to rovnaké.

Opakované vybiehanie z vody a opätovné skákanie do nej. Občasné pokusy o plávanie, ktoré ma nikdy nebavilo, striedané s pokusmi o šnorchľovacie potápanie, ktoré ma bavilo vždy. Bol som nadšeným sledovateľom prírodopisných seriálov s Jacquesom Cousteauom.

Väčšinu letných prázdnin sme trávili u babky na dedine. Občas sme, ale zašli aj k druhým starým rodičom, ktorí bývali v Trenčíne. Boli to také iné prázdniny, v meste, s mladšími sesternicami a bratrancom. Hoci bol Trenčín aj vtedy na Slovensku, tak u babky a dedka se mluvilo česky.

V čase môjho detstva som nebýval dobrý jedák. Napriek tomu, som u babky na dedine zjedol, väčšinu z toho čo navarila. Teda okrem granadíru, šalátovej polievky, tekvicovej omáčky, prípadne iných hmôt pripomínajúcich bielkovinovú potravu matrixových hrdinov. Keď som teda vylúčil neskonzumovateľné, ostal mi celý rad jedál, ktoré som vedel do seba natlačiť kedykoľvek.

Aké by to boli prázdniny u babky, keby som nešiel na ryby? Všetko som si potreboval dobre pripraviť, lebo prísť k potoku a zistiť, že mi niečo chýba by znamenalo, by znamenalo, by... no proste musel by som sa vrátiť a to sa mi nechcelo. Udica, odložená v šope, bola obalená vrstvou prachu a pavučín, do vedierka sa od minulého roka opäť viac zahryzla korózia, ale ešte nebolo deravé a samozrejme potreboval som návnadu.

V živote školáka nebýva veľa dní, na ktoré by sa tešil. Jeden taký deň, aspoň pre mňa bol. Posledný deň školského roka. Stačilo trošku lepšie sa obliecť, vziať kvety pre súdružku učiteľku a obal na vysvedčenie. Pobyt v škole býval v tento deň krátky a výrazne nasiaknutý prázdninami. Atmosféra na školskom dvore aj v škole bola celá taká, nepravá, neškolská. …

Ísť do zahraničia v tých časoch nebolo len tak. Napríklad také Rakúsko, do ktorého sme z hradu Devín mohli aj kameňom dohodiť, pre bežného občana v podstate ani neexistovalo. Vedeli sme, že je, veď sme ho z toho Devína mohli vidieť, ale tak dobre sme ho oplotili ostnatým drôtom, že človeku aj prešla chuť. Výlet do Čiech v tých časom žiadnou cestou do zahraničia nebol. To najbližšie zahraničie, ktoré pre Bratislavčana existovalo bolo Maďarsko.

Dať si dobrú zmrzlinu na Dolných honoch nebol v tých časoch žiadny problém. Jedna výnimočná, jadranská bola v stánku na zástavke autobusu, hneď oproti nášmu domu. Ďalšia v starej Vrakuni, keď tam ešte nestáli všetky tie paneláky a rozhodne tretia, ale len v tu uvedenom poradní, nie v skutočnosti, u Tibaia v Biskupiciach.

Na konci štvrtého ročníka na základnej škole sme išli do školy v prírode. Na tri týždne. Bola to pre nás vítaná zmena. Stráviť niekoľko týždňov, spoločne vo dne, v noci s minimálnym učením sa a bez domácich úloh, ktoré by sme si aj tak nemohli robiť, lebo veď sme neboli doma. Termín bol niekde na pomedzí mája a júna. Teda počasie už bolo celkom priaznivé, aj keď v kopcoch Veľkej Fatry nebolo vopred nič isté.

Májové popoludnie plné slnečného svitu bolo ako stvorené na naháňanie úbohých mravcov žeravým svetelným bodom sústredeným pomocou novej lupy. Vzduch voňal všetkým čo príroda ponúkala. Mračná chrústov si nahlas pochutnávali na čerstvých listoch mladých javorov. V takých chvíľach by čas mohol zastať a dopriať mi viac času. Do tejto májovo lenivej ľahkosti bytia vstúpil môj kamarát Fezo. Priniesol zapaľovač, úbohé mravce. Len dúfam, že karma mala vtedy celozávodnú dovolenku. Bezcieľne poflakovanie sa okolo panelákov bolo opojne nudné. Spoza červeného obchodu sa vynorila známa postava, Nali.

U nás doma sme šport veľmi nesledovali. Vlastne ani televízor nezvykol byť u nás často zapnutý. Samozrejme nehovorím o časoch keď do našej domácnosti pribudol prvý počítač, to sa televízor narobil ako baník, ale to bolo až neskôr.   Ako to už zvykne byť v týchto príbehoch, tak teraz nastane zvrat. Lebo napriek tomu, že sme u nás doma šport …

Len krátku chvíľu pred tým ako tu začali vychádzať tieto Milerovky, vyšiel na 40 plus môj článoček s názvom Ako “motivovať” mladého čitateľa. Tam som sa priznal, že moje čitateľské začiatky neboli práve ľahké. Navyše v ostatnom čase o sebe tvrdím, že som literárny ignorant, ktorý sa opovažuje písať. To má v podstate znamenať, že veľa nečítam a napriek tomu …