ZAMYSLENIA

Moja myseľ je úžasná cestovateľka. Fakt! Mohla by napísať cestopis. Napríklad z výstupu na horu seba-spochybňovania, zájazdu strachu alebo víkendového pobytu hnevu. Momentálne si vychutnávam vyhliadkovú plavbu riekou viny. V prvom prístave ešte ide o takú skôr seba-reflexiu, keď sa sama seba pýtam, čo som mohla urobiť inak. Mám vysoko rozvinutý zmysel pre konštruktívnu kritiku. Hlavne, keď ide o seba-kritizovanie. Len v tom …

Pred časom vyšiel v jednom denníku článok s obrovským titulkom: “Gregor Mareš moderátor RTVS Hajloval v priamom prenose!” Pre tých, ktorí tieto blbosti nesledujú, len v krátkosti: položil som otázku, ktorá sa týkala fašistického pozdravu “Sieg heil”. Keď som sa o tej informácií dozvedel, nevedel som, či sa smiať, plakať, alebo zúriť. Najviac som asi zúril a popritom všetkým naokolo vravel: ”Som v pohodeee.” :-)))

Píšem si s Luciou Lužinskou. Pripravujem totiž rozhovor so slovenským spisovateľom a novinárom, ktorý zverejníme o pár dní. Okrem iného je v ňom spomenutá aj problematika o stave kultúry na Slovensku. Podelila som sa s Luciou o jednu z myšlienok, ktoré tam odznejú. Som akčný typ ženy…a tak spravodlivo rozhorčená píšem a navrhujem riešenie. „Urobme s tým niečo. Lucka. Do ulíc!“ „Len ja už som inde“, píše Lucia. …

Zvláštny zážitok som dnes mala: stretla som sa s kultúrou, modernou, premyslenou, premakanou do posledného detailu. Najmodernejšia forma kancelárií - samozrejme open space. Nikto nemal svoje miesto, každé ráno si ľudia sadajú za iný stôl, na inom poschodí. Žiadne osobné veci na pracovisku. A keď píšem žiadne, myslím tým ŽIADNE.

Nie všetci môžeme byť olympijskí víťazi, najlepší kuchári, rodičia, klaviristi, ani komentátori, ktorí budú vyhovovať všetkým. Môžeme však urobiť maximum a posunúť sa v živote ďalej. Často je cieľom samotná cesta k nemu a to, čo sa na nej máme naučiť a pochopiť. Neriadiť sa názormi  anonymných lúzrov a nepočúvať nikoho, kto nám tvrdí, že niečo nedokážeme, alebo sa to nedá. Pretože o tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme len my sami.

Psychológ Martin Miler píše krátke zamyslenia a poviedky, v ktorých si spomína na detstvo. Naša generácia si určite v jeho ľahkom až Svěrákovskom jazyku, pripomenie vlastnú mladosť. Ako „motivovať“ mladého čitateľa Začiatky zvyknú bývať ťažké. Najmä v škole. S čítaním, písaním, počítaním. Ja som to až tak tragicky neprežíval. Písanie mi celkom išlo, aj keď sa vtedy hovorilo, že chlapci …

Niektoré vzťahy sú ako deravé lode – celú plavbu ich iba plátate. Už ani neviete ako vyzerá oceán, denné svetlo a vôbec netušíte, kam taká loď pláva a kde práve je. Lebo po celý čas v podpalubí opravujete diery. A aj tak do lode stále tečie. Ak ste zabudli, kde je kapitánsky mostík a aké to je držať kormidlo vo …

Pred pár hodinami som sa vrátila z Bavorska. Strávili sme päť krásnych dní u našich priateľov. Včera ich navštívila Katka. Katka je Slovenka, ktorá žije v Nemecku už 24 rokov. Vydala sa a má dve deti. Jej zvučný hlas sa nedal prepočuť. Sršala optimizmom. Sedela som v kuchyni a dokončovala som jednu prezentáciu. Dúfala som, že len pozdraví domácich, odovzdá kľúče od auta, ktoré mala požičané a pôjde. Na hlave som mala výbuch (skúste si predstaviť Majstra N), ešte som ani v sprche nebola.

Moja obľúbená speváčka Katka Knechtová v jednej piesni vystihla filozofiu úspechu vetou: „Ak túžiš lietať, riskuj pád…“ Presne o tom to je. Ak dá človek zo seba úplne všetko preto, na čom mu záleží, podriadi tomu celý – často aj súkromný život, ak zaspáva a budí sa s myšlienkou na to, a každý deň pre to tvrdo maká, ešte stále mu to nezaručí, že bude úspešný. Tisíckrát prehrá, zraní sa, nenominujú ho, odstavia ho intrigy, ktorým niekto uveril, no každá jedna takáto zastávka na ceste k tomu, o čom je presvedčený, mu dá väčšiu silu pokračovať.

Stojí predo mnou živá bytosť, milý pán, ktorý mi ponúka ďalšiu knihu rovnako dobre ako počítačové algoritmy v e-shopoch. Nezbiera o mne pokútne metadáta. Len vidí, čo čítam a prirodzene mi ponúkne dobrý tip.

Roztrasenou rukou sa dotkla vypínača a neónové svetlá namodro rozžiarili lesklú bielu linku. Chvíľku jej trvalo, aby si jej oči zvykli na svetlo. Potiahla rúčku na chladničke a do kuchyne sa vlial nový zdroj chladu a modrého svetla. Vytiahla minerálku a spláchla pachuť posledných pätnástich minút. Ešteže sa dnes vrátil taký unavený, že ju nahnal rovno do spálne a nestihol ani nájsť dôvod jej vynadať alebo sa na nej fyzicky odbaviť inak ako v spálni.

Čo vám ako prvé napadne pri informácii o dlhodobejšej návšteve rodičov, či svokrovcov? No, úprimne asi najskôr stres, pri pomyslení na piatich ľudí v trojizbovom byte, starosti okolo ich zdravotného stavu, ale najmä pozornosti, ktorú starší ľudia vyžadujú.

Opustil ma blízky človek. Nemyslím, že by sa niekam odsťahoval alebo zomrel. Opustil ma svojím správaním, postojmi, hodnotami, prioritami, životom. Dnes píše Andrea Trávničková: Pocit nevyhnutna