ZAMYSLENIA

Kedysi dávnejšie som mala kolegyňu a v niektorých situáciách rada používala vtip, ktorý končil slovami. Načo je mi perie? Načo? Tak na tento vtip som si spomenula, keď som videla, že bola predostretá reklama na vakcináciu.

Ľudia mi hovoria, že také ruky ešte nevideli, že sú extrémne zvráskavené. Neviem či to tak je, ale ohodnotila by som svoje ruky ako budovateľské. Mysleli by ste si, že je to z práce s rukami. Nie, nie je. Nie som ten typ. Zo športu? Nie, nie som ten typ.

Magazín 40+ som objavila začiatkom minulého roka. Prijímam veci ako prichádzajú, takže na náhody neverím už dávno. Viem, že to, čo ma priťahovalo, nebolo to magické číslo 40+ v názve, no to, čo sa za ním ukrýva.

Prečítala som si pred chvíľou email od jednej priateľky –  slobodnej mamičky, ktorá písala o tom, aká je vyčerpaná, nevládze, nemá na nič chuť a začína jej byť všetko jedno. Od rána do večera je vlastne v dvoch robotách naraz – možno troch. „Ako sa  to stalo zlato?“ „Veď si doma“ …hovorím jej. Nuž a v tom je –  aj nie je – …

Po siahodlhých úvahách som pochopila, že sa predsa len chcem zamerať na to, čo viem dobre. Na to, čo mi ide,v čom som dobrá (aj keď sa to učím robiť stále dokonalejšie) a na to, z čoho mám pozitívnu spätnú väzbu od okolia.

My máme práčku, ktorá sa plní zhora. Dokonca som hľadala v odtoku. Našla som tam dva staré 20 halierniky, jeden 10 haliernik, kľúče od schránky, lístky na MHD, gumičku do vlasov, ktorú som dlho hľadala, a ďalšie mysteriózne veci, o ktorých radšej pomlčím. Ale ponožka ani jedna.

Vidíme to všade okolo seba, v politike, v mediach, vo firmách, v rodinách - je to forma “umenia” nájsť vinníka, kto za to môže. Každý ma svojho vyvoleného raz je to kolega, šéf, partner, rodič, počasie, vláda, teraz mame vírus. Stále sa objaví niekto, kto môže za naše nešťastie, za náš stav.

Nevieš si predstaviť, ako chcem aby si už nebol. Vyvetrám po tebe, prezlečiem periny na ktorých ostali tvoje stopy a definitívne vyhadzujem tvoje pomyselné papuče v chodbe. Mala som sa s tebou rozísť už dávno, aj som to mala v pláne. Ale paralyzoval si ma tak, že som len ticho pozerala ako sa vyskytuješ v mojom živote a prelínaš sa so mnou, zaliezaš mi do útrob bez akýchkoľvek rozpakov, ty zvrhlé prasa.

Motívom nie sú vľúdne napísané myšlienky plné emócií, pri ktorých mokríme papierové servítky. Motívom nie je ukazovať svoju tvár a tešiť sa z potlesku. Motívom k vydaniu kníh je vyjadriť myšlienku o starších ľuďoch, alebo presnejšie o ľuďoch odkázaných na pomoc druhého človeka. A zároveň myšlienku vcítenia sa do ich prežívania života v období, kedy ich cesta na zemi končí.

Mám v živote len dve Martiny. Obe v mojom živote zanechali výraznú stopu. Zážitky s nimi a možnosť ich sledovať naštartovali vo mne moju skrytú JA. Štart po období detstva mám už úspešne za sebou a keďže „zotrvačníku“ už dochádza dych, osud (život) mi poslal ďalšiu Tinu (Maťu?!) Valachovú a neskôr jej Reštart.  S ňou sa opäť štartujem.

Tento rok som vôbec po prvýkrát v živote mohla obdarovať na Mikuláša svoje vnúčatá. Sedela som v nedeľu ráno pri jedálenskom stole a balila do balíčkov banán, mandarínky, ovocnú tyčinku a nakoniec figúrku čokoládového Mikuláša – aby boli spokojné aj deti, aj ich rodičia.

Zasiahla ma ako šíp tá nemilosrdná ENERGIA, ten pretrvávajúci konflikt, boj jedného proti druhému. Cítim z davu priam zhmotnený STRACH z nedostatku práce, peňazí na živobytie, strach z choroby, zo smrti, aj obrovský strach z autorít. Atmosféra zhustla a dala sa priam krájať. Zatajila som dych, s obavou, či sa ešte niekedy nadýchnem čerstvého vzduchu.

Som otec a keďže ma nikto neučil, ako vychovávať moje deti, robím to teda najlepšie, ako len viem. Nie, naozaj ma to nikto neučil, aj keď to znie neuveriteľne. Zato ma naučili mnoho iných vecí.

Poznáte to...z času na čas vám Facebook ukáže fotku alebo status, ktorý ste kedysi uverejnili a pripomenie vám, čo sa udialo v ten istý deň pred rokom, dvomi, desiatimi...ďalej presne neviem, lebo ja som začala Facebook používať až v roku 2007 po mojom odchode do Anglicka, predovšetkým preto, lebo som chcela byť v kontakte s rodinou a priateľmi na Slovensku...

Kúpila rozbitú chalupu, kdesi na konci sveta. Náročnú opravu chcela zveriť domácim majstrom, vraj aby zapadla medzi miestnych. Za tučnú zálohu jej nasľubovali hory doly a ešte kus role navyše. Prešiel mesiac, dva a nič. Ani robota, ani peniaze. Po oficiálnej hrozbe od právnika nakoniec šéf partie doniesol úbohý zvyšok vyplatenej sumy a kopu bločkov od nafty. Vraj to prejazdil, keď zháňal ľudí a materiál.

Pozeráme na seba zachmúreným pohľadom ponad rúško, odvraciame tváre ak vidíme že sa deje neprávosť, small talk sa považuje za čudnú vec.  Rastie nezáujem, frustrácia, spolupatričnosť sa niekam vytratila. Internetové diskusie sú plné nešťastných, neprajných komentárov. Nečudujem sa, že sa dobro skrýva.  

Nenávistné komentáre v štýle, že ... „dobre vám tak, umelci, načo ste sa producírovali s kabelkami za 2.000 euro v Smotánke...“ alebo „tak vám treba, aspoň teraz vidíte, ako žijú obyčajní ľudia...“, ktoré na mňa vyskočili včera na Facebooku pod komentárom o sľubných rokovaniach s Ministerkou kultúry, ktorý tam uverejnil môj priateľ, tiež momentálne nezamestnaný divadelný režisér, ma úplne odrovnali.

Je pravda, že niektoré krúžky a aktivity záujmovej činnosti sú organizované v skupinách menších ako 15 osôb, súčasne však platí, že často ide o deti/žiakov z rôznych tried či dokonca škôl. Keďže zmiešavanie rôznych skupín osôb je podľa epidemiológov a odborníkov na verejné zdravie veľmi rizikové z pohľadu šírenia ochorenia Covid-19, protiepidemické opatrenia a odporúčania pre všetky druhy škôl a školských zariadení (vrátane krúžkovej činnosti, CVČ, škôl v prírode a pod.) boli navrhnuté tak, aby sa také zmiešavanie minimalizovalo.

Žijeme dobu, ktorá je plná paradoxov. Na jednej strane počúvam, že svet ovládli informácie a pritom slová, akoby strácali svoju hodnotu. Je ich príliš veľa. Poletujú naoko nezáväzne vzduchom, horšie než dotieravé komáre. Vyrušujú, často znepríjemňujú všedný čas. Veď kto z nás je schopný každý deň vnímať všetky tie katastrofy a hrôzy čo sa dejú všade naokolo?!  A tak ich možno podvedome, možno zámerne ignorujeme. Pre istotu. Pretože bolia našou vlastnou bezmocnosťou.

Viete prečo majú niektorí ľudia peniaze? Nie je to len tým, že ich vedia zarobiť. Teda samozrejme zarobiť je prvá časť cesty. Peniaze si je treba vedieť UDRŽAŤ. A to je pre mnohých ľudí takmer nepredstaviteľné. Poznáte takých?

Niektoré filmy sú tak kultové, že sa vám zarúbu pod kožu. Zarúbu sa vám tak, že ak by mohli vytvoriť skutočné podložie, tak vám to vypne kožu a pleť, že nikdy nebudete mať vrásky. Nikdy a ani vtedy nie.

Asi pichnem do osieho hniezda, lebo u nás je normálne piť a nie nepiť, ale prečo nie... Možno to, čo poskladám zo slov do viet o pár riadkov nižšie, prinesie niečo dobré každému kto si prečíta a prípadne vyjadrí aj názor.

Po dvoch tehotenstvách sa nezmenila ani moja váha ani moje bruško. Zväčšilo sa trošku až po päťdesiatke, keď logicky s menopauzou prichádzali hormonálne zmeny aj v mojom organizme. Ale nebolo to nič hrozné, stále som sa zmestila do vecí spred desiatich rokov a aj keď som vymenila bikiny za celé plavky, nemala som problém pozrieť sa do zrkadla. Teraz po korone je to priam hrôza!

Priznám sa, že uhorky milujem a že tento trochu dehonestujúci prívlastok si, podľa mňa, táto skvelá zelenina nezaslúži. Všetci vieme, čo sa pod uhorkovou sezónou myslí - pomalé, ospalé letné obdobie, kedy dozrievajú uhorky, divadlá majú prázdniny a ľudia dovolenkujú, a tak nie je o čom písať, lebo dovolenkujú aj celebrity a je náročné hrať sa na paparazzov a naháňať ich niekde na vzdialených plážach, aby ste predsa len mali niečo do letného čísla...

K úcte neodmysliteľne patrí vďačnosť. Uvedomiť si význam a prínos každého človeka v našom živote. Každý v našom okolí má svoju úlohu, prínos v našom príbehu/osude. Každý je akousi skladačkou v mozaike vytvárajúcej našu budúcnosť. Možno jeho úloha pre nás nepríde hneď dnes, ale možno časom a postupne. 

Cesta z riti býva nepríjemná, pretože v riti je tma a smrad. Ťažko sa tam orientujete. Zároveň však hrozí, že ak sa na cestu von nevyberieme, tak sa o pár mesiacov či rokov zobudíme ešte viac zakliesnení v útrobách, kde všetko končí a prakticky nič nezačína.

Vo vedľajšom meste majú automat na duše. Bicyklové. Môžete si tak za pár eur kedykoľvek cez deň alebo v noci kúpiť dušu potrebnej hrúbky a veľkosti. Dokonca si môžete kúpiť nejaké duše aj do zásoby, aby vás prípadný defekt na ceste nevyradil z príjemného výletu. Rezervnú dušu si hodíte do ruksaku (spolu s horalkami a škatuľkou poslednej záchrany, ak neviete, čo to je, spýtajte sa Martina Milera) a v prípade potreby si ju vymeníte a idete ďalej.