Je jednoduché niekomu nadať do dvoch K, jedného T a vsunúť medzi to matematické označenie záchodu.

Chcete byť originálni? Používajte zastaralú slovenčinu. 

Som späť a vítam sa. Toľko na úvod k mojej samoľúbosti. Aj tú občas treba. Niekto múdrejší odo mňa povedal, že bez ega by sme neprežili. A ja by som tu neprežila bez vás. Týmto sa chcem poďakovať všetkým, ktorí ste venovali svoj vzácny čas môjmu článku. Úprimne, prekvapili ste ma a aj potešili, že ste ma čítali. Na sociálnej sieti ste aj mnohí reagovali emotikonmi a komentármi. Aj zdieľaní bolo neúrekom.

Dokonca ich bolo viac ako Hujerovcov na rodičovskom združení. A to už je čo povedať. Ešte raz ďakujem krásne, veľmi si to vážim.

Preto naberám drzosť a pokračujem ďalším článkom a trochu nadviažem na minulú tému.

Téma to bola ťažká. O čítaní. A dokonca s porozumením. Nebudeme si tu maľovať svetlé zajtrajšky, ľudia nečítajú, a som si istá, že sa to ani nezlepší. Vraciame sa do štádia batoliat a sme fascinovaní obrážtekmi. Keď sú pod obrázkom viac ako dve vety, tak to väčšina vzdá a ani si to neprečíta. Pri niektorých prípadoch napíšem chvalabohu. Hneď vysvetlím prečo.

Pretože na môj predošlý článok nenarazil nikto z mojich súčasných kolegov. Zrejme neradi čítajú.

Takto, poloinkognito, a pred nimi utajená, si dovolím dnes zobrať na mušku aj jedného kolegu.

Dnes budem síce písať o našej krásnej ľubozvučnej slovenčine, ale najlepšie je vám to ukázať na vlastnej skúsenosti.

Načo tu budem teoretizovať. Teoretikov má každý plné plomby, prax je to, čo nás má zaujímať. A realita je taká, že pôvodná slovenčina sa nám vytráca. Zas nemusíme z toho šalieť, každý jazyk sa vyvíja. Ono už ani Štúrovi by sme moc nerozumeli a ani on nám. On by nám bol na smiech. Keď by zas on pozorne počúval nás, rozumel by možno tak zámenám, názvom niektorých miest a spoznával by aj niektoré krstné mená.

Neviem, čo by povedal na takého Onura, ktorého antifanúšikovia tureckej telenovely láskyplne poslovenčili na Oňura. Bohvie, čo by si pod takým „oňurom“ predstavil, kebyže to niekde započuje.

Poďme ale do tej sľúbenej praxe.

Ako vidíte, aj ja som už použila plno slov, ktoré nie sú slovenské. Tu aspoň vidieť, že cudzím slovám sa neubránime. Ale sú situácie, keď je lepšie spomenúť si na írečité slovenské slovíčka. Áno, doslova ich musíme vyhrabať z hlbín svojej pamäte.

Vyššie spomínaný kolega vykonával kedysi iné povolanie, ale v dnešnej dobe už prevláda jeho duša umelca. A táto kombinácia technika a umelca je výraznou osobnosťou nášho kolektívu. Keď máme v práci pohodový deň, tak si spieva vlastné pesničky, ktorých texty si v tom momente vymýšľa. Píli nám tým trochu uši, nedosahuje úroveň ani pána Patroviča. Toto mne až tak nevadí. Prežijem. Čo už nedokážem ignorovať, je jeho táranie, keď sa zameria na mňa. Dokonca sa nebojím použiť tak sprofanované slovo dnešnej doby – neskutočne tliacha.

Som žena a tiež vlastním hormóny.

Ako vieme, hormóny si idú svoje aj proti našej povahe, a preto ani ja nereagujem vždy štandardne na jeho trepanie. Štandard je u mňa, keď mu len odseknem, nech netrepe. Ale keď hormóny vlastnia mňa a vytvárajú u mňa dobrú náladu, výnimočne idem na kolegovej vlne a táram s ním dve na tri.

Jedného dňa, keď moje hormóny boli pokojné ako hladina jazera pri bezvetrí, som zareagovala bezprecedentne. Mala som už totižto dosť toho jeho tliachania, lebo to už hraničilo s urážaním. Som už veľké dievča, dokážem sa ubrániť sama a s radosťou mu vrátiť jeho invektívy. A neviem, čo mi to napadlo, ale namiesto môjho klasického nech netrepe, som mu povedala, nech už s tým prestane, lebo sa mi to bridí.

A to by ste neverili, aké je slovo bridí zázračné.

Priam magické. Toto „kombo“ sa nám urazilo. Pred odutím si ale neodpustil protiúder. Zamrmlal, že aj na mne sa mu bridí veľa vecí a nerozpráva o tom. A potom sa odmlčal. Na dva dni. Také krásne dva dni to boli.

Takže, ako vidíte, oplatí sa siahnuť po zabudnutých slovíčkach. Budete originálni. A budú sa diať zázraky. Stačí príklad pani prezidentky. Oprášila slovo tliachať, a aký úspech s ním mala!

Uvidíte, akí budete v spoločnosti výnimoční. Je veľmi jednoduché niekomu nadať do dvoch k, jedného t a vsunúť pomedzi to matematické označenie záchodu. Ale keď niekomu poviete, že je výplň mužskej záštity, tak sa ani nestihne uraziť a jednu vám vraziť, lebo vy už budete dávno preč.

Pohrajte sa so slovenčinou.

Možno vás tiež niekto vytáča, ale nemusíte to „hrotiť“ a byť vulgárni. Stačí mu povedať:

– Bodaj by ťa 1000 vášnivých krokodílov vysúložilo. A pekne odzadu. Originál znie vulgárne, tak si to skúste nejak „preložiť“. Nápoveď snáď nie je potrebná.

Zachovajme si preto aj v bežnej reči tie pomaly archaické slovíčka.

Možno použijem ďalší príklad od veci, ale bude prekvapivo k veci. Mnohí z vás určite poznáte francúzsku trilógiu Návštevníci. Pre tých, čo vyrábali k tomu dabing, to musela byť riadna výzva. Museli nájsť slovenské slová k starej francúzštine tak, aby sme tomu rozumeli. Nemohli použiť slovenčinu z 12. storočia, nikto z nás by jej už nerozumel. A obávam sa, že pribúda ľudí, ktorí by sa možno nezasmiali už ani na vete v jednej časti o tom, že almara s trubadúrmi vybuchla. V skutočnosti explodoval televízor, kde práve išiel nejaký videoklip.

Ono by možno nerozumeli ani odpovedi pána, ktorému ten televízor patril. Po návrate z minulosti, keď sa ho manželka pýtala, kde bol, keď je taký špinavý, jeho odpoveď znela, drichmal som v lese. Táto jeho lakonická odpoveď je v našej rodine mimoriadne obľúbená.

Určite aj vy máte v rodine obľúbené slová, ktoré sa už tak bežne nepoužívajú.

A nemusia súvisieť len s nadávkami. Až teraz som si uvedomila, že som sa tak nejako na ne zamerala. Asi je tu súvislosť s tým kolegom, ktorému mám chuť niekedy farbisto vynadať.

Podeľte sa s nami teda o nezvyčajné slovíčka, ktoré stále používate, nech tá naša krásna slovenčina stále žije.

Na záver dodám malé povzbudenie. Síce je slovenčina prešpikovaná cudzími slovami, máme tu dovoz z mnohých iných jazykov, ale nezúfajme.

Veď sa hovorí – koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.

Dovolím si ešte jeden dôvetok…

Možno to vyzerá, že s kolegom sa celé dni slovne „cepujeme“ ako obilie po žatve a nevieme si prísť na pekné meno, ale pravda je taká, že nie sme nepriatelia. Často vedieme intelektuálne rozhovory na tej najvyššej úrovni, kým sa zas nepohádame a nemáme „tichú kanceláriu“.

Magdaléna Ruttkayová

Autorka je blogerka

Korektúry: Katarína Málková