Ak je človek s Alzheimerovou chorobou doma, je nutné mu venovať stálu pozornosť. Hnevať sa na neho nedá…

Ak je človek s Alzheimerovou chorobou doma, je nutné mu venovať stálu pozornosť. Hnevať sa na neho nedá…

Pán Jožko bol starší pán strednej postavy. Väčšinu času sedával pri vchodových dverách oddelenia, kde bol hospitalizovaný. Už sa ťažšie orientoval a medicínsky sa tento stav označuje ako demencia. Občas navštívil našu klubovňu a zapájal sa do programu, ktorý je určený pre pacientov. Rád spieval. Bolo možné pozorovať, ako sa pri speve usmieva. Jeho pobyt sa blížil ku koncu a pán Jožko sa chystal k odchodu. Sedel so zabalenými taškami na recepcii aj so svojou manželkou. V jej tvári sa zračil akýsi smútok a bolesť.

Prihovorila som sa so slovami: „Jej, vy ste pani manželka? Pán Jozef rád spieval u nás, myslím si, že sa v liečebni cítil veľmi dobre,“ konštatujem. Pani sa na mňa pozrela a povzdychla. „Áno, viem, ale viete, keď som s ním 24 hodín, je to náročné. Už nevládzem.“

V rámci sociálneho programu sme vyplnili čas pána Jožka len na nejaký čas.

*Ak je človek s Alzheimerovou chorobou doma, je nutné mu venovať neustálu pozornosť. Je dezorientovaný, v tzv. svojom svete. Môže si zmyslieť, že ide do práce a odíde bez slova cez otvorené dvere. Žiť spolu v jednej domácnosti s človekom s demenciou je ťažké najmä pre rodinu.

V mojom domove som sa stretla s demenciou niekoľkokrát. Moji rodičia sa rozhodli vziať do opatery 90-ročného strýčka, ktorý trpel demenciou. Veselé dialógy s ním striedali tie smutné. Bol vášnivým milovníkom vianočiek a prejavoval sa u neho starecký hlad. Aj keď dostal porciu jedla, ako sa patrí, o hodinu vyhlasoval vo svojom ostravskom jazyku: „Ja jsem nic nejedl.“

Rodina, ktorá ho prišla navštíviť, mohla nadobudnúť dojem, že sa o strýčka nestaráme a dokonca trápime hladom.

Nakúpili sme viacero vianočiek do zásoby a zamrazili v chladiarenskom boxe dolu v pivnici. Na noc sme jednu z chladničky vybrali, aby bola čerstvá k raňajkám. Stávalo sa, že náš vyhladovaný strýčko zišiel v noci dolu do pivnice a dobíjal sa k ešte zmrazenej vianočke. Smutno-veselé, že?

V tom čase som mala prefarbené vlasy na ryšavo. Posadila som sa v jeden večer k nemu na posteľ. Trochu som sa namaľovala, pretože vonku pred domom už na mňa niekto čakal. Vtom strýčko zhíkol : „Jéje, Anito, a ty ses kam vybrala takhle pozdě večer? Zůstaneš doma!“ Uvedomila som si, že si ma zmýlil so svojou manželkou Anitou, ktorá už, samozrejme, nebola na tomto svete. Ale čo mu odpoviete? Čo poviete človeku, ktorý skutočne vo vás vidí svoju ženu?

Dnes už viem, že netreba nič vysvetľovať, ale odpovedať tak, aby sa upokojil.

Po nejakom čase sme vzali do starostlivosti aj starkého. Bol to aktívny a pracovitý človek ešte aj v dôchodkovom veku. Príznaky nastupujúcej choroby neboli viditeľné. Jedného zimného večera nám zavolali susedia z obytného domu, kde starký býval. „Váš starý otec chodieva do obchodu ľahko oblečený, občas iba vo svetri. V obchode pri platení si nezobral ani výdavok…“

Áno, aj takto sa prejavujú u človeka prejavy demencie.

S naším starkým bývala sranda, ale aj nepokoj.

Odišiel v jedno skoré ráno, údajne „do práce.“ Na zastávke autobusu sa po páde zranil. Späť k nám ho priviedli okoloidúci, ktorí ho spoznali.

Ten strach a výčitky, ktoré mali moji rodičia, nemusím popisovať.

V súčasnej dobe je moja mamička opatrovateľkou vlastného manžela. Uvedomujem si, aké je to ťažké nielen po emočnej, ale i fyzickej stránke.

Tiež boli niekedy mladí, šťastní, silní, ale…
Je to realita života. Ťažko prijateľná a tak tvrdo reálna.

Na základe práce so staršími ľuďmi v domovoch seniorov si myslím, že človek postihnutý demenciou je:

• uzavretý v pomyselnom svete spomienok,
• súčasnú realitu vidí, ale rozumie jej menej,
• nové zážitky či bežné činnosti už neukladá do pamäti,
• novo-pamäť je porušená,
•  prestáva vás postupne poznávať a často nevie, kam sa rozhodol ísť,
• potrebuje neustály dozor. 

Biblioterapia, prezeranie obrázkov v knihách, obohatenie duševného stavu človeka, asociácie s jeho minulosťou.

Kniha veršíkov Chlpaté verše ako spestrenie chvíľ pre môjho otca.

Na ľudí s touto chorobou sa nemôžeme hnevať. A keby aj, nepomôže nám to.

Už v mysli nepatria do súčasného sveta. Fyzicky sú tu, ale mentálne postupne odchádzajú. Tam niekam opäť do mladosti, kde bolo dobre, zdravo, sviežo… 

*

Alzheimerova demencia – DAT je veľmi pomaly sa rozvíjajúce degeneratívne ochorenie mozgu, ktoré vedie k zániku nervových buniek a nervových spojení. Postihuje predovšetkým tie časti mozgu, ktoré sú dôležité pre pamäť, myslenie a rozumové schopnosti.

Ak sa pamäť a rozumové schopnosti narušili do tej miery, že človek už nedokáže bez pomoci zvládať každodenné situácie, hovoríme o demencii.

Postrehy zo života ľudí, trpiacich aj na demenciu, som zverejnila v knihách: Čo vy na to? Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky. Nájdete na stránke www.elist.sk, alebo aj v kníhkupectvách Martinus, Preškoly a iné.

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová.

Ktoré choroby máme vrodené?

 

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/