Matrix, ktorý žijeme, mi niekedy pripadá ako prvé 2 riadky absolútne nevtipného vtipu.

Matrix, ktorý žijeme, mi niekedy pripadá ako prvé 2 riadky absolútne nevtipného vtipu.

– Zamiloval som sa, – oznamujem s nadšením v hlase manželke v kuchyni, sediac na gauči v obývačke, s mobilom v ruke.

– Do čoho? – opýta sa ma s absolútnym kľudom Angličana. Teda Angličanky.

– Ako, že do čoho? Ako sa môžeš opýtať, do čoho? Čo keby som sa zamiloval do niekoho? – snažím sa pozdvihnúť mužské ego a urobiť sa o trochu viac zaujímavým.

– Tak do čoho? – zopakuje a naďalej sa venuje činnosti, ktorú začala.

– Do nového Volkswagenu Caddy California, – priznávam po troch sekundách ticha.

– Tak vidíš… myslela som si…

Normálne nuda. Absolútna nuda, keď vopred viete, čo príde.

Keď ste čitateľný ako anglická básnička v štvrtáckej učebnici, kde je na konci gramatická chyba. Čitateľnejší, ako básnické výtvory Tomáša Janovica a balady v šiestackej čítanke, ktoré sa čítajú ťažko aj mne. A to ja naozaj čítam celkom dobre a rozumiem skoro deväťdesiatim ôsmym percentám slov, ktoré tam sú uvedené. Proste, som dobrý. Nie taký dobrý ako ten, čo to tam schvaľoval. On určite rozumel každému slovu.

Niekedy sa cítim v takom uzatvorenom Matrixe. Absolútne uväznený v niečom, čomu nerozumiem, ale akceptujem to a len občas, potichu, keď ma nik nevidí, pokrútim mojou sivo – blonďavo – modrou hlavou. Cítim sa ako za tvrdého socíku, keď chcete povedať vtip, ktorý by ste nemali, ale je tak sakra dobrý, že proste musíte. Ako keď vo Švédsku poviete vtip Švédom, ktorý je brutálne dobrý, ale ktorý by ste nemali.

– Ako sa hovorí krásnej žene vo Švédsku?

– ???

– Imigrantka.

A tento náš Matrix, ktorý žijeme, mi niekedy pripadá ako prvé dva riadky absolútne nevtipného vtipu. A občas sa nájde niekto, kto si dovolí aj viac:

– Koľko?

– Dvesto.

– Čo dvesto?

– A čo koľko?

Na ktorej strane sa nachádzate?

Na tej, ktorá vie vopred všetko a vychádzajú vám všetky predpovede? Alebo na tej druhej strane, ktorá ešte udržiava nadšenie a dáva odpovede aj na otázky, ktorým nerozumie a ktorým občas chýba pointa?

Všetko je to o tom, ako dobre poznáte toho druhého. Ako veľmi a často vás dokáže druhá strana prekvapiť. Negatívne alebo pozitívne. A či ešte vôbec…

Ja viem, sú jedinci, ktorí dokážu nepredstaviteľné, robia neočakávané a riadia sa svojím vlastným videním reality a tam si netrúfa robiť odhady nik, kto nie je študovaný a nemá diplom z odboru psychiatrie alebo, prinajmenšom, z klinickej psychológie. Niektorí, volajme ich „jedinci“, dokážu to, čo bežný, tuctový človek nedokáže. Dokážu bežne prekvapiť a bežne robiť závery, ktoré nemajú na prvý, ba ani na druhý či tretí nádych, opodstatnenie. A sú medzi nami. A niekedy nám ovplyvňujú a niekedy iba strpčujú život.

A čo hovorí Separ? Separ to zhrnul vo svojom videu úžasne. 

Koncerty nie, kývajúci Talian v nepriestrelnom aute áno. A hoc aj pre tridsaťtisíc očkovaných, testovaných aj neočkovaných – áno. A dokonca za štátne peniaze – áno. Ale kultúra nie. Koncerty nie. Nemôžem ho na tomto mieste citovať, lebo jeho slovník je osobitý, áno neprekvapujúci, ale môžem konštatovať, že mal zasa raz zdravý pohľad na vec. Všimli ste si? Nehodnotím, či mal pravdu. To nechávam na každého čítajúceho, premýšľajúceho a sebakritického čitateľa.

Moja doga (prerastená štvorkilová čivava) napríklad dokáže neísť von keď prší aj desať hodín. Už sme ju prekukli. Ale rovnako si vie vynútiť pozornosť o štvrtej ráno a nechá manželku vstať z postele, zísť s ňou dole, nechá si otvoriť dvere a ona sa ide na tri minúty pošpacírovať na dvor. Priehľadné, ale dokonalo jej to funguje. A potom si zaľahne do svojej futbalovej perinky a spí až kým ju deti nezobudia. Teoreticky by som s ňou šiel aj ja, ale viete ako spia chlapi? Toho nejaká cupkajúca čivavka nezobudí len preto, že ona má chuť si prevetrať hlavu a jej mozog veľkosti čerešne.

A do tretice príklad počasie. Všetci vieme ako funguje. Niektorí máme v mobile aj apku, ktorá nám vopred povie ako bude, respektíve by byť malo, niektorí si to kukajú aj v telke, či na nete a napriek tomu, že by nás nič prekvapiť nemalo, nás prekvapí, že dnes ráno bolo vonku stupňov toľko, koľko mám prstov na rukách. Tričko. Bunda. Šušťák.

Nie nemám žiaden recept na to čo s tým robiť.

Ale občas zatvárame oči pred realitou až príliš. Vyjadrím to ešte jedným vtipom.

Fero hovorí Janovi.

-Počuj. Moja Mara mi je asi neverná. Žijem v strašnej neistote. Neviem, či je, či nie je. Potrebujem nejaký dôkaz, lebo ma tá neistota zabije. Zajtra idem na služobku na dva dni. Tu máš kľúče od bytu. Sleduj ju a keď sa vrátim dáš mi vedieť. Lebo ja v tejto neistote naozaj nedokážem žiť.

Prejdú dva dni a znova sa stretnú.

-Tak čo? Videl si ju? Sledoval si ju? Máš nejaké dôkazy?

-Hneď ako si odišiel, som videl cez okno v záhrade ako telefonovala trénerovi tenisu.

-No to ešte nemusí nič znamenať. Možno si len dohadovali termín tréningu.

-On potom večer prišiel ku vám.

-No, to ešte nemusí nič znamenať. Možno len prišiel kamarátsky skontrolovať aby nebola sama doma.

-Doniesol jej aj kvety a fľašu vína.

-No, to ešte nemusí nič znamenať. Ona má kvety rada, to vedia o nej všetci. A víno je predsa normálne.

-Pili, jedli, smiali sa a potom ju pobozkal na pery.

-No, to ešte nemusí nič znamenať. To mohol byť taký bozk ako medzi kamarátmi.

-A potom ju vyzliekol a ona ostala v spodnom prádle.

-No, to ešte nemusí nič znamenať. Mohol iba kontrolovať podiel svalovej hmoty pred tréningom.

-Potom ju vzal do spálne a zavreli za sebou dvere. Tak som potichu vošiel dnu a díval som sa cez kľúčovú dierku.

-No, to ešte nemusí nič znamenať. Asi jej bola zima v spodnom prádle a šla sa obliecť do šatníka.

-Potom sa vyzliekol aj on a ľahli si spolu do postele a zhasli svetlo.

-Zhasli svetlo? Viac si nevidel? Jaaaaaj tá neistota. Tá neistota ma zabije…

Prajem vám krásny a ničím nerušený víkend plný istôt a slobôd.

Jozef Prazňák

#vikendOFF