Dado Nagy: Snažím sa nájsť odvahu na reštart

Dado Nagy je meno, ktoré sa neodmysliteľné spája s literatúrou na Slovensku. Mohli by sme si myslieť, že živiť sa čítaním je práca a relax zároveň. Paradoxne, vyhorenie niekedy začína nielen vďaka práci, ale životu všeobecne.

Si vo veku, kedy mnoho mužov zápasí s krízou stredného veku. Ako to máš ty? Si skôr typ, čo by si kúpil motorku či našiel milenku alebo si muž, ktorý hľadá zmysel niekde inde?

V princípe sa asi príliš nevymykám z priemeru. Som napríklad čoraz introvertnejší – respektíve mám možno iba menej času na regeneráciu v tichu a samote, takže sa vyhýbam akýmkoľvek spoločenským udalostiam. Keby to šlo, žijem na dedine a do mesta vyrážam maximálne dvakrát do týždňa. 

Chýba mi pestovanie vnútorného sveta a neustále bojujem so syndrómom vyhorenia. V poslednom čase som prišiel o veľa blízkych ľudí a na smrť myslím v podstate každý deň. O motorku a milenku až tak nestojím, ale rád by som objavil radosť z práce na nových projektoch. Pracovných aj nepracovných.

 Niektoré mám rozpracované už dlho a stačilo by ich ich len dokončiť. Na iné si zbieram materiál. Rád by som, napríklad, pochopil vzťah medzi slovenským národovectvom, nacionalizmom a xenofóbiou.

Veľkou inšpiráciou pre mňa boli knihy Svetlany Alexijevič. Môže sa to zdať čudné, že človek, ktorý sa stále hrabe v knihách, môže cítiť syndróm vyhorenia. Problémom je najmä rýchle tempo a istá povrchnosť, ktorá z neho vyplýva. 

Snažím sa nájsť odvahu na reštart. A začína ma lákať šport. Pre mňa – celoživotného lenivca – pomerne prekvapivé poznanie.

V podobnej situácií je veľa našich čitateľov. Čo nás, myslíš, brzdí v snahe niečo zmeniť? Prečo nevieme nájsť odvahu?

Kolotoč, v ktorom musíme fungovať, nám príliš neumožňuje zastaviť, rozhliadnuť sa okolo a popremýšľať kde sme sa práve ocitli a čo sa s nami deje. Vystúpiť na nejaký vysoký kopec je určite fajn, ale treba si po ceste aj robiť prestávky – na jedlo, kochanie sa a pod. 

Samozrejme, máme menej energie a viac povinností. Ale, no a čo? Treba jednoducho zaťať zuby a urobiť to. Všetko ostatné sú výhovorky.

Kto by bol Dado Nagy, ak by sa neživil čítaním?

Asi učiteľ. Vyštudoval som učiteľstvo a asi desať rokov som sa mu s chuťou venoval. Bavilo ma to. Alebo by som rád robil niečo, čo sa dá robiť osamote a v tichu. To by bolo ideálne.

Nedávno si mi spomenul kozy…teda ich chov. Ako vznikol tento sen? A splníš si ho niekedy?

Kozy sú zaujímavé zvieratá a rád ich pozorujem. Oči, briadka, povaha … Keď sme boli na návšteve u výtvarníka Fera Guldana, pohostil nás štyrmi druhmi kozieho syra. Odvtedy mám pocit, že viac by som k životu ani nepotreboval. 

Chodím takmer každý deň na prechádzku okolo horárne v Horskom parku, kde chovajú dve kozy. Vždy sa pri nich zastavím s nakrájaným jablkom.

Ešte pred jeho odstúpením, si oficiálne podporil Róberta Mistríka za prezidenta. Prečo?

Lebo je to čestný človek a má za sebou úžasnú vedeckú kariéru, ktorou pomáha ľuďom. Stačí si prečítať jeho profesionálny životopis. Má kanceláriu neďaleko nášho domu a pravidelne ho stretávam, keď ide s manželkou ráno na raňajky alebo prechádzku. 

Veľmi rád som ho podporil pre hodnoty, ktoré predstavuje. Mám veľké obavy zo šíriaceho sa extrémizmu a podpory zla, ktoré stelesňuje napríklad Štefan Harabín.

Prečo si myslíš, že ľudia na Slovensku a vlastne v celej Európe nachádzajú odpovede práve v podpore extrémnych, nacionalistických strán?

Práve, že tomu nerozumiem. A rád by som pochopil, čo je za tým. Pre mňa čokoľvek skrývajúce sa za národné hodnoty zaváňa podvodom, manipuláciou a populizmom.

Toto sa ťa určite pýtajú všetci, ale koľko kníh prečítaš ročne? A koľko z nich aj naozaj prečítať chceš?

Na to sa ťažko odpovedá. Isté typy kníh sa dajú prečítať relatívne rýchlo. Dozviem sa základnú informáciu o deji, postavách a motívoch, ale to nie je to, prečo rád čítam. Radšej by som si tie knihy pomaly vychutnával. 

Ale keďže mám svoje pracovné povinnosti a musím niečo napísať minimálne o dvoch knihách týždenne, plus naštudovať nejaké ďalšie kvôli prezentáciám, je mi jasné, že v tomto móde nikdy neprečítam román nad 400 strán. 

Ale som rád, keď narazím, aspoň raz ročne, na knihu, ktorá mnou naozaj zamáva.

Myslíš, že sa dá nájsť stredná cesta, aby sme v strese a nutnosti podať výkon nestratili lásku k tomu, čo robíme?

Je to v podstate veľmi jednoduché. Treba si vedieť ustriehnuť tempo a sviatočné obdobia, kedy nepracujem a iba naplno oddychujem. Pre človeka na voľnej nohe to nie je jednoduché. Je ťažké odmietať ponuky.

Pamätáš si ešte na prvú knihu, ktorú si kedy prečítal? Vyrastal si s Tromi pátračmi? Spomínaš si ako vznikla tvoja láska ku knihám?

Náš syn má momentálne sedem rokov. Od úplného malička som sa mu snažil pred spaním čítať alebo aspoň rozprávať o obrázkoch. Večerné čítanie je náš pravidelný rituál a stále čakám, kedy si niečo prečíta úplne sám. 

Zatiaľ iba občas nejaký riadok. Nepamätám sa, ktorá bola moja úplne prvá. Ale určite som mal rád Troch pátračov, dobrodružné príbehy, nejaké horory a najmä knihy Kláry Jarúnkovej.

Ďakujem za rozhovor!

Pripravila: Katarína Mayer

Foto: Gabriela Teplická