Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Aj vám sa stáva, že vám nejaká vec, predmet pripomenie konkrétneho človeka, alebo konkrétnu udalosť?
Myslím si, že je prirodzené spájať si predmety okolia z našimi spomienkami. Príjemnými, či menej príjemnými. Ja si dnes pripomeniem pri pohľade na krásne sfarbený krepový papier príhodu, ktorú som zažila s pacientami v našej Liečebni pre dlhodobo chorých.
V miestnosti, ktorá je určená na sociálnu rehabilitáciu* sa nachádza množstvo farieb, ceruziek, kníh, gombíkov, fazuliek, krabičiek, ale aj krepový papier.
Mierne pokrčený papier rôznych farieb, od žltej, cez červenú, fialovú až po zelenú, modrú aj čiernu. Ako sociálna terapeutka vymýšľam rôzne činnosti, ako zabaviť pacientov, ktorí sa ocitli v liečebni. Úprimne môžem povedať, že to nie je vôbec ľahké. Mnohí z pacientov ktorých stretávam na oddelení liečebne sú vážne chorí, smutní až apatickí. Moje aktivity ako počúvanie hudby a spev nie vždy prijmú s nadšením. Hľadám nové metódy a pracovné postupy ako zaujať pacientov. Raz vstúpil do dverí spoločenskej miestnosti pán, ktorý bol na návšteve u svojej mamičky. Porozhliadol sa po miestnosti a položil mi jednoduchú otázku.
„Poznáte techniku so servítkom?“
„Nie, nepoznám,“ úprimne odpovedám.
Nastriháte servítok na štvorčeky a krútivým pohybom pomocou štetca ho lepíte do predkreslenej predlohy. Je to jednoduché a moju mamu to veľmi baví, neskúsite to aj u vás?“
Jeho nápad sa mi veľmi páčil a hneď som ho aj vyskúšala. Nielen so servítkom, ale po nejakom čase aj s krepovým papierom. Keďže technika bola pre niektorých pacientov náročná, kúsky papiera sme najprv zgúľali do guličiek a pomocou pinzety a lepidla sme ich vlepovali do obrázku.
Miestnosť KLUB, spoločenská miestnosť a andulka
Jedného dňa do našej liečebne prišli dve dámy. Obe pochádzajú z Východného Slovenska, teda z veľkej diaľky.
Jedného dňa do našej liečebne prišli na rehabilitačný pobyt dve dámy. Obidve pochádzajú z Východného Slovenska, teda z veľkej diaľky.
„Tak, čo pani vedúca? Čo nám dáte dnes robiť?“ Zazneje ich otázka už vo dverách spoločenskej miestnosti. Vyberám kotúč krepového papiera a s úsmevom im ponúkam novú techniku. „Tak, milé dámy, jednu z vás poprosím nastrihať štvorčeky a druhá môže vyrábať guľôčky.“
Obidve dámy si ochotne sadnú za stôl a pustia sa do práce. Dvere v spoločenskej sú presklené a preto okoloidúci, najmä lekári a sestry očkom nazerajú, čo sa to vlastne v našej miestnosti deje. Všímam si ich výrazy, pozdravy, či priateľské gestá.
Aj sestra Viktória z oddelenia rehabilitácie, ktorá má na starosti pohybový aparát pacientov, ma pochváli so slovami:
„Á, výborne, tým že pacientky tvoria v rukách papierové guľôčky, precvičujú aj jemnú motoriku a to je výborná a účinná metóda aj v oblasti rehabilitácie.“
Povzbudená pochvalou vymýšľam ďalšie obrázky a tvary, ktoré môžeme spolu s pacientami zdobiť guličkami z krepového papiera.
Najčastejšou predlohou, ktorú využívame je tvar stromu. Do kreslenia predlôh zapájam aj ďalších zamestnancov Liečebne, ako sú asistentky v kancelárii riaditeľa, (Zuzka, Margitka) a niekedy aj pána údržbára. Sociálna rehabilitácia našich pacientov sa mení na tímovú prácu, a tak to má byť!
Vtláčaním – lepením farebných guličiek rôznych farieb na papier vznikajú stromy z rôznych ročných období. Stromy z papiera, z ktorých sála krehkosť, súcit aj radosť.
V jedno dopoludnie prichádza do spoločenskej miestnosti pacientka, ktorá túži vyhotoviť niečo pre svojho priateľa. Technika z krepového papiera sa jej veľmi páči a púšťa sa hneď do práce. Asi po dvoch – troch sedeniach si zo spoločenskej miestnosti odnáša obrázok s krásne a farebne zladeným jesenným stromom ozdobeným zrelými červenými jablkami.
„Môžem vedieť, kam poputuje ten obrázok?“ opýtam sa.
„Zanesiem ho môjmu chorému kolegovi z práce, ktorý leží na onkológii.“ Tichým hlasom odpovie pani, rozlúči sa, a pomaly zatvára dvere spoločenskej miestnosti.
Hm, obyčajný krepový papier, a koľko radosti môže spôsobiť, pomyslím si v tej chvíli.
Odvtedy je krepový papier súčasťou mojich tvorivých aktivít v rámci sociálnej rehabilitácie pre pacientov. Často sa prichytím ako počas prestávky strihám štvorčeky z farebného papiera.
Obyčajné, krehké štvorčeky pre nové pacientky, dámy, mamy, staré mamy, ktoré sa rozhodli v nemocničnom prostredí aspoň na chvíľu zabudnúť na chorobu.
A čo dodať na záver?
Asi len reakciu jednej zo zamestnancov liečebne a hospicu, rehoľnej sestry, recepčnej a následne zamestnankyne v zariadení pre ľudí bez domova – Sr. Santíny:
Citujem z jej listu. „Zuzka, ďakujem. Veľmi sa teším, že tam takto pracuješ s ľuďmi. „Aj mimo možností“ ale aj v rámci nich. Myslím si, že táto terapia je pre mnohých veľmi nápomocná a aj možno akýsi „prienik“ v ich zdravotnom svete. Teším sa, že sa môžu ľudia aj v období, kedy ich zastihla choroba, dostať aj do inej roviny v ich celkovom prežívaní.
Myslím si, že je to podstatné. (aj keď možno často nie ocenené.) S pozdravom Sr. Santína – Hanka
Zuzana Balašovová Donátová, sociálna terapeutka v rokoch 2005 – 2019, autorka knihy Za dverami liečebne, vyd. Elist, rok vydania 2018.
Knihy nájdete tu: https://elist.sk/team/zuzana-donatova/
*Sociálna rehabilitácia
Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručnosti alebo aktivizovaním schopnosti a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách.
