Dala som po 20 rokoch výpoveď v práci. Už nekráčam k svojmu cieľu. Mám pocit, že k nemu bežím…

Keď som konečne začala konať, bolo to presne také, ako sa popisuje v knihách.

Občas tomu ani sama nemôžem uveriť. Naozaj som to urobila? Veď sa to na mňa ani trošku nepodobá.

Vyštudovala som právo a hneď po škole som sa zamestnala na jednom úrade. Vtedy som ani netušila, že tam zostanem ďalších dvadsať rokov. Aj keď z dnešného pohľadu sa mi to zdá logické. Mala som rada to domnelé bezpečie, ktoré som si okolo seba vytvorila. Istota zamestnania a príjmu. Istota, že viem, čo mám robiť a ako to mám robiť. Pocit, že situácie v mojom živote sú predvídateľné, že na ne budem vedieť reagovať. Že to mám pod kontrolou. Dookola to isté. Komfortná zóna. Neprichádzalo do úvahy, aby som odtiaľ odišla. Veď kam by som šla? Čo iné by som robila? Okrem toho, moja práca bola ako robiť vyšetrovateľa a sudcu v jednom. Hľadať dôkazy, analyzovať ich, vyhodnocovať a hľadať pravdu. Napĺňať spravodlivosť. Buď je to, čo robíš správne a máš byť odmenený, alebo je to, čo robíš nesprávne a máš byť potrestaný. Biele alebo čierne. Logika, pravda a spravodlivosť boli mojím vodítkom.

Lenže potom sa môj vnútorný svet začal akosi meniť.

Čím viac som chcela nájsť pravdu (nielen v práci), tým viac som zisťovala, že jedna pravda neexistuje.  Všetko je vec pohľadu. Spôsob, akým sa na veci pozeráme je dôsledkom toho, čo sme si v živote zažili, čo sme sa naučili, do akých situácií sme sa v minulosti dostávali. Na základe toho nám môže logicky vychádzať, že niečo je správne, no človek s odlišnými vedomosťami a skúsenosťami to bude vidieť inak. Jeho pravda bude odlišná od tej našej. To, čo sa jednému zdá spravodlivé,  môže iný pociťovať ako krivdu. Zákony sú niekedy príliš tvrdé a nedokážu zohľadniť individuálne okolnosti každého prípadu. Potrestanie vinníka ešte nemusí znamenať, že sa polepší alebo že to ďalších odradí od podobných skutkov. Niekedy to dopadne práve naopak.

Viem ja vôbec posúdiť, čo je spravodlivé?

Možno ten, čo sa šplhá veľmi vysoko, aj keď na to nemá, potrebuje zažiť pád. Možno ten, čo päťkrát zopakoval rovnakú chybu potrebuje ďalšiu lekciu, aby to na šiesty raz pochopil a napravil sa. V každom okamihu života koná každý to najlepšie, čo práve dokáže. Nikto nerobí veci s pocitom, že to chce urobiť zle. Robí tak preto, lebo to buď považuje za správne, alebo to v danej chvíli proste lepšie nevie. Potrebuje čas, aby sa to naučil urobiť inak. Moja kritika mu nepomôže. Oveľa prospešnejšie bude prejaviť láskavosť, pochopenie a porozumieť mu. Dať mu čas.

Láskavosť, empatia a pomoc druhým sa v mojom rebríčku hodnôt posunuli na vrchné priečky.

Dlhšiu dobu som cítila, že chcem, aby moja práca ľuďom pomáhala. Aby im to, čo robím vyčarilo úsmev na tvári, pomohlo im posúvať sa vpred, rozvíjať sa. Aby si mohli, rovnako ako ja, zlepšiť kvalitu svojho života tým, že zapracujú na svojich zraneniach, odstránia svoje neprospešné vzorce, sústredia pozornosť na to pekné okolo nich. Keď sa to naučia oni sami, budú to môcť odovzdať aj svojim deťom. Prestanú sa na svet mračiť a začnú sa usmievať. Pretože budú každý deň pociťovať úprimnú radosť zo svojho života.

Začala som popri práci písať knižku pre deti.

Bolo to jedno z najkrajších období, aké som zažila. Len čo prišiel nápad písať príbehy pre deti, vedela som, že TO JE ONO. Toto mám robiť. To je moje životné poslanie, ktoré potrebujem napĺňať. Odovzdať všetku tú lásku a múdrosť naučenú z kníh do príbehov pre deti. Aby si už od malička uvedomovali, aké je dôležité kam smerujú svoju pozornosť. Lebo ako sa budú pozerať na svet, taký život si potom vytvoria.

Určitú dobu som ešte sedela na dvoch stoličkách.

Cez deň som sa sústredila na pracovné úlohy a po práci na deti a písanie. Vo voľnom čase som chodila do centra, kde sme viedli detské hodinky, rozprávali sme sa o pozitívnych vlastnostiach, ktoré by sme mohli v sebe rozvíjať a všeličo sme si vyrábali. Medzičasom som napísala aj druhú knižku, ktorú som zavesila voľne na sociálne siete. Postupne som prišla na to, že už nechcem svoju energiu deliť medzi dva odlišné svety. Chcem robiť to, čo má naozaj zmysel. To, čo pomáha. A tak som urobila niečo, čo bolo pre mňa vždy nepredstaviteľné. Dala som výpoveď.

Myslíte si, že je to ľahké?

Áno, sú takí, pre ktorých to nič neznamená. Menia zamestnanie s rovnakou ľahkosťou ako si prezúvajú ponožky. Lenže pre človeka, ktorý si zakladá na pocite bezpečia a istoty, ktorý bol zvyknutý pracovať v kolektíve a tímovo, to také ľahké nie je. Chvíľami som si hovorila, že takto nejako sa museli pred tisíckami rokov cítiť ľudia, ktorí dostali najvyšší trest – vylúčili ich zo svojej komunity. Zrazu som bola na všetko sama. Moja najlepšia kamarátka odišla na niekoľko týždňov mimo Slovenska a manžel mal toľko vlastných aktivít, že aj pri najlepšej vôli už nemal na mňa kapacitu. Musela som sa na vlastné nohy postaviť sama. Prekonať strach z neznámeho a ísť vpred. Robiť krok za krokom, každý deň niečo, čo ma priblíži k môjmu cieľu. Áno, zo začiatku to bolo ťažké.

Keď som konečne začala konať, bolo to presne také, ako sa popisuje v knihách.

Ako povedal Paulo Coelho: Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť. A presne takto sa teraz cítim. Všetko sa k sebe skladá ako dieliky puzzle. Už nekráčam k svojmu cieľu. Mám pocit, že k nemu bežím. Voľne, slobodne a s ľahkosťou. Moja detská knižka je napísaná, obrázky sú nakreslené a grafik zalomil text. Spustila sa predpredajová kampaň a len čo si ľudia knižku objednajú a vyzbiera sa cieľová suma, kniha pôjde do tlače. A potom k svojim čitateľom. Som šťastná, pretože viem, že to stojí za to. Absolvovala som už niekoľko besied na školách a tá spätná väzba, tie iskričky v očiach detí sú neopísateľné. Keď sa ma po skončení besedy pýtajú, kedy prídem znova, povedia, že dúfajú, že sa ešte stretneme, že je škoda, že nie som ich pani učiteľka a z ničoho nič ma spontánne objímu, to sú momenty, kedy mám pocit, že som sa minula povolaním. Že práve toto som mala robiť odjakživa.

Martina Janková

Chcete si zabezpečiť knižku Martiny Jankovej v predpredaji a posunúť ju bližšie k jej snu? 

https://www.startlab.sk/projekty/3748-matko-a-zahada-dreveneho-domceka-/