Keď ma schmatne upratovací démon a zavelí dať do poriadku knihy alebo poznámky, vždy to dopadne rovnako. Začítam sa a všetko zostane ako bolo. Len v hlave ozvena. Hoci z toho, či mala čas vyhorieť taká Sofia Tolstá.
Učiteľka, prepisovateľka, prekladateľka, korektorka, sekretárka, vydavateľka, skvelá hostiteľka a vynikajúca kuchárka, fotografka, maliarka, spisovateľka, domáca pani, matka trinástich detí. Čo všetko tá počas manželstva s geniálnym spisovateľom nepostíhala…
STOJÍ ŠIROKÁ JASNÁ POĽANA…
Devätnáste storočie ženám ušetrilo dilemy. Vydaj sa čím skôr, tým lepšie. Zrelý, vzdelaný, scestovaný, zabezpečený muž, bývalý oficier odvážne bojujúci na Kaukaze, proste Tolstoj presvedčil budúcich svokrovcov aj mladú dámu. Po pytačkách – expresne sobáš. Osemnásťročná Sofia zmenila životný štýl zo dňa na deň. Z rušnej Moskvy sa presťahovala na Jasnú Poľanu, tichú vidiecku usadlosť. Navždy. Tolstoj žiaril. V mladej žene našiel vernú a odovzdanú bytosť. Prepisovala donekonečna prerábané, doplňované texty a mravčiu prácu vykonávala s posvätnou pokorou. Ale žiaden automatizmus. Okrem rukopisu, výrazov, rôznych skratiek musela dešifrovať a štylisticky spracovať mužove myšlienky. Našťastie bola praktická. Poriadok ako v domácnosti, tak v texte.
ZA VRÁTAMI USADLOSTI
Chýr o Jasnej Poľane sa po Rusku niesol ešte za Tolstého staromládenectva. Tu písal, dumal, pobehoval v rubache, realizoval vízie o spravodlivej spoločnosti, oral, vydával časopis a vzdelával deti nevoľníkov. Aj po svadbe. On bol spokojný, Sofia zdržanlivejšia. Odviazala sa v denníkoch. „Génius potrebuje pokojnú, veselú, pohodlnú atmosféru, génia treba nakŕmiť, umyť, zaodieť, treba prepisovať jeho diela a to nespočetne veľa krát, treba ho milovať, nedávať mu dôvod na žiarlivosť, aby nebol podráždený, treba nakojiť a vychovať ohromné množstvo detí, ktoré génius splodí, ale nudí sa s nimi už vtedy, keď sa ide s nimi povoziť a na dôvažok na to nemá ani čas, lebo trávi čas s kadejakými Epiktetmi, Sokratmi, Buddhami a popritom všetkom musí zostať sám sebou.“
ZABERÁK
Ako vyzeral bežný deň panej domu, opisuje sama. „Tento chaos nespočetných kopiacich sa starostí ma často privádza do šialenstva. Niekedy strácam rovnováhu. To sa ľahko povie, ale minútu čo minútu ma zamestnávajú: študujúce alebo choré deti, hygiena a duševný stav muža, veľké deti so svojimi starosťami, dlhmi, deťmi a prácou, predaj a plány samarského majetku…, nové vydanie a trinásta časť so zakázanou „Kreuzerovou sonátou“, korektúry, nočné košele Míšovi, prikrývky a čižmy Andriušovi, nezmeškať alebo oddialiť poplatky za dom, majetkové povinnosti, doklady ľuďom, účty, prepisovanie atď., atď. – toto všetko musí predsa prejsť len mojimi rukami.“ Okrem každodenných povinností, nevoľníkov, vyvárania žobrákom a pocestným, ktorí okolo Jasnej Poľany dennodenne prechádzali Sofia hrdinsky zvládala aj manželove nuansy. Tolstoj prepadol vegetariánstvu. Takže stôl bol rozdelený na dve časti. Mäsožrútov viedla Sofia. S mužom stravovacie návyky nezdieľala, zato sa venovala zostavovaniu jedálnička, aby do seba dostal potrebné množstvo kalórií. Po jej pravici sedel Tolstoj s vegetariánmi, medzi ktorými furt bolo veľa hostí. Jasná Poľana patrila k najnavštevovanejším domácnostiam v Rusku, veď s legendárnym spisovateľom sa chcel stretnúť každý.
ŽENA Z TIEŇA
Tolstého svetonázor Sofiu neoslovil. Pokiaľ šlo o zdržanlivosť, varenie, almužny a rozdávanie peňazí bedači, neprotestovala. Mužove nároky ale rástli. Keď v ňom skrsol nápad zbaviť potomkov práva na dedičstvo, vzbúrila sa. Požiadala o pomoc cára. Nepodporil ju, bol to risk. Reakcia znela: Tolstoj možno blázon je, ale ten blázon je Tolstoj. „Môj úbohý, milý muž odo mňa očakával duchovnú spoluúčasť, ale tá nebola reálna. Od materiálneho života a starostí nebolo kam ujsť. Nevedela by som zdieľať jeho vieru slovne ani prakticky. Vliecť so sebou celú veľkú rodinu bolo nemysliteľné a rovnako nezvládnuteľné,“ píše Sofia Andrejevna. Svoje posledné roky strávila vo zvyčajnom kolobehu. Spolupracovala s vydavateľstvom, dokončila kompletné vydanie Tolstého zobraných spisov, vytvorila kolekciu jeho osobných vecí. Prežila ho o deväť rokov. „Nech sú k ľudia zhovievaví k žene, ktorá na svojich slabých pleciach možno nevládala niesť svoje poslanie – byť ženou génia a veľkého človeka,“ odkazuje v pamätiach.
„Celé je to mačizmus jak delo,“ skonštatovala Abi. Oči mi vyleteli. Veľkolepé 19-te a začiatok 20-teho sú pre mňa top. Kukať naň cez prizmu dneška sa mi zdá cez. Podobne ako vyčítať mužom, že nerodia oni. Ale je fajn naraziť na nečakanú reakciu. Prekvapí, ale nič sa nedeje. Lebo život Sofie Andrejevny zostane príbehom o veľkej dáme. Nad rukopismi odviedla dokonalú prácu, v živote Tolstého zostala nenahraditeľnou. Bez nároku na uznanie. Však kto by si všimol takú obyčajnú ženu, ktorá mlčky stojí v tieni génia.