Intuícia ma nesklamala, Portugalsko je iné. Farebné, zvlnené, stále zakvitnuté, neeurópsky exotické, drsné. Ozaj, a pre cestovateľov je Lisabon stále „in“.
Jeho uličky sú zážitok, čo pohľad to scénka. Tlačenica v taverne s miestnymi, vybavovačky predavačov so zákazníčkami, puch nasolenej tresky a zvlhnutých stien, obchodíky s kadečím, mačky na parapetoch, povievajúce prádlo na šnúrach naťahaných ponad ulicu, „senhora“ vchádzajúca s vedrami ľalií do kostola, ktorá mávne rukou, že foťte si koľko chcete a melodická portugalčina okamžite vtiahnu do deja pouličnej atmosféry.
Máte pocit, že presne o tomto ste niekde čítali. Že takto to tu žije po stáročia, odkedy predavačky rýb, kvetov, ovocia a všetkého možného ponúkajú tovar pred bránami domov, brusič nožov prechádza ulice a na panovej píšťalke zvoláva zákazníkov, mestskí cavaleiros si nechávajú čistiť topánky na ulici a pritom labužnícky poťahujú z cigary. Áno, to je Lisabon. Bez prímesi skanzenu si zachoval pôvodnosť a dnes je jedným z najvibrujúcejších miest Európy. Prepája podedené tradície s trendom globalizácie a ponúka šialený mix kultúr, moderných technológií, vône Atlantiku, kávy a škorice.
Právoplatná metropola
Svetová tlač podchvíľou pripomína, že z Lisabonu vzniklo centrum pre biznismenov a odvážne konkuruje Berlínu, aj Londýnu. V hre sú nižšie životné náklady, super klíma a dopravné prepojenie s európskymi metropolami, New Yorkom aj Afrikou. Malá rekapitulácia. V roku 1994 bol Lisabon európskym hlavným mestom kultúry, v 98-om tu prebehlo Expo a v 2004-om európske majstrovstvá vo futbale, v roku 2015 mesto získalo cenu European Entrepreneurial Region award, rok na to sa Paddy Cosgrave rozhodol preniesť sem z Dublinu najznámejší technologický veľtrh v Európe Web Summit. Minulý rok bolo v Lisabone otvorených dvadsať hotelov a jeho čaru neodolala ani Madonna. Hoci po dvoch rokoch jej pripadá až príliš pokojný, vraj bude spomínať s láskou.
Na konci sveta
Od Mysu Roca, najzápadnejšieho bodu európskeho kontinentu, ktorý básnik Luis de Camões označil ako tam, „kde zem končí a more začína“, Lisabon delí necelých štyridsať kilometrov. Pre Európanov donedávna odľahlé mesto dnes v návštevnosti láme rekordy. K povinnej jazde patrí most Vasca da Gamu. Tento kolos sa tiahne viac ako sedemnásť kilometrov a je najdlhším mostom v Európe. Ďalším mega symbolom je socha Ježiša hľadiaceho s rozopätými rukami na mesto. Samotný piedestál meria 75 metrov a dielo je výsledkom snahy istého kardinála. Očaril ho originál nad Rio de Janeirom a nápad podchytil diktátor Antonio Salazar. Socha mala odvrátiť hrozbu druhej svetovej vojny. Dokončená bola až v roku 1950, a týči sa ako symbol vďaky, že krajina bola od vojnových hrôz uchránená.
Na siedmych kopcoch
Jazdu na historických, či moderných električkách ocenia fanúšikovia pohľadu z okna, aj rodičia s deťmi. Lisabon sídli vo vlnitom teréne, známy je ako „mesto na siedmych kopcoch“. Kameňom dláždené ulice sú prepojené raz prudkým svahom, či strmým schodišťom, inokedy pozemnou lanovkou, či modernistickým výťahom. Jeden z kultových postavil žiak Gustava Eiffela Raoul Mesnier du Posnard v roku 1902. Meria 45 metrov a spája centrum so štvrťou Chiado. Nejedna ulička ústi do vysutej záhrady, alebo parku, odkiaľ sa v plnej paráde predostrie farebná panoráma. Domy, veže, chrámy, kostolíky, v pozadí starobylá hradba, to všetko pri pohľade z výšky máte ako na dlani. Jednou z najvyhľadávanejších je Bairro Alto. V tejto štvrti kráčanie po rovinke ani neokúsite. Pri putovaní podchvíľou zazriete turistov sklonených nad mapkou. V spleti vysokých budov a úzkych uličiek sa potulujú až zistia, že hore ich mohla vyviezť električka.
Treska, rezeň, víno
Na Lisabon bez tresky zabudnite. Prenikavú arómu cítiť z každého obchodíka. Naskladaná v regáloch, aj na obrovských kopách, na pohľad nič lákavé. Avšak vypražená v cestíčku, to je iná vec. S porciami sa Portugalci nebabrú. Na taniere servírujú slušné kusy. Inak, nečakajte žiadny stravovací modernizmus, ale poctivé domácke kombinácie ryže, zemiakov alebo fazule s mäsom alebo rybou. Arómu tresky prebíja vôňa dusenej, či pečenej bravčoviny a grilovaných kureniec. Turisti oceňujú rezne. V reštauráciách, aj na stojáka. V tavernách si objednanie popri miestnych vyžaduje širšie lakte. Proste narvané a s prijateľnými cenami. Pohárik portského, vinho verde, čiže zeleného vína alebo čerešňového likéru najlepšie padne podvečer, keď sa z podnikov ozývajú clivé tóny fado. Hovorí sa, že Portugalci spievajú, keď sa chcú vyplakať. Melódie schmatnú za srdce, za vyhŕknuté slzy sa však hanbiť netreba. Lebo fado je o láske, ktorú odvial vietor aj morské vlny, o rybároch, ktorí sa nevrátili, o loďkách stratených v diaľave a ženách pletúcich rybárske siete a vyčkávajúcich na návrat mužov z krutých vôd Atlantiku.
V štýle etno
Turistická tepna Rua Augusta začína Víťazným oblúkom. Bulvár s nespočetnými reštauráciami, vôňou jedla, kávy aj škorice. Nejedna ulička však odvádza do paralelného sveta. Susedná černošská štvrť žije vo vlastnom rytme. Predavači v obchodíkoch ponúkajú všakovaké obilniny, sušené veci, o ktorých ani netušíte, čo to môže byť, haleny, tuniky, kusiská pestrých látok na turbany, rôzne čiapočky. Afričania družne debatujú s Brazílčanmi, v šere sivých domov sa mihajú záblesky snehobielych zubov. Prešedivený galán z prestarnutého mercedesu zvolá, či je navarené, na ulicu vykukne kučeravá hlava rozhadzujúc rukami, že už hej, na čo galán konečne vypne motor a vysúka sa z mašiny. Aj tu kraľuje jedlo. Neznáma kuchyňa dáva o sebe znať prapodivnou arómou, všade vládne pohoda, rozhovor a úsmev. Obrovské písmená „Portugalsko pre cudzincov“ načmárané na stenách vyznievajú ako žart, lebo všetci sú tu doma. O pár metrov ďalej žijú Arabi, neďaleko zas Indovia. V slušivých nohaviciach na puky, s turbanom na hlave a veselým výrazom na snedej tvári si vykračujú so svojimi, o štyri odtiene tmavšími brazílskymi kolegami. Rasové predsudky tu padajú do prachu. Vzduchom poletujú úsmevy, z farebných hlúčikov sa ozýva priateľské okrikovanie a smiech. Taký ten srdečný, úprimný, aký sa nedá nacvičiť, iba potrénovať s ľuďmi, s ktorými vám je dobre. O tom je celý Lisabon, mesto hýriace farbami a odrazom zapadajúceho slnka.
Pripravila: Mgr. Dana Ljubimovová Miháliková, PhD.