Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Soňa Bulbeck je slovenská spisovateľka, ktorej vyšlo na Slovensku už desať kníh, jedna v Česku a vydanie ďalšej sa pripravuje aj v Anglicku, ale, keďže koronavírus zasiahol celý svet, ťažko povedať, či vôbec vyjde. Jej knihy sú prevažne romány zo života slovenskej a českej komunity v Saudskej Arábii, kde prežila šesť rokov, alebo cestopisy o krajinách Blízkeho Východu, ktoré Soňa miluje.
Bohužiaľ, manželova nečakaná zákerná choroba ju prinútila vrátiť sa naspäť do Londýna, kde ju po manželovej smrti momentálne uväznil koronavírus…
Sonička, podeľte sa s našimi čitateľmi o časť vášho životného príbehu. Ak by som sa vás spýtala na ostatných 10 rokov vášho života, čo vám najviac rezonuje?
Nuž, vzhľadom na to, že manžel zomrel týždeň po desiatom výročí našej svadby, je táto odpoveď pomerne jednoduchá… bol to predovšetkým on a jeho láska, ktorá ma tých desať rokov sprevádzala. Stále nedokážem hovoriť o ňom bez sĺz a neuveriteľne mi chýba. Bola to tzv. druhá šanca, ktorú sme obidvaja dostali…
Brali sme sa ako 48-roční, čiže zrelí ľudia, ktorí si dokázali tento vzťah vychutnať. A, samozrejme, to, že mu bola ponúknutá práca v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, kde sme si museli budovať nový domov, hľadať priateľov, prispôsobovať sa novým pomerom, to všetko náš vzťah ešte upevnilo. Ja som v podstate vďaka Saudskej Arábii začala písať a môj prvý román Ženy z Rijádu vyšiel v roku 2013 počas môjho pobytu tam. Minulý rok, keď mi manžel prakticky odchádzal pred očami a ja som nemohla nič robiť, bol najhorší v mojom živote…
Nateraz ste v Londýne. Žijete úplne sama? Alebo máte priateľov, s ktorými sa viete deliť o radosti a strasti života?
Áno, priateľov mám, našťastie, po celom svete, a teda aj v Londýne… komunita expatriantov (cudzincov, ktorí pracujú ako zahraniční experti na Blízkom Východe a ich rodinní príslušníci) je mimoriadne silná a špeciálne, keď sú tam jednotlivci bez rodín, nutne potrebujú priateľov na prežitie a priateľstvá, ktoré tam vzniknú, sú naozaj na celý život. Napríklad ja som mohla stráviť minulé Vianoce, a prakticky celý december, opäť v Saudskej Arábii – vďaka priateľke Denise, Slovenke, ktorá pracuje v Rijáde ako zdravotná sestra.
A takisto od polovice februára do polovice marca tohto roku som bola v Argentíne u svojej priateľky, nórskej konzulky, ktorá tam momentálne pôsobí a s ktorou som sa zoznámila práve v Rijáde, počas jej pôsobenia tam. Ale aj v Londýne mám priateľov, dvoch architektov, s ktorými manžel kedysi pracoval v Líbyi a z ktorých jeden z nich potom pracoval spolu s ním v Saudskej Arábii a druhý pôsobil v Bahrajne, čo je zo Saudi na skok a často sme sa navštevovali.
Veľmi mi pomáhali a stále pomáhajú, aj keď ich momentálne kvôli korone nevidím veľmi často. Takisto tu mám niekoľko českých priateliek a keďže fungujem na Facebooku https://www.facebook.com/sonabulbeck/, som aj členkou rôznych česko-slovenských Facebookových skupín tu v Anglicku. Samozrejme, aj manželova rodina ma veľmi podporuje, aj keď nikto z nich nežije priamo v Londýne, ale vďaka moderným technológiám sa môžeme vidieť a počuť, takisto ako aj s mojimi synmi a ich rodinami na Slovensku a v Česku…
Aké to je potýkať sa s anglickou byrokraciou po brexite a v čase korony?
Ach, anglická byrokracia je strašná vždy, či pred brexitom, či po brexite, či v čase korony. Tí, čo čítajú moje blogy na sme.sk https://sonabulbeck.blog.sme.sk/, vedia, že občas nevydržím a „vypením“, keď už naozaj – ako hovoril nebohý Julko Satinský – „šľak ma ide trafiť…“ Ono je to tu také iné… na Blízkom Východe je byrokracia tiež, ale tam viete, že dáte „bribe“, teda úplatok, a všetko sa dá.
Ja viem, dávať úplatok nie je správne, ale funguje to.
Tu, v tejto najstaršej demokracii na svete, je všetko tak pomalé a nepružné, že mňa naozaj ide niekedy šľak trafiť, hlavne, keď musím byť závislá od ľudí, ktorí sú neschopní, nevedia organizovať a manažovať a pritom je to ich zamestnanie. Je tu neuveriteľné množstvo úradov a agentúr, ktoré nie sú schopné komunikovať medzi sebou a priam sa vyžívajú v papierovaní. Niekedy to vôbec nechápem.
Napríklad dnes… napriek tomu, že manžel je už osem mesiacov po smrti a spoločnosť, kde mal hypotéku, to vie, dostala všetky papiere, včítane úmrtného listu, závetu či v marci konečne uzavretého dedičského konania, stále posielajú maily na jeho mailovú adresu. A keď som ich nežiadala o nič iné, iba o to, aby ich posielali mne, tak mi dnes prišiel list, že moju sťažnosť postúpili na oddelenie vybavovania sťažností a o výsledku ma budú informovať… naozaj niet čo dodať…
V apríli vám vyšla ďalšia kniha s názvom Vyhorená. Je už dostupná a viete prezradiť aspoň náznakom, o čom kniha je?
Áno, z knihy sa veľmi teším, je k dostaniu vo všetkých dobrých kníhkupectvách, včítane internetových, ako je Martinus či Panta Rhei, kde som zaregistrovala už dokonca aj pozitívne recenzie. Je to román, inšpirovaný skutočným príbehom mladej Slovenky tu z Londýna, ktorá sa musí potýkať s touto nepríjemnou diagnózou, bohužiaľ, bežnou už aj na Slovensku.
Keď som si prečítala symptómy vyhorenia, sama som sa pristihla pri myšlienke, že aj ja som asi tak trochu „vyhorená“, keďže naozaj po manželovej smrti sa cítim tak trochu stratená, hľadám nový zmysel života, nový domov… okrem písania a učenia angličtiny prakticky nemôžem robiť nič a ono to chvíľu zjavne potrvá, kým sa niekde usadím a začnem znovu fungovať so svojou bývalou energiou a chuťou do života…
Čo najbližšie chystáte?
Pred pár týždňami som dopísala román z názvom „Unesená“. Je to príbeh o unesenej kuvajtskej princeznej s detektívnou zápletkou, kde vystupuje opäť moja hrdinka Lessley, známa čitateľom z môjho predchádzajúceho detektívneho románu „Vraždy v Arábii“. Zaujímavosťou tohto príbehu je, že sa odohráva v reálnom čase, čiže všetky situácie okolo koronavírusu v Kuvajte, Saudskej Arábii, na Slovensku aj v Londýne, sú v ňom premietnuté. Momentálne román „čistím“ a do konca mája by mal byť už u vydavateľa.
My sme spolu rozprávali aj o tom, že by ste v rámci 40plus rada blogovala. Na čo sa môžeme tešiť?
Ó, áno, kontakt s čitateľmi mi veľmi chýba, a blogovanie je také živé písanie, ktoré túto možnosť poskytuje. Naozaj netuším, kedy sa mi podarí prísť fyzicky na Slovensko a zažiť opäť tú úžasnú atmosféru autogramiád, cítiť spätnú väzbu a skutočný kontakt s ľuďmi. Moje blogovanie na sme.sk je skôr v takej všeobecnej rovine, niekedy si tam naozaj „vylievam žlč“, našim čitateľkám by som však chcela ponúknúť niečo o nás, o ženách.
Mala som to šťastie, že som precestovala množstvo krajín a stretla množstvo zaujímavých žien a práve o to by som sa rada vo vašom magazíne podelila…
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Soninu knihu si môžete kúpiť aj online, napríklad aj TU
