Deti? Na jednej strane máme blahobyt a na tej druhej choré duše. Najviac liekov sa ordinuje na depresiu

Deti? Na jednej strane máme blahobyt a na tej druhej choré duše. Najviac liekov sa ordinuje na depresiu

„Keď je bábätko malé, rodič je pre neho taký „Boh“. On vie všetko. Ukazuje mu: „toto je Slnko, toto je dom, tamto je strom, a hento je pes“. Ako však dieťa rastie, v období dospievania prichádza na to, že ten rodič nie vždy má vo všetkom pravdu. Ak sa mu rodič dostatočne venoval, dieťa nadobudlo dostatok prirodzenej múdrosti, že ho dokáže konfrontovať s niektorými objavmi a svojimi pohľadmi na javy a situácie v živote. Postupne po období puberty, keď sa z dospievajúceho dieťaťa stane dospelý človek, tak ten rodič sa stáva „občasným návštevníkom“ v rodine svojho dospelého dieťaťa. Už sa ten rodič má pýtať, či môže prísť a kedy, na tú návštevu.  Už pomáha a radí iba vtedy, ak je o radu a pomoc požiadaný.

Tak ako sa vyvíja dieťa, by sa mal vyvíjať aj rodič a postupne sa meniť z toho „Boha“, ktorý má vo všetkom pravdu na takého „povzbudzovača, trénera, hecovača“ v puberte až po vzácnu radostnú návštevu v dome svojich detí v ich dospelosti.

Niektorí rodičia sa zasekli a správajú sa k svojim už dospelým deťom rovnako ako keď boli malí.

Rovnaký slovník, príkazy, nevyžiadané rady a potom sa čudujú a sťažujú, že tie ich dospelé deti sú také nevďačné a konfliktné. Takto to popisuje vo svojom minikurze pre rodičov Heňa Holúbeková. Už ju možno poznáte z predošlých dvoch článkov.

Žiadna škola neučí ako vychovávať deti, tak na Životológii to učia. Heňa je okrem metodičky aj matkou troch detí. Má 30 ročného syna, 18 ročného maturanta a 24 ročnú dcéru, ktorá z nej urobila babku 6 mesačnej Luny.

• Učil nás niekto vôbec ako rodičov, že každá generácia detí má svoje vlastné špecifiká výchovy?
• Učil nás niekto v čom sú rozdielne jednotlivé generácie ľudí a ako rozdielne s nimi treba komunikovať?

 

Na žiadnej škole neučia výchovu k rodičovstvu.

Už sa to konečne VRAJ začína dostávať do moderných  učebných osnov. Ale ešte aj v tom majú naši zákonodarci a experti „bordel“ – nie sú v tom jednotní, ako má byť chápaná a vyučovaná tradičná rodina. Realitou dneška je, že skoro polovica detí v triede žije buď v rozvedenej rodine, alebo v rodine s jednorodičom ( kde druhý zomrel) alebo v tzv. patchworkových rodinách (už v druhých rodinách rodičov, ktoré si založili po rozvode) s nevlastnými rodičmi a súrodencami.  Žijeme všetky možné modely dnešnej rodiny, bohužiaľ len nie ten normálny. Mala som nedávno možnosť pozrieť si jeden minikurz pre rodičov súčasných teenagerov ešte pred jeho zverejnením.

Príbeh:

Bol november 2014. Moja dcéra Vivien mala vtedy 15 rokov a bola prváčkou na Obchodnej akadémii v Pezinku. Milovala tú školu a učiteľov v nej. Jedného dňa prišla domov zdrvená z toho, čo sa udialo. Oznámila mi, že o tretej hodine ráno skočil pod vlak v našom meste

16-ročný chlapec, a podarilo sa mu to. Zomrel.

Nikto nevedel, prečo to urobil. Nezanechal po sebe žiaden list ani odkaz. Vivi to počula od jeho sestry. Plakali sme obe. Nepoznala som ho, no v tom momente som bola v „koži“ jeho rodičov a kládla som si v duchu otázku: Čo by som robila, keby sa moje dieťa takto rozhodlo? Určite aj oni robili to najlepšie, čo mohli. Na druhej strane, tak veľmi som rozumela aj jemu. V tomto veku náš mozog „funguje“ v extrémoch. Teenageri sú buď extrémne šťastní, alebo extrémne nešťastní. Nič medzitým nie je. Keď to dospelí pochopia, majú polovicu hádok vo vzťahu vyriešenú.

V tom istom týždni v nasledujúcich dňoch sa rovnakým spôsobom pokúsili „ukončiť“ svoje problémy ďalšie dve dievčatá. Jedna z nich si to, našťastie, na poslednú chvíľu rozmyslela a druhá to tiež prežila, avšak skončila na invalidnom vozíku, pretože vlak jej zachytil vlasy a odsekol nohy. Začala som googliť. Hľadala som odpovede na to, čo sa deje s dnešnou mládežou. Narazila som na výskumy, ktoré poukazovali na to, že oproti minulému storočiu sa máme materiálne omnoho lepšie ako naši starí rodičia, ale počet samovrážd mládeže a mladých dospelých vzrástol až päťtisícnásobne!

Na jednej strane máme blahobyt a na strane druhej choré duše. Najviac liekov sa predpísalo a naďalej predpisuje na depresiu.

Nikto nás neučil ako byť rodičom. Čo to obnáša? Väčšinou kopírujeme to, čo sme videli doma. Nie je to vždy pekná spomienka, je tam aj veľa bolesti a útrap. Keď si to neuvedomujeme, veselo tvoríme traumy a bolesti našim vlastným deťom bez toho aby sme si to uvedomovali. Lebo veď aj nás tak vychovali. Opakujeme chyby našich rodičov a nemôžeme sa na nich hnevať, lebo oni sú zase „obeťami“ chýb ich rodičov a spoločenského diania v tom čase.

7 najčastejších chýb rodičov

1. Rodičia neriešia vzniknuté problémy, „zametajú ich pod koberec“ a očakávajú, že sa vyriešia samé.
2. Rodič preceňuje alebo podceňuje problém.
3. Rodič je nekonzistentný vo výchove: raz je prehnane prísny, inokedy ho „natriete na chlieb“.
4. Rodič nemá nastavené hranice a jasné pravidlá.
5. Na útok reaguje protiútokom.
6. Ak niečo nefunguje, nezmení to, ale skúša ďalej a očakáva, že metóda „zaberie“.
7. Má od dieťaťa nerealistické očakávania.

7 trápení, čo si spôsobujú sami rodičia

1. Problém, ktorý bol „zametený pod koberec“, sa vynorí, keď to budú najmenej očakávať, on nezmizne. Dokonca niekedy naberie väčší rozmer. Preto ho treba riešiť hneď.
2. Ak rodičia problém podcenia a neriešia ho, stane sa bod 1, ak ho precenia, „nafúknu ho do obrovských rozmerov“, spôsobujú tým sebe aj dieťaťu úzkosť, paniku, žiaľ, bezmocnosť a mnoho ďalších negatívnych emócií, ktoré skôr paralyzujú – namiesto riešenia s chladnou hlavou.
3. Ak je dieťa zmätené, a preto reaguje neprimerane, neočakáva- nevzniká z toho aj zmätok vo vnútri rodiča, chaos, neistota, nízke sebavedomie, nestabilita.
4. Nízka sebaúcta rodiča, ktorý sa necíti dostatočne dobrý; cíti menejcennosť, frustráciu, pocit, že celý svet je zlý a on/a je obeťou.
5. Namiesto „ukončenia boja“, uzavretia problému, boj pokračuje a spôsobuje ďalšie problémy – namiesto jeho jasného zakončenia, vymedzenia sa a vyriešenia problému.
6. Cítia sa v pasci.
7. Kontinuálne sklamanie – celý rad sklamaní z rodičovstva.

7 trápení, ktoré to spôsobuje dieťaťu

1. Nemá sa od koho naučiť, ako sa postaviť čelom problému a akým spôsobom sa dá riešiť.
2. Vytvára si nerealistické predstavy o fungovaní sveta a života v ňom.
3. Sú zmätené a nevedia, čo je správne.
4. Pohybuje sa medzi dvoma extrémami.
5. Buduje si presvedčenie, že sa na agresivitu dá reagovať iba agresivitou – namiesto rozhodnej, jasnej, ale pokojnej reakcie.
6. Bezmocnosť.
7. Pocit nedostatočnosti, že nie som dosť dobrý/á

Odporúčanie

Venujte si navzájom viac času. Buďte zdravo zvedaví, ale nie spôsobom „kontrolóra“ ale úprimne sa zaujímať o tých ostatných členov rodiny.

Všade zakomponujte príbeh, pretože pre nás ľudí je to  už stovky rokov naše najprirodzenejší spôsob vzájomného zdieľania. Naši predkovia rozprávali príbehy nielen pri vatre, ale aj počas spoločne strávených chvíľ, keď starší členovia rodiny spomínali na svoju mladosť, detstvo, keď bol iný svet. U nás v Životológii sa táto vzdelávacia forma veľmi osvedčila pri vzdelávaní mládeže.
Je vedecky dokázané, že aktívne rozprávanie príbehov rozvíja:

– slovnú zásobu a kritické myslenie;
– prepája obe mozgové hemisféry;
– podporuje predstavivosť a schopnosť premýšľať v súvislostiach; – povzbudzuje spolupatričnosť a dôverné prostredie.

Viac odpovedí nájdete v tomto online minikurze, ktorého zhliadnutie vám zaberie len jednu hodinu – odporúčam si písať poznámky: https://www.ican.sk/teenageri/

 

Pripravila Martina Valachová v spolupráci s Henrietou Holubekovou