Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

Zaujal vás pred týždňom príbeh Slava Odziomeka? Ak ste ho nečítali, tak tu je LINK. Dnes vám prinášame jeho pokračovanie. Čo sa dialo cestou od lekára, keď sa Slavo dozvedel zdrvujúcu správu a ako s ňou naložil…

Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

Cestou domov sme prebrali všetko, čo sme sa za tých pár dní dozvedeli. Rozhodol som sa, samozrejme s manželkiným  súhlasom, že skúsim všetky iné možnosti a operáciu nechám až nakoniec. Na zlé veci je vždy čas.

Prostredníctvom priateľov a známych sme oslovili urológov v Paríži, Kanade, Nemecku a  Čechách. Z každej strany prichádzala tá istá odpoveď – rezať. A čím skôr. Napriek veľkému riziku. Pravdupovediac –  čakal som to, nešlo o ich životy ale o môj.

Aj keď nie som prívržencom rôznych alternatívnych smerov, neostalo nič iné. Topiaci sa … Prišiel kolotoč hľadania informácií.

Dá sa žiť aj bez mäsa

Od PRVÉHO dňa po zistení diagnózy som prešiel na prísnu vegánsku stravu. Ja, mäsožravec, ktorý doteraz raňajkoval  vajíčka na slanine, obedoval guláš a večeral chlieb s oškvarkovou pomazánkou… Nasadil som veľké dávky vitamínu C, zatiaľ len obyčajnú formu z lekárne a začal študovať čo ďalej. Prišla lipozomálna forma céčka, Vitamín B-17 pracne pozháňaný z Prahy a Holandska a veľa iných výživových doplnkov.

Zháňanie B17 mi pripomínalo nákupy za socializmu. Každý o ňom počul, ale nik ho nevidel. Na Slovensku ani v Čechách sa legálne zohnať nedal. Nebudem písať o tom, ako nás podviedol poľský priekupník, a podobne. Nakoniec sme TO našli v Prahe na čiernom trhu a v Holandsku, kde sa predáva legálne v lekárňach.

Kamaráti odporúčali pani zo stredného Slovenska – vraj najlepšiu liečiteľku. Po dvojhodinovom rozhovore so ženou, ktorá už živote videla všetko možné, mi bolo jasné, že si budem musieť pomôcť sám. Potvrdila mi to aj ona. Nik mi nepomôže – ani ona, to musím sám. Ďalšie podobné pokusy som po tejto skúsenosti vzdal.

Čiastočné upokojenie prišlo až po troch mesiacoch a kontrolnom CT vyšetrení, ktoré ukázalo nezmenený stav.

Aby sme sa pohli ďalej  a nezaoberali sa len zdravotným stavom a spôsobom liečby, zhrniem ďalší postup do jednej vety. Stravujem sa výhradne vegánsky, obmedzujem pšeničnú múku na minimum, užívam veľké dávky céčka, na doplnenie stravy lyzín a vitamín B12. To je v súčasnosti všetko.

Oznamujeme novinu

Rodina. Rodičom,deťom a súrodencom sme všetko oznámili hneď na začiatku, aby sa to dozvedeli od nás.  Poprad je predsa len malé mesto. Prví boli moji rodičia. Jasné, že ich to šokovalo, ale napriek tomu to prijali v relatívnom kľude. Aspoň pred nami. Ako to bolo keď sme odišli – neviem. Mamina prvá reakcia bola – ja ti darujem obličku, načo sú mi dve. Zlatá. O niečo horšie bolo pre nich stráviť skutočnosť, že nejdem na operáciu.

Predsa len, patria ku generácii, ktorá nosila doktorom bonboniéry, alkohol, vajcia… Pre nich je to, čo povie lekár sväté. Je jedno, aký lekár to je. Veď má na to školy. Po náležitom vysvetlení pochopili, že nemám veľmi na výber. Hlavne to chcelo čas. Každé ďalšie vyšetrenie, ktoré ukázalo stagnáciu ochorenia, ich upokojilo viac a viac. Samozrejme aj mňa. Dnes, po piatich rokoch, sa ma už nik z rodiny nepýta každý deň na zdravotný stav ako predtým.  Všetko chce svoj čas.

Najbližších priateľov sme informovali pri prvom osobnom stretnutí. Niektorí už všetko vedeli, tí chceli len podrobnosti. Ostatných sme poriadne zaskočili. Nik ma neľutoval, nik neplakal… Už nemáme osemnásť a ešte nemáme sedemdesiat. Väčšina sa dnes už len opýta ako sa mám. Neriešime to ďalej. Takýto stav mi celkom vyhovuje. Väčšina z nich ponúkala pomoc. Hlavne na začiatku. Kontakty na lekárov, skúsenosti z vlastného okolia atď.

Čo bude s firmou?

V práci to prijali ako predzvesť zmeny. Zamestnanci určite predpokladali,  že sa nebudem môcť venovať firme a zákazníkom ako doteraz. Všetci vedeli, že po operácii budem chýbať aspoň pol roka. Môj spoločník bol pripravený prevziať chod firmy výhradne na seba. Verím, že panovali obavy, aj keď nik nedal nič najavo. Keď som oznámil, že žiadna operácia nebude, situácia sa upokojila. Aspoň ja som to tak vnímal. Všetci sme ale tušili, že to nebude naveky.

Tento stav vydržal viac ako dva roky. Zdravotný stav sa výrazne nemenil, lekári pri každej kontrole trvali na operácii. Ja som si vždy stál za svojim rozhodnutím. Do práce som chodil ako predtým, s tým rozdielom, že som nejaké pracovné veci presunul na spoločníka.  Najmä niektorých zákazníkov, ktorí ma stáli kopu psychických síl.

Hlavne som sa upokojil. Aj ľudia okolo mňa. Prvotné obavy z rýchlosti postupu choroby sa rozplynuli.

S každou ďalšou kontrolou prichádzal väčší a väčší pokoj. Nie uspokojenie s výsledkom, lebo nádor sa nezmenšoval. Ale ani nerástol. A to som začal po tých dvoch rokoch považovať za svoj úspech.

Slavomír Odziomek

Poslednú časť príbehu prinesieme o týždeň v piatok.

Krásne dni plné radosti a zdravia!
POZNÁMKA: Toto je osobný príbeh Slava. Rozhodol sa oň podeliť. Týmto textom nenavádzame čitateľov na odmietanie klasickej liečby.