Vieme, že na tom mieste sa už končí…
Znie vyslovená veta z úst kamarátky, s ktorou sa rozprávame o starkých v domovoch dôchodcov.
Či je to naozaj koniec, ktorý nás čaká po „opustení“ starého tela, je otázka duchovná a filozofická.
Skutočne končíme? Ako sa správame v situácii, uvedomujúc si koniec svojho života?
Ako sociálna terapeutka v liečebni pre dlhodobo chorých, som sa pozerala do očí mnohých ľudí. A nielen do očí, pozorovala som tváre a duševné rozpoloženie ľudí, ktorí sa ocitli na lôžku, s nejasnou prognózou ich ďalšieho života.
Mali jedno spoločné.
Tešili sa podnetom, ktoré im prinášalo okolie.
Podnety, ako ranný pozdrav upratovačky, komunikácia so sanitárom, sestrou, dobrovoľníkom, až po rozhovor s primárom, kňazom a blízkou rodinou.
- Podnety, ktoré aspoň trochu roztancovali elán v duši.
- Podnety, ktoré rozvibrovali ich potenciál života.
- Podnety, ktoré ich opäť ponorili do ich vnútorného rozjímania.
O prasknutej miske
Ilustrácia: Radovan Vincze
„Zuzka, prijali sme pacienta, ktorý je tak trochu tvrdým orieškom. Odmieta vyjsť zo svojej izby, chce mať pokoj od všetkých,“ informuje ma vrchná sestra na oddelení.
Otváram dvere číslo dvanásť. V posteli leží človek zavalitej postavy, zahľadený na bielu stenu.
Predstavím sa.
„Volajte ma dedo Šimon,“ kamarátsky zašepká.
„Viete, som už starý. Bol som niekedy riaditeľom, ale teraz? Nebaví ma nič, chcem len oddychovať,“ zdôrazňuje.
Ako terapeutka, ktorá motivuje a nepresvedčuje, odchádzam. Uvedomujem si duševné rozpoloženie pána Šimona.
To ale neznamená, že to vzdám, pomyslím si.
Na druhý deň ma lekár informuje, že pán Šimon protestuje, je nevrlý na personál a nechce absolvovať rannú hygienu.
Som v liečebni ešte krátko, a preto sa snažím obhájiť činnosť socioterapeutky, že je pre pacientov potrebná.
Otváram opäť dvere na izbe číslo dvanásť.
Pán Šimon sa na posteli znechutene otočí ku mne chrbtom. Rozumiem jeho hnevu, rozumiem, že sa cíti nedôstojne, rozumiem…
„Dedo Šimon, mohli by ste mi pomôcť?“ A vyberám z tašky rozbitú misku z keramickej hmoty.
„Neviem, čo s tým,“ podotknem.
Spozornie a nasadí si okuliare.
„Možno by som to vedel opraviť, ak máte v klubovni náradie.“
O chvíľu už veziem deda Šimona na invalidnom vozíčku do spoločenskej miestnosti.
Rozhliada sa, schytí lepidlo a za jeho asistencie misku dávame dohromady.
Od tejto chvíle sme s dedom Šimonom kamaráti. Radím sa s ním o mnohých technických záležitostiach, napríklad, ako správne zavesiť obrázky v celom areáli liečebne.
Dedo Šimon sa cíti odrazu užitočný. Vie, že vždy, keď príde do klubovne, niečo vymyslíme. Dokonca sa dal aj na farbenie obrázkov.
Práca ho priviedla opäť k tomu, že sa usmieva na svet.
V jedno dopoludnie maľujeme s pacientami obrázky jesene.
„Ja nebudem maľovať. Celý život som pracovala vo vinohrade, na takéto veci nebol čas,“ dôrazne zahlási drobná babička.
Dedo Šimon pomalým pohybom otrie svoj štetec o misku s vodou.
„Počujte, babka, nekecajte a makajte alebo sa len pozerajte. Čo máte také dôležité na práci v posteli?“ uškŕňa sa.
V jeho hlase bolo cítiť opäť niekdajšieho šéfa, ktorý vedie zamestnancov.
Na ďalší deň sa ako terapeutka zúčastňujem lekárskej vizity, ktorá je pravidelne vo štvrtok.
Vchádzame aj na izbu číslo dvanásť. Na posteli sedí vyrovnane a so šanónom v ruke dedo Šimon.
„Tak, ako sa cítite?“ spytuje sa primár.
S pohľadom beťára odpovedá:
„Výborne, sestričky ma poslúchajú, cvičím a chodím maľovať.“ A rozbaľuje svoj šanón, v ktorom má uložené všetky svoje namaľované obrázky.
Primár, s pochopením staršieho muža, ich pozorne prezerá.
„Pekné a namaľovali by ste aj sestrám?“
„Jasné, objednávky, prosím, hláste u mojej vedúcej,“ a prstom ukazuje na mňa.
Dedo Šimon namaľoval ešte veľa obrázkov a cítil sa v liečebni dobre.
Myšlienka na odmietanie okolia a jeho vlastný pokoj sa akosi rýchlo vytratila.
Byť užitočným túžime do poslednej chvíle.
Z knihy Zo zápisníka terapeutky, r. 2021.
V súčasnej dobe kvôli obmedzeniam návštev (korone) v zdravotníckych aj sociálnych zariadeniach sa cíti mnoho ľudí osamelo až skľučujúco. Nielen v domovoch sociálnych služieb, ale aj pacienti v nemocniciach.
Mnohí odchádzajú práve z pocitu osamelosti a neužitočnosti.
Na základe svojich skúseností z práce sociálnej terapeutky, ktorá tvorila a vymýšľala činnosť pre hospitalizovaných pacientov, môžem vysloviť svoj názor aj takto:
Tým, že prestáva človek sýtiť svoj duševný svet vonkajšími, ako aj vnútornými podnetmi, slabne aj jeho vôľa zotrvávať na tomto svete.
Jednoducho, odíde…
Dokedy ešte potrvá izolácia hospitalizovaných od dobrovoľníkov, duchovných a blízkych príbuzných?
Na podporu hospitalizovaných pacientov som sa spojila s dobrovoľníckou skupinou Vŕba, ktorá pôsobí v Onkologickom ústave Sv. Alžbety v Bratislave. Darovala som do mobilnej knižnice, slúžiacej pre pacientov, svoje knihy. Teší ma myšlienka, že som mohla aspoň trochu prispieť k aktivite ich duševného života.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/