Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Eutanázia – ako a kedy ju vykonať?
Pred pár dňami sme priniesli postreh Valérie, ktorá pracuje vo Švajčiarsku a stará sa o seniorov. Valéria popísala, ako to v skutočnosti vyzerá. Ako ona vníma prežívanie starkých. V článku sa dotkla aj eutanázie. Keďže s ňou má skúsenosti a je to silná téma, eutanáziu a Valériine postrehy prinášame v tomto druhom texte: Eutanázia – ako a kedy ju vykonať?
Eutanáziu som zažila v podstate osobne len s dvomi klientmi
Aj vo Švajčiarsku je možnosť eutanázie dosť úzko ohraničená – klient musí byť stopercentne kognitívne oficiálne spôsobilý na právne úkony, a to 90 % seniorov nad 80 rokov už nie je. Preto je táto možnosť u seniorov využívaná minimálne. Mnohí seniori nad 80 rokov majú už diagnostikovanú demenciu na rôznom stupni, ktorá rokmi napreduje a kognitívne schopnosti človeka sa pomaly zhoršujú. V tomto stave už zrealizovanie eutanázie právne neprichádza do úvahy, hoci často ešte dlhé roky, ako sa choroba vyvíja, vedia jasne povedať, čo chcú a čo si, naopak, neželajú.
Realita – posledné roky sú už v podstate len vo vegetatívnom stave. Nevnímajú okolie, dokážu už len pasívne ležať alebo sedieť – keď ich personál posadí. Musia sa polohovať, pretože sami sa už nedokážu ani otočiť. Plienky, kŕmenie sú samozrejmosťou. Taká je realita… pozitívna, negatívna?
Spomínam si na klientku, ktorá zomrela eutanáziou.
92-ročná. Pani, bez demencie(v tomto veku výnimka) a k tomu veľmi inteligentná. Rada som sa s ňou niekedy rozprávala, o všeličom, o živote aj o smrti.
V predposledný deň života, kedy bol naplánovaný príchod zamestnanca Exitu (inštitúcia, ktorá eutanáziu realizuje), sa pani lúčila s kolegom, ktorý ju bol uložiť do postele ako každý večer. Povedala mu s úsmevom: „Tak ja sa teda lúčim, lebo ja tu už zajtra nebudem.“ On nevedel, čo ma v pláne, lebo tieto veci sa do posledného dňa utajujú, a vlastne aj potom. Vie o tom len klient (ak sa sám o tom s niekým z personálu nepodelí, čo sa ale väčšinou nestáva) a vedenie domova.
Tak sa jej opýtal: „A prečo, kam idete?“ Myslel, že možno na dovolenku s príbuznými (občas sa stáva). Ona mu rovnako spokojne sa usmievajúc odpovedala: „Nie, idem tam,“ a ukázala prstom hore. „Alebo možno tam,“ a ukázala prstom dole. Zasa sa zasmiala a žmurkla. Kolegovi stále nebolo úplne jasné, o čo ide, no nakoniec pochopil. Bol to 20-ročný chlapec, nevedel, čo jej má na to povedať. Neviem, ako skončil ich rozhovor, on nám toto prerozprával o 2 dni v službe, keď už bolo po všetkom.
Vždy chcela žiť do 80-ky…
Keď som sa predtým viackrát ja rozprávala s touto veselou pani, povedala mi (ako vždy s úsmevom, ktorý prezrádzal životný nadhľad): „Vždy som chcela žiť tak cca do 80-ky, no a pozrite, mám 92 a stále som tu. Dokedy ešte?“ Nie, nebola v nijakej depresii. O tomto kroku premýšľala a pracovala na jeho právnej realizácii v posledných rokoch. Nie v nejakom skrate.
Aj iná podobná pani (86 rokov)… Proste sa rozhodla takisto odísť pomocou eutanázie.
Ona bola z tých uzavretejších, takže to sa u nej nedalo predpokladať. Nikto nevedel, nad čím premýšľa celé dlhé dni a noci. Ako u 90 % seniorov. Nevieme, čim sa zaoberajú. O takých veciach sa väčšinou s personálom nehovorí… ani s príbuznými nie. Aj keď občas prídu na návštevu. Vypijú spolu dole v kaviarni kávu, posedia, rozhovory často viaznu… o čom vlastne hovoriť?
Raz sme mali vianočné posedenie s klientmi a ich príbuznými. Vedľa mňa sedel syn jednej panej, 88-ročnej.Oproti nám sedela ona. Ten syn sa viac rozprával so mnou, ako s matkou.
Ona ticho sedela ako vždy, ponorená do vlastných myšlienok. A tento pán ma zabil vetou: „My sme 3 deti a takto sa vždy každý rok striedame, kto príde za mamou na Vianoce, tento rok to vyšlo na mňa.“ A evidentne to považoval za najprirodzenejšiu vec na svete (no Švajčiar…). Ja som od údivu skoro zabudla zavrieť ústa. S mamou prehodil suché zdvorilostné možno dokopy 3 krátke vety. Neostal tam dlhšie ako hodinu.
Tá pani už ani nebola smutná, bola taká… zmierená. Bol to veľmi smutný pohľad. A to je jeden príklad z mnohých.
Prečo je to takto?
Nemyslím si, že len pre zaneprázdnenosť príbuzných, hoci aj ta ma výrazný podiel. Ale nepochybne aj, jednoducho, už priveľká generačná bariéra (aj štvorgeneračná, keďže vďaka pokročilej medicínskej starostlivosti sa v súčasnosti mnohí seniori dožívajú často vyše 90 rokov). Príliš odlišné svety, nijaké spoločné témy… A dôležitú úlohu zohráva výchova v našej kultúre. V iných kultúrach (mimo Európy) sú deti vedené k tomu, že postarať sa o starých rodičov doma je, jednoducho, samozrejmosť a povinnosť. Nediskutuje sa o tom. Ak musia náhodou všetci pracovať, zoženú výpomoc – často tiež z rodiny, vystriedajú sa, podľa časových možností. Ale vždy zostáva senior doma.
U nás, resp. v západnej Európe, je to, skrátka, inak.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
