Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Hráme sa na humanizmus a ľudské práva.
Eutanázia? Dokážeme humánne ukončiť život. Ale zomieranie je často rovnako dlhé, bolestivé a kruté ako kedysi.
Minulosť
Kameňolom. Otroci lámu veľké bloky a vláčia ich na stavbu. Občas niektorý precení svoje sily. Vezme si príliš ťažký balvan. Zavalí ho. Kameň mu zlomí rebrá pri kľúčnej kosti. Pri každom nádychu sa mu zabodávajú do tela. Na chrbte mu leží ťažký balvan. Preto dýcha iba plytko. Pri každom nádychu sa dusí prachom zo zeme. Okolo neho prechádzajú ďalší otroci. Ľutujú ho. Zalamujú rukami. On prosí o ranu z milosti. Ich viera im to nedovoľuje. A tak za ním chodia. Nosia mu vodu a jedlo. Veria, že mu tak uľahčujú život. Že mu pomáhajú. V skutočnosti iba predlžujú jeho utrpenie.
On už nedokáže jesť a neskôr ani piť. A tak zomiera dlho, pomaly, v bolestiach. Pritom stačí tak málo – nabrať odvahu a ukončiť jeho trápenie. Ale tú nemá ani jeden z otrokov.
Súčasnosť
Pacient v nemocnici. Zomiera na rakovinu pľúc. Telo mu zalieva voda. Dusí ho. Je taký slabý, že zákrok, ktorým by ho lekári tej vody zbavili, už nezvládne. A tak sa dusí ďalej. Stále viac. Postupne prestávajú pracovať jeho orgány. Už nefunguje metabolizmus. Všetko jedlo vyvráti. Časom by zomrel od hladu. A tak prichádza na rad výživa v infúziách. A dopĺňanie vitamínov a minerálov. Môže zomierať, ale nemôže len tak zomrieť. Rozhodne nie v nemocnici. Aspoňže mu tlmia bolesti.
Doma sa o takého človeka postarať nedá. Lebo potrebuje stály dohľad. A v dosahu aspoň jedného človeka so zdravotníckym vzdelaním. Mobilný hospic je utópia na väčšine nášho územia. Klasický hospic si rodina často nemôže dovoliť (doplatok 25-30 eur na deň). Paliatívne oddelenia v bežných (okresných) nemocniciach u nás nie sú.
Jediná šanca, ak chce rodina ukončiť zomieranie, je vybaviť bezodkladné umiestnenie v domove.
Ak má šťastie na správnych ľudí na úradoch a lekárov, tak prevoz je možný už o pár dní. Aj bez „papiera“ od všeobecného lekára, ktorý „nemá čas“ na vypisovanie. Aj bez hromady iných papierov, ktoré sa ešte len vybavujú.
A tak „živú mŕtvolu“ vezie sanitka hodinu a pol na opačný koniec kraja. Na miesto, kde ju už nikto nebude držať pri živote. Na miesto, kde nebude pod stálym lekárskym dohľadom. Na miesto, kde jej nikto nemôže zvýšiť dávku opiátov na silnejúce bolesti. Ale aspoň tam konečne môže zomrieť. Možno od hladu, lebo už nedostáva infúzie s výživou. A možno ju zadusí voda v tele. Na tom nezáleží. Hlavne, že sa to celé skončilo. 48 hodín po prevoze.
Od čias otrokov prešlo niekoľko tisíc rokov.
Hráme sa na humanizmus a ľudské práva.
Ale zomieranie je tu často rovnako dlhé, bolestivé a kruté ako kedysi. Dokážeme humánne ukončiť život. Vtedy, keď už nie je inej cesty. A všetci to vedia. Okrem pacienta. Ten je zbavený práva poznať svoj zdravotný stav a rozhodovať o sebe. Hoci neprebehol žiadny súd a nikto ho oficiálne nezbavil svojprávnosti. A tak o ňom rozhodujú iní. Lekári, rodina.
Možno keby pacient poznal pravdu, sám by odmietol „liečbu“, ktorá nelieči, iba predlžuje zomieranie.
Možno by poveril rodinu vybavovaním cesty do krajiny, kde má človek právo zomrieť rýchlo a ľahko. Ibaže my sme tomu pacientovi vzali jeho právo poznať svoj zdravotný stav a slobodne sa rozhodnúť. A tak u nás v mene humanizmu predlžujeme jeho utrpenie. Môže zomierať, ale nesmie zomrieť. To nie je humanizmus. To je sadizmus.
P.S.: Tento článok nie je namierený proti lekárom. Oni len robia to, čo „musia“.
Zdroj obrázka: Pixabay
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
