Goran Lenčo: Je rozdiel medzi praobyčajným „rečnením“ a medzi slovom, ktoré sa dotýka srdca…

Prelet nad územím duše s Goranom Lenčom

Nedávno som mala možnosť sa stretnúť s pomerne ojedinelým dielom v slovenskej literárnej obci – Clivá okarína, ktorého edícia sa chystá čoskoro. Jej autorom je Goran Lenčo. Je autorom aj ďalších krásnych diel, ktoré už publikované boli. V dnešnej nesmierne hektickej dobe sú jeho diela pohladením duše a zaujali ma natoľko, že som sa rozhodla mu položiť pár otázok.

Goran, vytvorili ste niekoľko veľmi zaujímavých a aj vzácnych diel v rámci slovenskej literatúry. Kedy ste si uvedomili, že sa chcete o svoj vnútorný svet podeliť s čitateľmi? 

Hneď ako som prepadol čaru literatúry, najmä kúzlu poézie, predsavzal som si, že sa so svojím koníčkom, ba vášňou, a ešte lepšie láskou, jednoducho, musím podeliť. Sčasti to bola prirodzená túžba zdieľať svoje pocity a prežívanie s druhými ľuďmi podobného vnútorného ladenia, ale išlo aj o vyššiu potrebu, ktorú by som snáď nazval umelecká, či dokonca duchovná misia, nech to už bude znieť aj akokoľvek pateticky.

Ako ste postupovali pri tejto svojej misii?

Tento záväzok som naplňoval v mojej práci v kníhkupectve, neskôr v knižnici, kde som dostal možnosť viesť literárny klub, ktorý si obľúbili najmä mladí ľudia. Nezabúdam tiež, keďže žijeme, či sa nám to už páči, alebo nie, v dobe moderných technológií, ani na osvetu prostredníctvom internetu a sociálnych sietí. Nie som veru milovníkom virtuálneho sveta, je, skrátka, často zúfalo nepoetický, ale v tomto prípade som si povedal, že sa budem riadiť kontroverzným heslom „účel svätí prostriedky“.

Aká bola odozva čitateľov?

Veľmi ma teší, že viacerým som takto mohol sprostredkovať vstup do celkom novej a úchvatnej sféry nevšednej reality. Na tomto mieste si dovolím citovať nášho významného básnika Rudolfa Fabryho: „Realita chápaná pod zorným uhlom imaginácie, povýšená fantáziou na nadrealitu, vás bude oslňovať svojou krásou.“

Aká bola vaša osobná cesta k básnictvu?

K poézii ma kedysi dostali voľné preklady a parafrázy básní čínskych klasikov od Bohumila Mathesia s názvom Zpěvy staré Číny. Vtedy sa predo mnou zjavila a otvorila pre mňa celkom nová dimenzia vnímania a prežívania, a dotkla sa ma nesmierna krása. Budem poetický, musím byť; ten dotyk prirovnám k nežnému, no smutnému pohladeniu lúčiaceho sa jesenného vetra.

Často sa spolu stretávame, hoci na rozlúčky som si nikdy celkom nezvykol.

Nech už ale teraz prehovoria činy namiesto slov. V tomto prípade činy v podobe slov. Pretože je rozdiel medzi praobyčajným „rečnením“ a medzi slovom, ktoré sa dotýka srdca. Pár ukážok z mojej zbierky Cesta za horizont.

Zabudnutá kaplnka

Stará kaplnka,

veriacimi dávno zabudnutá.

Zaprášená časom a peľom

divých, lúčnych kvetov,

ty si na zblúdených nezabudla.

Si maják horiaci večným svetlom

pre bludného plavca

v poli slnečníc.

Malá, ale dosť veľká na to,

aby si pojala moje prosby.

Nízka, ale čnieš až k nebu.

Si rebríkom, po ktorom sa odváži

kráčať aj neveriaci, čo sa bojí výšok.

Vystúpim na breh zo žltého kvitnúceho mora

a posadím sa na práchnivú lavičku oproti.

Som neveriaci,

a predsa som nezabudnutý.

Teraz je tá správna chvíľa

začať s výstupom.

 

Jeseň v nás

S hlavou plnou bláznivých myšlienok

a pojašených nápadov

plávam hmlou,

kraulom, ktorý ovládam len na suchu –

dám aspoň dve dĺžky parku.

 

Zahrabávam sa do lístia,

keby ste nevedeli, tak som sa stal krtkom.

A na dôvažok vyhadzujem palicu až do korún stromov

a kľučkujem pomedzi dážď gaštanov.

 

Pár mi skončí aj na hlave a treští mi v nej,

ale to skôr zo zákerného burčiaka.

 

A svet sa točí

a ja sa točím,

ako derviš,

ako na kolotoči –

ako derviš na kolotoči.

 

Bizarná vidina spred mojich očí

derviša, čo v lunaparku močí –

ale… veď to som ja!

 

Ale tranz pominie,

tanec ustal,

prázdny je lunapark,

opustené kolotoče

v duši hlodajú červotoče

smútku,

utopil som sa v jazere hmly.

Ostalo mi akosi smutno.

(Môže byť nebožtík smutný?)

A ten pocit už neoklamem vínom,

musím ho len prečkať.

Tu na lavičke v parku

v tajomnom lunaparku

Života.

 

Ach, to je tá jeseň.

Báseň v nás –

jeseň zas.

Veľmi pekné verše, ale nie sú trochu smutné?

Ale nezúfajme, máme tu jar, poézia vie i rozveseliť, vliať do žíl nefalšovanú vitalitu a energiu. Nič nie je také posilňujúce, ako čítanie. Hádam už len samotné písanie…

Hoci Goran Lenčo tvrdí, že osoba autora nie je až taká dôležitá ako je dôležitá jeho tvorba, predsa len pár slov aj o samotnom autorovi, a to spôsobom jemu vlastným:

Kedysi bývalo zvykom takto vecne, prozaicky a suchopárne: Goran Lenčo sa narodil 8. 3. 1987 v Žiline do umelecko–spisovateľskej rodiny. Po istých peripetiách napokon (ne)slávne dokončil štúdium na Gymnáziu Veľká Okružná v Žiline a v rokoch 2008 – 2011 študoval na Žilinskej univerzite v Žiline odbor Dokumentácia kultúrneho dedičstva. Medzi rokmi 2011 – 2017 pracoval ako predavač v kníhkupectve Panta Rhei v Žiline, od roku 2017 pôsobí ako knihovník Krajskej knižnice v Žiline. Je autorom zbierky poeticky ladených textov, básní v próze a básní Albatros a drak (2016), zbierky poézie Cesta za horizont (2018) a v spoluautorstve (s poetkou Blankou Poliakovou) tiež dvoch básnických zbierok Jeseň s kľúčom od raja (2019) a Pieseň mora (2020). Okrem toho publikoval množstvo článkov, esejí a recenzií v periodikách, ako napríklad Literárny týždenník, Orol tatranský či Slovenské pohľady, alebo na internete.

Dnes je zas moderné takto rozmarne, poeticky a samoľúbo: Cválal som na bielom levovi cez Kamennú púšť obývanú netvormi, vyletel do Oblačného kráľovstva na chrbte draka, blúdil som Labyrintom zabudnutia. Všade som hľadal mystickú Modrú ružu. Neuspel som, prebudil som sa. Okrídlené mačky mi povedali, že vraj poznajú cestu, ale podplatiť sa nedajú len tak hocičím… Hľadám teda naďalej Modrú kvetinu a snívam. A píšem.

Myslím, že týmto som povedal všetko podstatné, ak ma nepoznáte, z tohto si určite utvoríte názor. Chcete ma vari spoznať osobne? Načo? Niet o čo stáť. To dobré zo mňa, a z toho dobrého to najlepšie, nájdete v mojej tvorbe. Pokúsil som sa s čitateľom podeliť o Krásu, poodhrnúť závoj do iných sfér a sprostredkovať mu tak transcendentálny zážitok. Ak sa mi môj úmysel podarilo splniť hoci len z desatiny, môžem byť spokojný.

Rozhovor pripravila: Katarína Málková