Pred časom vyšiel v jednom denníku článok s obrovským titulkom: “Gregor Mareš moderátor RTVS – Hajloval v priamom prenose!” Pre tých, ktorí tieto blbosti nesledujú, len v krátkosti: položil som otázku, ktorá sa týkala fašistického pozdravu “Sieg heil”. Keď som sa o tej informácií dozvedel, nevedel som, či sa smiať, plakať, alebo zúriť. Najviac som asi zúril a popritom všetkým naokolo vravel: ”Som v pohodeee.”
Vyspal som sa na to a zavolal môjmu kamarátovi, ktorý sa venuje takýmto mediálnym kauzám. Poprosil som ho, či by mi neurobil právnickú analýzu – predsa len, keďže som bežný chlap, fakty sú pre mňa oveľa zásadnejšie ako emócie. A bol som rozhodnutý, že sa budem brániť, lebo v tomto prípade to bolo obvinenie z trestného činu!!
V tej analýze sa píše :
“Článok hodnotím ako bulvárom opísanú skutočnosť ktorá sa však reálne stala. Jej opis v tomto prípade rešpektuje skutočný priebeh udalosti a je, pochopiteľne, umocnený použitím expresívnejších výrazových prostriedkov oproti „serióznym „médiám (bulvárny jazyk). Ani použitie takej miery expresivity ako zvolil v tomto prípade bulvár nie je vôbec za hranicou korektnosti. Veľmi sporný je iba titulok: Hajloval v priamom prenose!
Každý bežne zmýšľajúci človek pochopí, že nacistický pozdrav je súčasťou histórie ľudstva a história sa má skúmať, študovať a pripomínať.
Pokiaľ to ostáva v tejto rovine, nie je problém (napríklad aj v podobe súťažnej otázky). Hajlovanie je hajlovaním vtedy, ak je prítomný aj úmysel tento pozdrav na účel pozdravu iných použiť. V tomto prípade to za hajlovanie v žiadnom prípade považovať nemôžeme, ale na jednoznačne vyhratý spor to tiež nevidím, pretože podobných prípadov sa riešilo už veľmi veľa, predovšetkým v Čechách , ale aj na Slovensku (herci, speváci, politici o ktorých titulok vyslovene klamal) a vždy po dlhom “naťahovaní sa” – to skončilo trebárs aj na Ústavnom súde, ktorý rozhodol takto:
uznesenie Ústavného súdu II. ÚS 439/2016 inšpirovaný nálezom Ústavného súdu ČR z 11.11.2005 sp. zn. I ÚS 453/03:
„Pokud jde o hodnotící soudy, i přehánění a nadsázka, byť by byly i tvrdé, nečiní samy o sobě projev nedovoleným. Ani nepřípadnost názoru kritika z hlediska logiky a podjatost kritika nedovolují samy o sobě učinit závěr, že kritik vybočil z projevu, který lze označit za přiměřený. Pouze v případě, že jde o kritiku věcí či jednání osob veřejných, která zcela postrádá věcný základ a pro kterou nelze nalézt žádné zdůvodnění, je třeba považovat takovou kritiku za nepřiměřenou. Při tom je třeba vždy hodnotit celý projev uskutečňující se ve formě literárního, publicistického či jiného útvaru, nikdy nelze posuzovat toliko jednotlivý vytržený výrok anebo větu.“
Preložené do ľudskej reči: titulok je súčasťou článku – nemôže byť nikdy posudzovaný iba ako vytrhnutý výrok alebo veta.
Bodka. Toľko vysvetlenie pre všetkých, ktorým doposiaľ vŕta v hlave, prečo sa ľudia, o ktorých sa v týchto článkoch píše, nesúdia. A že určite to robia len preto, aby sa o nich písalo. Možno existujú aj takí – neviem, nestretávam sa s nimi.
Problémom však zostáva internet – čokoľvek tam dáte, zostane na ňom už asi navždy. Takže, keď si budú deti mojich detí vyhľadávať niečo o dedovi na internete, medzi prvými článkami im vyskočí : vulgárny moderátor a hajloval v priamom prenose. Dúfam, že im to budem môcť ešte vysvetliť a predovšetkým dúfam, že to nebudú považovať za normálne, ale so zdesením sa opýtajú :”Čo ste to vtedy žili za dobu, keď si ktokoľvek mohol napísať akúkoľvek lož?“