Gréta Fábryová: Ako sa naučiť dobre písať a kde získať spätnú väzbu

Ľudia, ktorí radi píšu, či už poéziu alebo prózu, často potrebujú získať spätnú väzbu. Každý autor chce vedieť, či sa mu podarilo vytvoriť zaujímavý príbeh alebo silnú báseň. A práve tam je kameň úrazu. Keď prečítajú svoju tvorbu priateľom alebo rodine, najčastejšie počujú: „je to pekné“. Ale nedozvedia sa nič konkrétne, čo je pekné, čo sa im podarilo viac, čo už menej, ktorá situácia je najsilnejšia, či je lepší dialóg alebo opis.

A práve odpovede na tieto otázky nájdu autori počas návštevy literárneho klubu. Literárne kluby vznikli v mnohých mestách na Slovensku, ich zoznam sa dá nájsť na internete a väčšina klubov má svoj web alebo facebookovú stránku. Členovia klubov sa spolu stretávajú raz za mesiac alebo dva a snažia sa navzájom si byť kritikmi i hodnotiteľmi a popritom si odovzdávajú informácie o literárnych súťažiach a akciách. Priaznivci literatúry sa tam môžu dozvedieť o všetkom, čo sa na poli literatúry deje.

Jedným z literárnych klubov, ktoré na Slovensku pôsobia, je i Popradský literárny klub, ktorý aktuálne vediem. Členovia klubu sa stretávajú približne každý druhý mesiac a naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, čítajú a hodnotia svoje básne a prozaické texty.

Za tie roky klubom prešlo množstvo ľudí. Jednak študentov, ktorí získané zručnosti zúročili pri svojom vysokoškolskom štúdiu alebo vo svojom ďalšom profesionálnom smerovaní ako i ďalších, ktorí boli ocenení na celoslovenských literárnych súťažiach a rozhodli sa publikovať svoju tvorbu aj knižne.

Klubové stretnutia bývajú tvorivé, každý sám a dobrovoľne prezentuje vlastnú tvorbu (básne, poviedky) a vypočuje si názory ostatných, skúsenejších členov klubu. Vzájomné hodnotenia dokážu autorov obohacovať a posúvať ich na vyššiu úroveň. Práve spätná väzba, ktorú môžu autori počas stretnutí v klube získať je to, čo najviac pomáha.  Mnohí členovia od prvej návštevy urobili ohromný kus práce a pokrok v ich tvorbe je badateľný. Autor, ktorý dokáže prijať konštruktívnu kritiku, poučiť sa z chýb či už vlastných alebo cudzích, je na dobrej ceste k vytvoreniu hodnotného textu alebo básne.

Klub okrem tejto svojej základnej funkcie hodnotenia pôvodnej literárnej tvorby svojich členov, organizuje i viaceré kultúrne podujatia. Patrí k nim už tradične Noc literatúry, počas ktorej sa čítajú úryvky z práve vychádzajúcich kníh popredných európskych spisovateľov alebo stále populárnejšie Kvízy o umení, kde súťažiaci odpovedajú na otázky z oblastí literatúra, hudba a film a zábavnou formou sa tak dozvedia mnoho nového.  Okrem toho klub organizuje besedy so známymi slovenskými autormi –  v roku 2017 prijala pozvanie klubu pani Jana Juráňová, tento rok klub plánuje besedu s Veronikou Tóthovou-Homolovou.

Ak máte pocit, že by ste chceli do podobného zoskupenia ľudí patriť, neváhajte a pátrajte, kde najbližšie od vášho bydliska nejaký literárny klub pôsobí. Zažiť atmosféru, ktorá počas klubových stretnutí panuje, naozaj stojí za to.

Predstavenie niekoľkých členov Popradského literárneho klubu a ukážky z ich tvorby

 1./ Elena Šimkaninová

Elena je éterická bytosť s jemným hlasom pripomínajúcim zvonkohru. Preto nikoho, kto ju osobne pozná, neprekvapuje, že sa venuje písaniu poézie. K tejto žene sa poetické cítenie a myslenie vyslovene hodí.  Vo svojich básňach často píše o medziľudských vzťahoch, o Bohu, láske a o svojich najvnútornejších pocitoch. Získala niekoľko ocenení na literárnych súťažiach (Literárny Kežmarok, Literárny Zvolen, Poetická Ľubovňa, Literárna Senica, ….). Elena dlhé roky pracuje v Podtatranskej knižnici a od roku 1996 organizačne viedla Podtatranský literárny klub ( 1996-2016), na báze ktorého v roku 2016 vznikol Popradský literárny klub, o.z. 

Plavba

Drahý

odčítam ti svoje sny

ale nie si zlatá rybka

A čo ja?

Upiekla som košele

vyžehlila koláč

vyprala som lásku

visí vyžmýkaná.

 

Nemanželská

Zbehli sa mi slinky

na koláč

ktorý nebol môj

Doma mám chlieb.

Zajtra

Keď už konečne

odhodím palicu

a vygumujem si pamäť

žmurknem na teba

Nájdem pierko

fúknem ti ho

za golier.

Len tak

ako keď som ťa stretla

po prvýkrát.

 

Marta Rybková je jednou zo zakladajúcich členiek klubu. Už v roku 1982 sa v Poprade našli ľudia zanietení pre literatúru a tvorivé písanie a rozhodli sa pravidelne stretávať. A bola to práve Marta, ktorá nechýbala na takmer žiadnom klubovom stretnutí. Písaniu sa venuje dlhé roky a jej básne boli uverejnená v Podtatranských novinách, Východoslovenských novinách, Dotykoch, mesačníku Poprad a v Romboide. Marta bola ocenená na viacerých literárnych súťažiac (Literárny Zvolen, Literárna Senica, Literárne Topoľčany, Generace 1988, Horalfest…) Vydala tri zbierky básní (Jablká dospelosti 2010, Vina v nevine 2012 a Citový striptíz 2016). V jej tvorbe sa často objavujú motívy prírody, zamotaných medziľudských vzťahov i obrazy bezútešnosti dnešného sveta.

 Jarná

Zima odskočila

do zákulisia

Driek zeme

objali novorodenci

povití do zelených plienok

zvedaví a nedočkaví

kedy z nich vyrastú

a pošepkajú pozdrav

červenej jahode

                                                                      

Jeseň

Jeseň sa usmieva

na zvráskavené starenky

vietor im unáša šaty

ukladá na modrasté

pod ktorým šepká

vločka vločke znovuzrodenie

 Mirizmá Kirkov  pripomína vietor. Niekedy jemný ľahučký vánok, inokedy silný a nebezpečný uragán.  Je to temperamentná žena plná ohňa. A také sú aj jej básne. Niekedy jemné a žensky nežné, inokedy záhadné a kruto pravdivé. Získala viacero ocenení na literárnych súťažiach ( Literárna Senica, Horalfest, Poetická Ľubovňa) a v roku 2014 debutovala zbierkou básní Mirizmá.

Už padajú slivky

s radosťou im vyjedzme život

Rozdeľme si chuť

a o rok

o sto

budeme ešte stále padať do pier

 

Zhovárala som sa

kým nevošla dievčina

Pekná, ach

aká bola pekná

Pokojne bosou nohou

pevnou rukou

objala priestor

Pomyslela som si

zavolám ti

aby si ešte nechodil

Nad terasou sa zbieha dážď

Jana Vernarčík v minulosti písala pod pseudonymom Penelope Toomey. Je to útla hĺbavá dievčina,  ktorá vie okolie pozitívne prekvapiť svojimi schopnosťami. Keďže dlhší čas žila vo Veľkej Británii, píše básne nielen v slovenčine ale aj v angličtine. Na jar 2003 vyšla jej prvá zbierka básni pod názvom From The Cave Of My Nick. V októbri 2004 vydala knihu – spoločný projekt s nitrianskou spisovateľkou Luciou Balagovou pod názvom Obrazy/Básne, ktorými ktosi píše o mne. Vydavateľstvo Ikar uviedlo v roku 2011 na trh v rámci edície Mám talent zbierku vybraných autorov pod názvom Sólo pre 9 hlasov. Svoje básne tam mala aj Penelope. Viac na www.penelopetoomey.com

Cesta na zastávku

Pozeráš cez príliv.

Ešte aj rozmazaní

sa všetci zdajú šťastní.

A ty, nezapadáš,

ani do svojich predstáv.

Panáci zo zelených semaforov

tlačia v topánkach.

Na konci Ramadanu

zažijú aj zvratky,

lebo detskej posádke na linke 73

je zle na viac krát.

A ty, ani len brvou nemykneš

aby si nebol za rasistu.

Ulice sú plné,

autobusy sú plné

integrovaných Ježišov a samovravcov.

Ešte aj po stej zástavke

sa ostatní tvária, že všetko je OK.

A ty, ani len brvou nemykneš

aby si nebol za poľskú háveď.

Bez názvu

Prichýlila si sa

k sebe. Tu prenocuješ,

lámaným snom sa

dorozumievaš s vedomím,

ktoré má veľa tvárí.

Ráno prekĺzneš do

niektorej z nich,

ako mačka

popod otvorené okno –

zastaví, no ide ďalej

za lákavejším.

 

Gréta Fábryová –  Žena, ktorá dokáže (z)meniť myšlienku na realitu. Vždy plná energie a nových nápadov. Písaniu príbehov sa venuje od malička. Píše vždy, keď si potrebuje utriediť myšlienky, analyzovať situáciu, alebo keď sa chce zbaviť traumatického zážitku. Jej príbehy bývajú nabité emóciami, otvára často konfliktné, znepokojivé témy, ktoré dávajú priestor na premýšľanie a hľadanie odpovedí. Bola ocenená na literárnych súťažiach Jašíkove Kysuce a Poetická Ľubovňa, niektoré poviedky publikovala v časopisoch Dotyky, Orol Tatranský, Glosolália a v  Slovenskom rozhlase. V decembri 2016 sa stala štatutárnou zástupkyňou Občianskeho združenia Popradský literárny klub. Pripravuje na vydanie svoju prvú knihu. Viac na www.gretafabry.sk

Kríza              

Celý život čakám na krízu. Určite raz príde. Majú ju všetci. Mama mi hovorieva: – len blázon čaká iba dobré. Aj dnes idem domov trochu neskôr a vidím ti v očiach otázky a neistotu. Netušíš, že sa nemusíš báť. A ja ti nič nepoviem. Nechávam si to na neskôr. Na ťažké časy, keď ťa prestanem baviť. Alebo keď mi ty pôjdeš na nervy. Náš rozvod bude ťažký a smutný. Zvládneme ho. Tak ako všetko doteraz. Keď sa narodil malý, boli sme celkom stratení. Vzdychala som na pôrodnej sále a pripadala si ako bezbranné zviera, ktorému dávali pocítiť, že je na pomoc odkázané. Ten čas by som už nechcela vrátiť. Ležala som tam s roztiahnutými nohami a prepadávala sa od ich hanby.

„Ako sa ty môžeš hanbiť za nich ?“, pýtal si sa ma vtedy.

„Neviem, mám to odjakživa. Ako chorobu. Ľudia majú cukrovku, ekzém, alergiu a ja mám hanbu. Ktokoľvek v mojom okolí sa zachová ako kretén a ja sa zaňho hanbím“.

Som už z toho unavená. Začínam si dávať veľký pozor, kto sa vyskytuje v mojej blízkosti. Ale niekedy sa to nedá ovplyvniť. Napríklad vtedy v pôrodnici.

„Ako sa nám darí, mamička? “ Spýtal sa primár a ani sa na mňa nepozrel, nečakal na odpoveď, hľadel do karty, počúval sestry, ako na páse, nemáme kedy sa zastaviť. A potom mamička z vedľajšej postele chcela vyskočiť z okna a potom sestrička niesla novorodeňa akoby to bola športová taška značky Nike. Jeho hlavička bola tak blízko pri zemi, skoro ňou šúchala o dlážku. A ja som stála pri stene, neschopná slova ani pohybu a pozerala som na to dieťa, na jeho tvár a želala som si vyrobiť tam obrovskú hysterickú scénu, všetko im to vykričať, aby sa už konečne začal hanbiť niekto iný.

Lenže ja nie som hysterka. A tak som sa ťahala popri stene s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier a hľadala ten debilný smradľavý hajzeľ, na ktorý musím ísť sedem -krát za deň a ktorý predo mnou cúval až na koniec holej chodby, na ktorej nie je ani jedna stolička. Čo by im to spravilo – dať tam jednu posratú stoličku. A potom úľava, keď sa ten film s názvom pôrodnica skončí a ja idem konečne s malým domov. Vtedy som netušila, že sa začína iný, oveľa ťažší film a ja v ňom už nehrám hlavnú rolu. Som iba komparz, hviezdou je môj syn, ktorý sa teraz tvári že „Mami, nebuď trápna“ keď chcem, aby si dal rolák, vonku je mínus dvadsať a on sa poriadne ani neoblečie, lebo chce byť cool. Alebo mi povie: „Ty ma nemáš rada, keď ma nechceš pustiť tamatam a dovoliť toato“ a ja stále vytyčujem mantinely a staviam zátarasy, aby sa nepopálil, nedoráňal, nedodrúzgal. A neskôr tie mantinely zas posúvam, aby mohol dýchať.

A potom sa bojím.

Rozmýšľam, aká budem, čo vydržím, či sa zlomím. Mám dokonalú prípravu.

Nakoniec sa vidím stáť: neschopná slova ani pohybu s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier.

Text pripravila: Gréta Fábryová