Mne tu od začiatku chýba stred. Niečo MEDZI. Zmizol nám stred, priatelia. Už vraj aj stredná vrstva mizne…

Nevieš nájsť svoj stred? Nevadí. Je nás viac – do boku učesaných!

V posledných mesiacoch sa všetky témy, blogy a veštecké spirituálne stránky venujú jednej téme. Niekedy je prezlečená za koronu, inokedy za Rusko-Ukrajinský konflikt, americké biologické laboratóriá, či príchod ekoteroru. Čo však majú všetky témy spoločné, je badateľná zmena našej spoločnosti. A sveta, ako ho poznáme. Čo sa to s ľudstvom deje?

Vraj prichádza vek Vodnára.

Nie presne viem, čo to znamená, ale znie to magicky až nadpozemsky, keďže každý vodnár, ktorého poznám – a je ich teda naozaj veľa – je z nejakej inej planéty. Podľa toho usudzujem, že sa máme na čo tešiť.  Čo však mne viac bije do očí je fakt, že spoločnosť sa delí. Tak, ako sme sa rozdelili pri korone a následnom očkovaní – neočkovaní, tak sme sa rozdelili aj pri vojne a ostatných témach, ktoré otriasajú mediálnym svetom a sociálnymi sieťami.

Mne tu od začiatku chýba stred. Niečo medzi. Zmizol nám stred priatelia.

Už vraj aj stredná vrstva mizne.

Sme buď bohatí alebo chudobní, zaočkovaní alebo nezaočkovaní, rusofóbni alebo Ukrajinci srdcom, a takto by sa dalo pokračovať do nekonečna.

Ja ten stred hľadám už veľmi dlho. Pred mnohými rokmi som sa v niektorej múdrej knihe dočítala, že každý šťastný jedinec žije vo svojom strede. Ten kto žije v minulosti, je v neustálej depresii lebo smúti za starými časmi. Kto sa upína na budúcnosť, žije v neustálom strese a strachu z toho, čo príde. A či ide po správnej ceste. Len ten, kto vie žiť v prítomnosti, žije skutočne. Žije vo svojom strede.

Tak sa snažím.

Ako?

Napríklad som skúšala meditovať.

Ak ste to ešte neskúsili, určite sa na to dajte. Je to skvelá vec. Vraj treba vypustiť všetky myšlienky, obrátiť sa do svojho vnútra a nedať sa rušiť žiadnymi svojimi zmyslami. Keď vo vnútri nastane úplné ticho, môžete jedného dňa – po dostatočnom tréningu – započuť hlas Boha alebo teda hlas lásky, univerza, vlastne nášho vnútra, v ktorom je obsiahnutý celý vesmír. Lákavá predstava.

Tak som to skúsila.

Zavrela som oči a sústredila som sa na svoj dych.

To vraj pomáha. Vypla som sa. Na celé dlhé 4 sekundy. Potom sa mi v hlave zrodila myšlienka, či správne dýcham, či svoj dych smerujem do brucha alebo do hlavy, alebo do nôh… Kam ho mám vlastne smerovať? Tam, kde sa cítim chorá alebo ako to bolo? Nasávam biele liečivé svetlo s každým nádychom a s každým výdychom ho posielam do svojho tela. Ale ktorým otvorom má vyliezť von? Veď keď sa takto nahromadí, môžem tou čistou bielou energiou vybuchnúť… a už to bolo v „prdeli“ priatelia. Domeditované.

Takže až celé štyri sekundy som vydržala na nič nemyslieť.

Moja blíženecká povaha mi proste neumožňuje meditovať.

Milióny myšlienok neustále bombardujú môj mozog a všetky moje JA sa snažia povedať tú svoju svätú a jedinú pravdu. A navzájom sa v mojej hlave prekričať. No nič, Majster Zen zo mňa nebude. Aspoň nie teraz, lebo asi ešte neviem byť vo svojom strede, ako sa hovorí „vyladená“ s vyrovnanými emóciami. Ale som žena, emócie mnou priam lomcujú, nie len ten jeden týždeň v mesiaci, kedy sa meníme na hormonálne hojdačky.

Budem teda ďalej študovať múdre knihy a predstavovať si, ako raz – možno na dôchodku – budem taká ohybná, že po tisícich hodinách cvičenia jógy (nie, ešte som nezačala) budem sedávať niekoľko hodín v sede lotosového kvetu so spojeným palcom a ukazovákom nie len na rukách, ale aj na nohách. A budem vo svojom strede. Strede môjho vnútorného vesmíru, kde nebudú žiadne spory, vojny, kovidoviny ani nič podobné.

Budem tam len ja, stará ohybná babka s ružovými vlasmi.

To je krásna predstava, možno začnem nabudúce meditáciu s touto myšlienkou a nie s únikovým otvorom pre moje liečivé biele svetlo.

Stretneme sa v strede priatelia!

Eva Czermak

Našiel Felix Slováček svoj stred?

Aj to sa dozviete, ak sa rozhodnete prijať pozvanie MM KABARETU. Lístky tu: Felix Slováček