Hranice poslušnosti a vedenia: Systém, ktorý neumožňuje účastníkom z neho vystúpiť, je tyrania.

Hranice poslušnosti a vedenia

Na rozpracovanie tejto témy som sa rozhodol použiť príklad vzťahu rodiča a dieťaťa. Ide o prvotný a snáď aj najtypickejší vzťah vplyvnej osobnosti a jej zverenca.

Dieťa sa narodí svojim rodičom a neverbálnym spôsobom jasne kladie otázky. Nevie samo prežiť. Pýta sa, čo má jesť? Kde má spať? Ako si udržiavať teplo? Postupne prechádza na otázky, čo ho ohrozuje? Čo je bezpečné? Neskôr sa zaujíma už aj verbálne, čo mu prospieva? Čo je dobré, čo je zlé? Čo si môže dovoliť a čo je už príliš? Čo je úspech a čo zlyhanie? Ako sa správať, aby prežilo? Čo má robiť, aby sa uživilo?

Vedeli ste, že v srbskom jazyku slovo otrok znamená dieťa?

V podstate je to príznačné. Otrok nevie zodpovedať za vlastný život a všetko za neho zodpovedá niekto iný. Musí sa o neho niekto starať a na oplátku otrok poslúcha svojho opatrovníka.

Predstavme si človeka, ktorý po nejakom čase vyhodnotí, že jeho život je samý problém a nešťastie. Nemá čo jesť, kde bývať, ani čo si obliecť. Pre neho by bolo isto veľmi výhodné odovzdať sa do otroctva, poslúchať svojho pána a na oplátku mať pravidelné jedlo, strechu nad hlavou aj odev. Možno práve pre tieto fakty aj dnes jestvuje u niektorých ľudí nostalgia za totalitným režimom. Žiadnej totalite, či otrokárskemu systému sa nedá uprieť jedna dôležitá vec. Každý otrokár sa musel o svojich otrokov postarať adekvátne tomu, aký výkon od nich požadoval. Aj dobrý hospodár svoj dobytok dokonca obriadi skôr ako seba samého. Z nedávnej tradície ešte stále poznáme pravidlo, že najprv obriadiš statok, až potom môžeš sám zasadnúť k stolu.

Vzťah pána a otroka nemusí byť naplnený utrpením.

Kedy prepadá takýto vzťah do utrpenia? Iba v prípade jednej jedinej nedodržanej podmienky.

Pokiaľ sa nás niekto pýta, zverí nám zodpovednosť, automaticky sa primerane k tomu vzdáva vlastnej slobody. Máme preto právo odpovedať, máme právo poučovať, máme právo vyžadovať, tlačiť do výkonu, prísne dbať o dodržiavanie našich pokynov. Má to však jeden háčik.

Rovnakým spôsobom, ako nám niekto zodpovednosť odovzdal, musí mať dostupný spôsob, ako si ju vziať naspäť.

Podmienka je teda jasne zadaná:

Odpovede poskytujeme bez násilia alebo dodržiavame zadané hranice.

Keď to pritiahneme iba trošku za vlasy, môžeme si predstaviť dva prístupy k výchove dieťaťa.

V prvom prístupe rodič verí v to, že každá ľudská bytosť sa rodí z vyššieho rozhodnutia a milovanie sa dvoch dospelých ľudí opačného pohlavia je len pozvanie k zrodeniu bytosti. Nie je to akt stvorenia. Preto splodenie dieťaťa je v skutočnosti zázrak, prijatie pozvania slobodného ducha do ich spoločenstva. Rovnako, ako sa rozhodol prísť k nim, má právo od nich aj odísť. Teda dieťa v akomkoľvek veku, ak sa rozhodne opustiť rodinu, títo rodičia mu to musia dovoliť. Preto je logické, že sa snažia vytvárať také spoločenstvo, ktoré opúšťať netreba.

V druhom prístupe si rodičia myslia, že súložou tvoria nový život. Nie vždy sa im to podarí, ale s tým si hlavu nelámu. Je to pre nich otázka náhody. Ak sa to konečne podarí, dieťa je ich stvorením. Pre nich je naozaj logické, že dieťa je ich majetkom. Musí poslúchať dovtedy, kým sami neuznajú, že už netreba. V nejakom období, ktoré si sami rodičia vyberajú, dávajú otrokovi slobodu a on si môže robiť, čo chce… alebo mu žiadnu slobodu nikdy nedajú a otrok sa musí vyslobodiť z ich područia sám a možno aj násilím. Niektorým sa to podarí, iným nie.

Či sa nám to páči, alebo nie, takto to, jednoducho, je.

My si môžeme vybrať.

Neexistujú žiadne kompromisy. Buď je dieťa slobodné od svojho zrodenia, a tým pádom musíme rešpektovať, že sa kedykoľvek má právo prestať pýtať, alebo slobodné nie je, a tým pádom ho vlastníme a môžeme si s ním robiť, čo chceme.

Nesmieme zabúdať, že sloboda je na oboch stranách. Aj rodič sa môže slobodne rozhodnúť, či chce zodpovedať za niekoho, alebo nechce. Taký je život. Neexistuje žiadna sila, ktorá by to zmenila. Keď niekoho pozývame do svojho spoločenstva, musíme rátať s tým, že pozvanie prijme. Ak niekto pozvanie vyhľadáva, musí rátať aj s tým, že bude odmietnutý.

Urobte si z tohto poznania závery, aké chcete.

V postavení autority, ktorá vedie pýtajúceho, je veľmi dôležité chápať súkromné hranice.

Ak požadujeme poslušnosť, nesmieme za jej odmietnutie trestať!

Pristavme sa trochu pri slove „dobrovoľne“. Veľmi často narážame totiž na to, že si nevieme uspokojivo definovať násilie a dokonca ani hranice. Preto nezriedka používame aj slovo „dobrovoľne“ v súvislosti s poslúchaním rád s rôznymi a často zmätočnými výkladmi.

Zapamätajme si, že pokiaľ máme nejakú činnosť považovať za dobrovoľnú, nesmie po jej odmietnutí prísť k strate alebo obmedzeniu niečoho, čo sme mali pred tým, ako sme danú činnosť odmietli vykonať. Toto platí aj pre dodržiavanie pravidiel. Pokiaľ sa však už zaviažeme pravidlá dodržiavať, tieto pravidlá môžu obsahovať aj podmienky, ktoré nám umožňujú vziať nám alebo obmedziť nás v niečom, čo sme mali aj pred tým, ako sme sa na pravidlách dohodli. Je preto veľmi dôležité si pred nadviazaním vzťahu preštudovať podmienky, ktoré v ňom budeme musieť spĺňať.

Môžeme napríklad odmietnuť riadiť sa pravidlami cestnej premávky, ale len pred tým, ako sa cestnej premávky chceme zúčastňovať. Keď si už urobíme vodičský preukaz, potvrdzujeme svoj súhlas aj s vyberaním pokút za porušenie daných pravidiel. Ak nechceme, aby nám policajti siahali na nami poctivo zarobené peniaze, dodržujme pravidlá alebo sa vôbec ani neuchádzajme o vodičský preukaz.

Nebyť vodičom či účastníkom cestnej premávky nám je umožnené. Môžeme sa naozaj zaobísť aj bez toho. Nebyť občanom štátu, ktorý je zriadený v časti sveta, v ktorej sme sa narodili, nám umožnené nie je, a preto ide o tyraniu. Zvykli sme si na to, že nám môže úradník siahnuť na majetok alebo dokonca na slobodu či až život, keď odmietneme platiť dane či robiť čokoľvek, čo si úradníci odhlasujú, že bude v ich štáte povinné. To, že sme si na to zvykli a nevieme si predstaviť, ako by to mohlo byť inak, ešte neznamená, že je to spravodlivé.

Tyrania povinnosti a sloboda dobrovoľnosti

Do podobnej tyranie padáme nevedome aj vo vzťahu rodič a dieťa. Buď je tyranom rodič, alebo dieťa.

Spôsobuje to nenápadná chyba vo výchove. Ako sme si povedali, dieťa sa rodí s nespočetným množstvom otázok a rodič by mal na ne odpovedať.

Chyba je v poňatí detských otázok. Rodič detský dopyt chápe v dnešnej dobe ako:
„Daj mi! Zabezpeč mi! Urob mi to!“

Nečudo, že postupnou „povinnou“ rodičovskou službou sa stáva z dieťaťa náročný rozmaznaný fagan alebo z rodiča vyčerpaný podráždený panovník. V najhoršom prípade sa obaja stretávajú v neľútostnom boji.

Náprava je jednoduchá. Detské žiadosti sa musíme naučiť chápať ako:

„Poraď mi, ako to získať! Ukáž mi, ako si to zabezpečiť! Nauč ma, ako si to urobiť!“

Pre dieťa, ako aj pre každého vedeného, je dôležité osvojiť si zručnosti a rozvinúť schopnosti, ktoré ho povedú do samostatnosti. Aj my by sme mali v role vedeného dbať o nápravu. Naše vyjednávanie typu:

„Čo mám urobiť, aby si mi to dal?“,

by sme mali opraviť na otázku:

„Čo mám urobiť, aby som to získal?“

Ak máme chuť pýtať sa zamestnávateľa:

„Čo odo mňa chceš, aby si mi viac zaplatil?“,

skúsme použiť otázku:

„Čo mám urobiť preto, aby som viac zarobil?“

Zdá sa nám rozdiel nebadaný? Pozor na to, rozdiel je priepastný.

Pokiaľ našich zverencov naučíme, čo majú urobiť preto, aby získali nejakú vec či výhodu, stáva sa to ich vlastným majetkom a my už nemáme právo im na to siahnuť.

Stále však máme právo odobrať im výhody a majetok, o ktorý sa sami nezaslúžili. Preto, ak dieťa nechce poslúchať, môžem mu odobrať prístup na WiFi, tablet, mobil, bicykel pod podmienkou, že sami nevykonali konkrétnu vopred dohodnutú činnosť, ktorou si na uvedenú vec zarobili.

Toto poznanie je veľmi oslobodzujúce. Odmietnuť však niekomu našu službu alebo ho obmedziť narábať s naším majetkom, či dokonca odstúpiť od vzťahu, kde nás zverenec nechce poslúchať, nie je trest!

Je tiež dôležité si uvedomiť, že radiť alebo viesť môžeme iba tých, ktorí nás o to požiadajú. Naše rady, návody, pokyny, predpisy, príkazy môžeme odovzdávať akoukoľvek ľubovoľnou formou, dokonca aj zraňujúcou, ale iba pod jednou dôležitou a neoddeliteľnou podmienkou. MUSÍME dovoliť našim zverencom, aby si odovzdanú zodpovednosť mohli vziať späť minimálne rovnakým spôsobom, ako nám ju odovzdali.

Slovo POVINNÉ pomenúva všetko, čo je založené na vine a treste.

Keď porušíte niečo povinné, je jasné, že nasleduje trest vo forme obmedzenia slobody či majetku od najmiernejšej podoby až do konečného dôsledku odobratia života. Systém založený na povinnosti je systém, kde za každé nedodržanie vyžadovaného pokynu nasleduje nejaká forma trestu. Ani takýto systém nie je vyslovene zlý, pokiaľ dovolíte jeho účastníkom z neho vystúpiť rovnako ľahko, ako do neho vstúpili.

• Povinné školstvo…
• Povinné dane…
• Povinné poistenie…
• Povinné očkovanie…

Systém, ktorý neumožňuje jeho účastníkom z neho vystúpiť, je obyčajná tyrania.

Ako sme už vyššie spomenuli. Sú len dva prístupy.

Buď považujete zrodenie ľudského života za zázrak, a tým pádom si neuplatňujete zásluhy na tom, že sa niekto niekde narodí. Nemáte na takú bytosť vlastnícke práva a do svojho spoločenstva ho len pozývate. Uplatňujete si právo ho vylúčiť rovnako, ako jemu umožňujete z vášho spoločenstva vystúpiť. Sami vnímate, že ste svojím zrodením prijali pozvanie krajiny, do ktorej ste sa narodili a s ňou uzatvárate prvé spojenectvo. Prijatie členstva v nejakej spoločenskej sústave prichádza až následne, preto s jeho opustením necítite potrebu opúšťať rodnú krajinu.

Alebo tvrdíte, že narodenie človeka ste vy sami spôsobili, a tým pádom vám narodený človek patrí už na základe toho, že sa narodil do krajiny, ktorú ste si ľubovoľne ohraničili ako svoje teritórium. Všetko živé aj neživé v rámci vami zadaných hraníc považujete za svoj majetok. Môžete si s ním robiť, čo chcete, a buď mu sami dáte slobodu, alebo si ju on sám musí vybojovať… trebárs aj násilím.

Ktorý spôsob myslenia vám vyhovuje?

Vybrať si musíme každý sám.

My v Spoločenstve vedomého života sme si vybrali postoj, z ktorého vnímame zrodenie každej bytosti ako dobrovoľné prijatie pozvania na tento bohom stvorený svet a do nášho spoločenstva. Preto rešpektujeme, že pozvanie sa môže rovnako prijať, ako odmietnuť, a to z oboch zúčastnených strán.

Najvyšším „trestom“ v spravodlivom vzťahu je vlastne len ponechanie dotyčného dôsledkom jeho konania.

Keď si na zimu nenachystáme palivové drevo, nemal by nás za to niekto biť či pýtať pokutu, ale môže nás nechať zmrznúť. Za ponechanie niekoho v zime jeho osudu nemôžeme byť pokutovaní ani inak potrestaní, no môžeme zostať opovrhnutí, bez priateľov.

Tieto pravidlá uplatňujeme vo všetkých spoločenských projektoch.

Aj v našej Univerzite vedomého života preto síce s úsmevom na tvári, ale zato smrteľne vážne hovoríme, že jediný „trest“ za neuposlúchnutie, ktorým sa vedúci vyhráža svojim vedeným kolegom, je odchod vedúceho z jeho funkcie.

Zdá sa vám to nelogické? Naopak, má to železnú logiku a v slobodnom svete niet inej možnosti.

Pokiaľ stretneme niekoho, kto nám dokáže poskytovať odpovede, ktoré sami nepoznáme, mali by sme sa riadne starať o to, aby sme takého človeka nestratili len pre našu lenivosť či povrchnosť a ľahkovážnosť. Kolektív vedených radšej „uprace“ či vylúči vzdorovitého člena kolektívu, ako by mal stratiť správne vedenie.

Na opačnej strane, ak našim návodom ľudia nerozumejú, pokyny nedokážu dodržiavať či príkazy neposlúchajú, je načase, aby sme sa zmierili s tým, že nie sme súci na miesto vedúceho.

Ó, aké je to jednoduché, však?

Leri Veleslav Švec

Autor knihy: ROZPOZNANIE SKUTOČNOSTI a zakladateľ Univerzity vedomého života, n. o.

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/