Ján Jánoši: Doba je možno vážna, ale netreba sa poddať. Navyše, dobrá nálada prispieva aj k dobrému zdraviu.

Ján Jánoši: Doba je možno vážna, ale netreba sa poddať. Navyše, dobrá nálada prispieva aj k dobrému zdraviu.

Ján Jánoši má skvelý hlas. Pôsobil v rozhlase a mnohí jeho hlas poznáme. V istej fáze života sa začal venovať práci s drevom a pokračuje v tom aj dnes, keď už je na dôchodku. Tvorí krásne puzdrá na okuliare, ale aj šperky. Rozhodla som sa ho vyspovedať, pretože je podľa mňa ukážkou toho, že človek môže tvoriť v každom veku.

Ján, prečo sa rozhlasák vyberie do stolárskej dielne? Aký bol váš motív?

Ten odchod bol, s odstupom času, dosť unáhlený. Ale niekedy človek, jednoducho, stratí hlavu, ako keď sa zamiluje. Kedysi dávno som chcel študovať dizajn, nepodarilo sa to však. Študoval som úplne niečo iné, som konštruktér žeriavov a stavebných strojov. Ale aj to bola výborná alternatíva, hoci som sa jej profesionálne nikdy nevenoval. Hneď po škole som nastúpil do rozhlasu ako hlásateľ, neskôr ako redaktor a moderátor Rádiožurnálu. Boli to neskutočne turbulentné, ale novinársky zaujímavé porevolučné časy. Možno som sa tej politiky presýtil a rozhodol som sa pre zmenu.

Chcel som si dokázať, že sa viem uživiť sám, svojím umom a rukami. Drevo mi bolo veľmi blízke, lebo otec bol stolár a vyrastal som v jeho dielni. Bol to dostupný materiál a dalo sa z neho vyrobiť veľa užitočných, ale aj dizajnovo zaujímavých vecí, od nábytku až po exkluzívne reproduktory. Firma sa dosť rozrástla a v tých najlepších časoch zamestnávala vyše 20 stolárov ešte zo starej dobrej školy, ktorí dokonale ovládali nábytkársky fortieľ. Preto sme sa nebáli pustiť do veľmi zaujímavých zákaziek u nás aj v zahraničí. Boli to zahraničné rezidencie, konzuláty, vládne, bankové budovy.

Neskôr sa trh zmenil a žiadané bolo zariaďovanie rodinných domov, bytov. Spolu s bývalými kolegami z rozhlasu z technickej oblasti sme vyvinuli aktívne reproduktory, ktoré bodovali aj na zahraničných výstavách vo Viedni, v Mníchove.

Spolupracoval som s vynikajúcimi architektmi, dizajnérmi, časť produkcie, ako reproduktory, som dizajnoval sám. A výkresy a výrobná dokumentácia boli tiež mojou doménou. Architekti so mnou radi spolupracovali, lebo som presadzoval strojársku presnosť aj vo výrobe nábytku… Po 26. rokoch som podnikanie v tejto oblasti skončil. Mnohí stolári si založili vlastné firmy a ja som už nevládal neustále učiť ďalších, lebo v tejto oblasti sa školské vzdelávanie takmer vytratilo.

Trošku sa pochválim, v nábytkárskej oblasti mám udelený jeden patent a tri priemyselné vzory. Po tom, ako som zistil, koľko takáto zábava stojí peňazí, som s vynálezcovstvom prestal… 

Vyrábali ste teda nábytok. Ako ste sa dostali k šperkom či puzdrám na okuliare?

My sme vyrábali nábytok aj z rôznych ušľachtilých drevín, najmä dýh. Bol to palisander, dyha makassar, koreňové dyhy, exotické. A zvyšky z nich som si odkladal, že raz z nich niečo menšie vyrobím. A tak sa aj stalo. Ovládam všetky technológie ohýbania dreva aj dýh vrstvením. Tak som začal experimentovať s náramkami, potom prišli náhrdelníky prívesky z masívu a nakoniec puzdrá na okuliare. Veľa som vymýšľal aj s krištáľovou živicou a s jej možnosťami tvarovania.

Podarilo sa mi vyvinúť prípravok, v ktorom dokážem so živicou priam neuveriteľné veci, čo sa týka tvarovania. No a ako strojár si dokážem vyrobiť rôzne pomôcky na výrobu a aj jednoúčelové stroje. Niektoré technológie radšej nevyzradím…

Tvoríte nádherné veci. Kde beriete inšpiráciu?

Inšpirácie sú všade okolo nás. Mám rád rôzne geometrické tvary. Skôr inklinujem k jednoduchým tvarom v dizajne. Keďže dopredu viem, čo si môžem s daným materiálom dovoliť, tak tomu prispôsobujem aj dizajn. A potom je to vždy o tom, ako reaguje záujemca. Niektoré veci sa rozchytajú skôr, iné sa zas predávajú dlhšie. Najviac idú na odbyt puzdrá na okuliare. Ich dizajn vznikol takmer okamžite. Zobral som kus materiálu a začal som ho opracovávať, a s menšími úpravami je ich tvar nezmenený. Líšia sa len v drevine.

Veľa času som venoval potom napríklad pomôckam, ktoré mi zefektívnili výrobu. No ich čalúnenie sa mi urýchliť nepodarilo. Ale už viem, ako tie moje ruky dostať do toho puzdra a kvalitne tam vlepiť to čalúnenie. Mojim prvým kritikom je manželka. Má dobrý prehľad v móde a občas od nej počujem aj, že je to vhodné na kúrenie…

Čo ľudia najviac vyhľadávajú?

Puzdrá ľudia kupujú ako darčeky. Mám kamarátov, ktorí keď zabudnú na nejaký sviatok a potrebujú rýchlo darček, tak doletia doslova aj v noci. Väčšinou sú to prívesky, prstene z krištáľovej živice, tie vždy sadnú, čo sa veľkosti týka. Navyše, prsteň je nastaviteľný, základom je kvalitná chirurgická oceľ. Sú to nezvyčajné výrobky. Vzhľadom na technológie, ktoré používam, vie o nich málo výrobcov. Postupne som napríklad u náramkov dosiahol hrúbku len 2 milimetre a veľkú pružnosť a stálosť tvaru.

Náramky sú vhodné aj na nosenie na rukáve košele či pulóvri. Covidové obdobie zasiahlo nás výrobcov veľmi negatívne. Zrušili sa mnohé predajné trhy. Tam si vedel zákazník vybrať najlepšie.

Čo najradšej tvoríte vy?

Najviac ma baví vymýšľať nové produkty a zároveň konštruovať rôzne pomôcky na ich výrobu. Čiže ten proces vzniku. To je na tom najvzrušujúcejšie. Po tom, keď sa tá výroba stane už rutinnou, tak musím stvoriť čosi nové. Je to neustále hľadanie.

Môže sa k takémuto koníčku dopracovať každý? Čo všetko by na to človek potreboval?

Pracovať a tvoriť z dreva môže v podstate každý. Tá základná tvorivá práca je vyrezávanie rôznych objektov z dreva. Drievko sa dá zohnať všade aj kúpiť a rezbárske a brúsne potreby tiež, aj laky. Mnohí výrobcovia fajok tvoria doma v paneláku či na balkóne. Ja mám prenajatú miestnosť pre moju tvorbu. Pri tom, čo robím ja, už potrebujem aj ručné elektrické nástroje, malú pásovú pílu, frézky, brúsky , vŕtačky a dokonca aj malú striekaciu kabínu s odsávaním. Všetko sa dá kúpiť v malom za rozumnú cenu. Sú však aj laky, tzv. vodou riediteľné, ktoré takmer nezapáchajú a sú dosť kvalitné aj na takúto prácu.

V prvom rade musí byť človek trošku zručný a najmä trpezlivý. Musí mať predstavivosť a mal by vedieť, čo chce vytvoriť. Návratnosť investícií je závislá od toho, či dokážeme svoj produkt aj speňažiť, predať. Pre Slovenskú podnikateľskú agentúru robím workshopy v ich dielňach. Vždy tam mám cca 10 ľudí a spolu niekoľko hodín tvoríme. Ja im prinesiem už hotové polotovary a oni ich potom spracovávajú. Aj náradie im prinesiem svoje. V dielni sú CNC stroje, ale my robíme najmä ručne s pomocou vŕtačiek a brúsok. Veľmi dobre sa tam cítim, všetci chcú robiť, niečo sa naučiť.

Je zaujímavé, že o to majú záujem najmä dámy. Vždy im na začiatku urobím prednášku o materiáloch, lakoch moridlách, technológiách. Záver je radostný, lebo dámy odchádzajú domov so svojimi ručne urobenými šperkami…

Dnes sa mnohí ľudia strácajú v dobe a okolnostiach. Čo by ste odkázali našim čitateľom? Ako sa nájsť aj po 60-ke?

Človek by sa mal hľadať oveľa skôr a zabezpečiť sa na vyšší vek nielen finančne, ale aj dobrými vzťahmi, aby sa mal s kým potom na dôchodku stretávať. Mnohí majú, samozrejme, rodiny, ale to nie je o tom. Treba sa niekedy od rodiny odpútať a prísť na iné myšlienky. Ja mám každý týždeň dve stretnutia. S kamarátmi, s ktorými sme kedysi hrali amatérske divadlo a stretávame sa už vyše 40 rokov, a potom s bývalými kolegami v rozhlasovom klube Pyramída. No a medzitým chodím po Bratislave pešo a sledujem výstavbu a všetko si fotím.

Baví ma robiť fotoreportáže a uverejňujem ich na FB. Myslím si, že v každom meste sa dajú robiť takéto prechádzkové aktivity. A podstatné je sa nerozčuľovať a, pokiaľ sa dá, zo všetkého si uťahovať…

My s manželkou máme takú zábavku, že chodíme po obchodných centrách a pozeráme si oblečenie, topánky. Príde predavačka, opýtame sa, koľko to stojí a povieme, že je to pre nás lacné a odídeme. A odchádzame, aj keď nám chcú dať zľavu…  Vrchol je, keď napríklad majú všade vycapené SALE, vojdem do predajne a opýtam sa, či je to nová značka to SALE… Keby ste videli ako sa predavačka zatvári, na to sa nedá zabudnúť!  Skrátka, je toho veľa.

A s kamarátmi je to tak, že sa už občas bojíme, že nás vyženú. Pokiaľ to zdravie a okolnosti dovolia, treba si nájsť čokoľvek, len netreba stratiť kontakt s okolím. Aj sociálne siete sú na to dobré. Treba sa zabávať, čo to dá. Mám suseda Tonka, ktorý má 82 rokov. Celá ulica je jeho, keď vyjde von. Prihovorí sa všetkým, ktorých stretne. Úžasný je. Doba je možno vážna, ale netreba sa jej poddať. Navyše, dobrá nálada prispieva aj k dobrému zdraviu.

Napokon, dianie v politike už presiahlo istú červenú čiaru, a tak to treba aj vnímať, najmä zábavné politické debaty: Neskáčte mi do reči a Nechajte ma dohovoriť…  Napriek všetkému je našou povinnosťou to prežiť.

Buďte silní, priatelia!

Jána a jeho tvorbu (aj s možnosťou objednať) nájdete tu: https://www.facebook.com/santjanosi/photos

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/