Jana Torzewská Kamenská: Moje šperky sú len ozvenou predkov, to najdôležitejšie je v krojoch a v remeslách.

Jana Torzewská Kamenská: Moje šperky sú len ozvenou predkov, to najdôležitejšie je v krojoch a v remeslách.

Jana Torzewská je stálica na scéne folklórnej tvorby. Ako začínala, čo dnes tvorí a čo je na ceste propagátora tradícií pre ňu motivujúce?

Aj to som sa jej pýtala v rozhovore. Pozývam…

Janka, čo všetko zahŕňa podnikanie s handmade šperkami vlastnej značky a autorskými dizajnmi? Čo by si dnes urobila inak, ako pred tými 10 rokmi, kedy si začala?

Ďakujem za otázku. Asi som musela prísť do stredného veku, aby som si veľa vecí uvedomila a aby vo mne dozreli. Určite by som začala tvoriť pod svojím vlastným menom Jana Torzewská Kamenská, nie pod pseudonymom Retro Bijou, i keď musím jedným dychom dodať, že za tie roky sa s týmto názvom značky veľa ľudí stotožnilo. V čase, keď som sa strmhlav počas materskej pustila do podnikania, to bolo ako na zelenej lúke.

Nemala som skúsenosti s ničím. Nik v mojom okolí nepodnikal a už vôbec nie v oblasti handmade či tvorby. Nikto nepredával online, nebol nik, kto by mi bol oporou a poradil mi. Obrátila by som sa na skúsenejších a využila by som poradenstvo ohľadom podnikania, tvorby podnikateľského plánu, marketingu, cenotvorby a všetkého, čo podnikanie zahŕňa. Viac by som sa samovzdelávala v marketingu.

Za tie roky som sa učila na vlastných chybách a toto všetko sa odzrkadlilo aj na mojich výsledkoch, úspechoch aj pádoch. Naučilo ma to však pokore a tomu, že v podnikaní vám nikto nič nezaručuje.

Čo si myslíš o folk boome, ktorý tu bol pred pár rokmi a odznel? Zanechal v ľuďoch nejaké stopy? Je vôbec ešte záujem o folklór?

Ja som začala tvoriť a predávať svoje folk výrobky najprv na stránke sashe.sk a neskôr vo vlastnom eshope, ešte pred pomyselným folk boomom. Stále som tvorila a podnikala popri zamestnaní, takže ani ten folk boom som nejako špeciálne nevyužila na to, aby som sa „zviezla“ na jeho vlne, nakoľko stále to robím popri zamestnaní a napriek tomu, že už tu tá folková móda opadla, stále som tu a fungujem.

V tom čase sa u nás udialo veľmi veľa životných zvratov, ktoré ma nasmerovali späť k folklóru, ku ktorému som bola vedená svojimi starými rodičmi už odmalička. Sledovala som so smútkom, ako si ľudia kupujú tričká alebo iné výrobky s maďarskými či poľskými ľudovými motívmi a nápisom Hrdé Slovensko, a bolo mi úprimne do plaču. Na druhú stranu som zatúžila čoraz viac sa vzdelávať v tom, aby som vedela jednotlivé motívy zaradiť, aby som vedela, ktorý kroj je z ktorej časti Slovenska a hlavne začala som pátrať po svojich koreňoch.

Ale tá túžba bola vo mne mimo nejakú tú folkovú vlnu, rástla vo mne, ako zomrela moja starká. Chodila som často na Podpoľanie, Hont, kde mám svoju rodinu, a zisťovala som informácie o svojich predkoch. Kde žili, ako žili, kto boli. Začala som tvoriť rodokmeň, zbierať staré rodinné fotografie, krojové súčasti, pretože som si roky myslela, že v našej rodine sa žiadne kroje nezachovali. Aké úžasné bolo moje precitnutie, keď som po rokoch zistila, že to tak nebolo.

Keď som sa dozvedela, že „kože barančinu“, ktorú môj starký, Emil Slobodník, predával do Zvolenskej Slatiny, neskôr spracúvali kožušnícki majstri na podpolianske kožúšky, rástlo vo mne uvedomenie a hrdosť. Nemalo to nič spoločné s vonkajšou folkovou vlnou. Bolo to vo mne. No, a čo sa týka ostatného, bola som rada, že sa ľudia vracajú k svojim koreňom a že sa ako spoločnosť začíname zaujímať viac o tradície, remeslá, ľudové umenie ako také.

Či toto obdobie zanechalo nejaké stopy, neviem veľmi odpovedať. Je to individuálne, lebo mnohí to brali skutočne len ako módnu vlnu a iní tým začali doslova žiť a žijú dodnes, len to možno tak nevykrikujú do sveta. Pre mňa bolo to, že som si dala na uši folklórne šperky, znakom toho, že som hrdá na svoje korene. Ako to vnímali iní, neviem povedať.

Folklórne akcie sa už pár rokov pre covid nekonajú, máloktoré súbory dnes vôbec nacvičujú.

To všetko má za dôsledok upadanie slovenského folklóru, nehovoriac o tom, koľko staručkých ľudí nám odchádza na onen svet, aké množstvo príbehov zostáva nevypovedaných a koľko pokračovateľov tradícií tak už nestihne odovzdať svoje remeslo. Rada by som sa mýlila, ale, žiaľ, je to tak. Moje šperky sú len ozvenou predkov, to najdôležitejšie je v tých krojoch a v remeslách.

Mala si obdobie, kedy si chcela s tvorbou úplne prestať, zažila si vyhorenie?

Vyhorenie som mala niekoľkokrát a z rôznych dôvodov. Napríklad preto, že som nevládala šperky vyrábať popri práci, odpisovať na správy, posielať, administrovať eshop a všetko ostatné, čo tvorba, výroba a predaj online zahŕňa. Keďže som bola na všetko sama, bolo veľmi ľahké dopracovať sa k vyhoreniu.

Až po mnohých rokoch som si uvedomila, že nemôžem robiť všetko sama a tváriť sa, aká som geniálna a ako to všetko zvládam. Vyhorela som aj počas druhej vlny korony, kedy som mala pripravený siahodlhý text na sociálnu sieť, že končím. Avšak udialo sa niečo medzi nebom a zemou, čo si chcem nechať pre seba, a ja som začala písať svoje memoáre z detstva.

Zrazu sa začali vynárať spomienky na miesta a ľudí v čase. Na staručkú tetu Hrončekovú, ktorá ma učila podpolianske piesne, na starkine krosná a kolovrátok, na krojovanú sukňu, ktorú mi podarovala, jej rozprávanie, ako sa žilo na lazoch, pranie v potoku, moje detstvo na tichej dedine, aké dnes už nik nezažije. Uvedomila som si, že nemusím byť veľká značka, aby som bola šťastná. Stačí robiť veci najlepšie, ako viem, a byť sama sebou, s nikým sa neporovnávať, nájsť tých ľudí, ktorým sa moja práca páči, ísť si svojím tempom a často s pokorou hľadieť k nebu. Rozhodla som sa preto pokračovať.

Ako vnímaš toto korona obdobie, čo sa týka tvorby a predaja? Mnohé značky skončili, ty pokračuješ.

Je to veľmi smutné obdobie pre všetkých, nielen pre podnikateľov či tvorcov. Mnohí skončili a ešte len skončia, lebo nie každému sa podarilo prispôsobiť a rýchlo prejsť na online predaj. Eshop sa dá vyskladať aj za pár dní, ale kde sú všetky tie zručnosti ohľadom marketingu a predaja? To chce roky skúseností a tie buď človek má, alebo si na to nájde ľudí. Lenže keď firmy, firmičky prežívajú a nemajú obraty, tak sa len ťažko nájde človek, ktorý by im to spravil.

Druhá vec je sila zvyku. Mnohí si ani nevedia predstaviť, že by mali mať teraz eshop a mali by komunikovať so svojimi zákazníkmi online prakticky každý deň. A kde sú ešte také veci, ako SEO, kľúčové slová, cieľová skupina, stratégia, to je pre mnohých „malých“ španielska dedina. Aj ja sa v týchto veciach neustále vzdelávam. Je to nikdy nekončiaci proces, pretože dnes už nefunguje to, čo fungovalo včera, a podnikateľ musí reagovať na dobu, či chce, alebo nie.

Viem o tebe, že zbieraš staré fotky, výšivky, kroje, starožitný nábytok a v podstate skoro každý motív, ktorý máš spracovaný v šperkoch alebo iných produktoch, vlastníš aj doma. Je to pravda?

Áno, v súčasnej dobe vlastním 10 kompletných krojov zo Slovenska a mnoho výšiviek a súčastí. Už počas mojej tvorby som zatúžila akoby ísť hlbšie do podstaty veci a nielen sa krojmi inšpirovať, ale aj vlastniť kúštik Slovenska a neskôr vytvoriť takú, povedzme, malú „krojovňu“, ktorú by mohli ľudia navštíviť a pokochať sa. Na druhej strane bola túžba niečo vrátiť regiónu, ktorým sa inšpirujem, a tak sa už niekoľko rokov snažím ich podporiť tak, že si od nich kupujem výšivky, kroje, regionálne knihy a publikácie.

Najdrahšia podpolianska výšivka, ktorú vlastním, stála skoro ako moja výplata v škole, ale neľutujem, pretože staručká teta, ktorá ju vyšívala, dala do nej veľa lásky i času a tá práca bola stále nezaplatená. Viem to, pretože už i ja sa učím vyšívať krivou ihlou.

S čím najčastejšie bojuješ ako podnikateľ, je to cenotvorba, výroba, marketing, distribúcia, zákaznícky servis? Ty totiž aj učíš v škole.

Noo, v škole to neučím. Ja som vyštudovaná učiteľka pre prvý stupeň základnej školy a tam na takéto predmety nie je priestor, čas a ani vek. Pracujem v školskom klube, kde v rámci aktivít robím s deťmi aj ručné práce, napríklad vyšívanie krížikovou výšivkou. Ako maličký podnikateľ bez veľkého tímu bojujem snáď všetkým.

Je práca so šperkami a tradíciami, podľa teba, tvoje poslanie?

V istom zmysle iste áno. Deti sú veľmi všímavé, preberajú vzorce a vzory, ktoré vidia vo svojej rodine, okolí. Ja som bola veľmi vnímavé dieťa, veľa času som trávila so starými ľuďmi, ktorí sa narodili na prelome 19. a 20. storočia a veľmi to ovplyvnilo moju osobnosť. Všetko, čo tvorím, je teda výsledkom môjho detstva stráveného u starých rodičov na strednom Slovensku. Verím, že tvorbou dokážem uchovať s nimi i svojimi predkami puto, i keď tu už dávno nie sú, a vytvoriť tak dizajnové produkty s dušou a srdcom Slovenska.

Čo by si odporučila, odkázala tým, ktorí začínajú tvoriť svoju vlastnú značku, resp. akých chýb by sa nemali dopustiť?

Určite je dôležité si zmapovať trh a urobiť podnikateľský plán a biznis marketingovú stratégiu. Dajú sa využiť aj služby SBA agentúry, ktoré sú hradené z eurofondov, takže nejakej finančnej záťaže sa začínajúci podnikatelia nemusia báť.

Prečo má, podľa teba, zmysel pokračovať, napriek prekážkam, ktoré sa ti občas stavajú do cesty?

Pretože, ak si odpoviem na otázku, či by som to robila aj zadarmo, jednoznačne viem odpovedať áno, robila.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Martina Valachová

P.S: Janka pre čitateľov magazínu vytvorila kód na zľavu vo výške 15%. Ide Valentín aj MDŽ. Využijete? Stačí zadať pri nákupe kód: 40plus – NAKUPOVAT

Korektúry: Katarína Málková