Je ľudský prístup k pacientovi len teóriou? Medicína, ktorá by mala liečiť, je spojená s empatiou lekára

Zuzana Balašovová Donátová: Je v dnešných časoch ľudský prístup k pacientovi len teóriou?

„Sestrička, som v nebi?“ pýta sa s prekvapením pacient ležiaci na nosidlách.

„Nie, práve vás priviezli do liečebne pre dlhodobo chorých,“ usmieva sa sestra na recepcii.

Jej rehoľné meno je Santína, a vždy s úsmevom a pokojom víta prichádzajúcich pacientov do zariadenia.

Občas rozveseľuje pískaním aj moju kamošku – andulku Fufi. Jej klietka je umiestnená na recepcii, kde môže pozorovať dianie v liečebni, až do môjho príchodu. Potom je už premiestnená do klubu, spoločenskej miestnosti pre pacientov.

Pán na nosidlách, ktorého priviezli z nemocnice, bol prekvapený príjemnosťou a dobrou náladou personálu, ktorý počas prijímania na oddelenie stretol.

„Jéj, tu sa aj usmievajú?“ znie otázka z úst novej pacientky.

„Áno, a prečo by sme sa neusmievali?“ odpovedá lekár počas prijímacieho rozhovoru s pacientkou.

„Pacientka na izbe číslo jeden nechce užiť lieky. Naše naliehanie je neúspešné,“ konštatujú sestry na oddelení.

Ujímam sa aktivity a vstupujem do izby.

Mám čas, pretože moja práca s pacientami začína až o pätnásť minút. S pokojným hlasom oslovujem pacientku, ktorá nechce užiť lieky. Leží nehybne na svojom lôžku, nerozpráva, len pozorne počúva. Skúšam s ňou nadviazať rozhovor ako človek k človeku. Ako človek, ktorý má práve čas pre pacientku, aby s dôverou užila lieky. Po chvíli mi očami naznačí priateľské gesto a pootvorí ústa. Lieky užila…

Prečo sú pacienti prekvapení z úctivého prístupu a ľudského postoja?

Je ho v iných zariadeniach málo alebo vôbec? Alebo len nie je čas?

Na prednáškach o správnom prístupe k pacientom, ktoré sme absolvovali ako školiaci sa personál, sa počas diskusie postavil jeden zo starších lekárov a povedal:

„Viete, obávam sa svojich budúcich kolegov. Nestretol som sa s tým, aby sa niekde na školách medicíny viedli študenti k tomu, ako správne pristupovať k pacientovi. Neučia, ako komunikovať s pacientom, ako vzbudiť v ňom dôveru…“zamyslí sa lekár a sadne si opäť na svoje miesto.

Je vôbec potrebné, aby sa prístup k pacientovi prednášal na školách? Asi áno.

Medicína nie je len o odborných úkonoch, vyšetreniach, predpísaných liekoch a prepúšťacích či prijímacích správach.

Myslím si, že medicína, ktorá by mala naozaj liečiť, je neoddeliteľne spojená s empatiou lekára, jeho aktívnym počúvaním a vnútorným pokojom.

Ale, povedzme si úprimne, je to vôbec možné?

Rozprávam sa so zdravotnou sestrou z oddelenia na spoločnom obede.

Rozhovorí sa.

„Vieš, predkladá sa nám teória, ako máme byť milé k pacientom. Ale ja som už tak unavená z roboty, kde mám nabrať silu ešte aj na úsmev?“

Cítim, že jej vyjadrenie je úprimné a vychádzajúce z momentálnej situácie v nemocničnom zariadení.

Nuž, kde hľadať vinníka? V človeku, vo vedení zariadenia či v celom systéme?

Kresba: Radovan Vincze

Úvaha z knihy ČO VY NA TO?, vydavateľstvo Elist, r. 2020

Často

Často sa sťažujeme.
Na zlyhanie ľudského prístupu v zdravotníckych zariadeniach.
Na arogantnosť, neochotu a nevšímavosť personálu.
Na nekvalitné služby v reštauráciách.
Na netrpezlivých šoférov v MHD.
Na „Šípkové Ruženky“ na úradoch. Na…
Na čo alebo na koho sa vlastne sťažujeme?
Na človeka.
Na jeho správanie.
Na jeho výkrik emócií.
Na jeho disharmonický duševný stav.

Pozrime sa ale do vlastného zrkadla.
My, ktorí sa sťažujeme, sme tiež z rodu Homo sapiens.
Správali by sme sa inak, keby sme sa ocitli na ich mieste?
Kedy ste sa naposledy nahnevali, znechutili, alebo vytryskli s gejzírom emócií?
Kedy vás „vytočil“ nastupujúci dôchodca do autobusu, galgan so slúchadlami na ušiach, pani v PNS, čašník alebo šofér za volantom?

Nie je náhodou správanie každého z nás len o nás?
O tom, ako sa duševne vyzbrojíme na prichádzajúci deň, udalosť, minútu vo svojom živote?
Ako zvládame sami seba?
Svoju rozkolísanú duševnú hladinu?
Alebo sa uspokojíme s mottom – ja som už taká, taký?

Čo myslíte?
Mohli by sme duševnej turbulencii napomôcť?
Rozfúkať mračná stagnujúce v našej mysli?
Rozsvietiť častejšie emóciu radosti a pokoja?
Ako?
Len vlastným úsilím, chcením a ochotou svoj nezvládnutý emočný stav zmeniť.
Inak povedané, skoncovať s návykmi v našej osobnosti a pokúsiť sa vytvoriť nové alebo oprášiť tie niekdajšie, čisté, radostné, z čias dieťaťa.
Alebo si už nevieme spomenúť?

Myslím si, že na to, aby sme mohli byť príjemní, citliví a trpezliví voči pacientovi, potrebujeme nielen vlastnú duševnú stabilitu, ale aj podmienky na pracovisku. Nie, nemyslím finančné ohodnotenie. Štýl práce, počet úkonov, usporiadanosť v prostredí, kde sa nachádzam a dobré sociálne zázemie.

Z reality vieme, že to na pracoviskách nie je ideálne. Niektorý zo spomenutých elementov jednoducho chýba.

Myslím si, že čím viac dokážeme seba udržať v psychickej pohode, tým sa to viac odrazí aj v úspešnej práci s pacientom.

Ťažké… ale snáď nie nemožné!

Viac o postrehoch sociálnej terapeutky v liečebni pre dlhodobo chorých nájdete v knihách: https://elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne/

Zuzana Balašovová Donátová

Zo zápisníka terapeutky

 

Mohlo by vás zaujímať