Ako dávno je dávno?
Tam, kam siaha pamäť?
A kam siaha tá naša pamäť?
Hovorí sa, že existuje pamäť národa, pamäť ľudstva, pamäť našej planéty.
Z letokruhov stromov dokážeme vyčítať celkové priemerné ročné teploty alebo určiť, či ten-ktorý daný rok bol bohatý, alebo chudobný na zrážky, alebo na slnečné lúče. Zo skál dokážeme vyčítať rádioaktívne izotopy prvkov a na základe ich polčasu rozpadu dokážeme určiť a zrekonštruovať dôležité míľniky našej planéty. Erupcie sopky, zaplavenie vodou, nárazy vesmírnych telies. Dokážeme ísť do minulosti tak ďalekej a vzdialenej a nedostupnej, že naša vlastná mozgová aparatúra nedokáže precítiť silu týchto poznatkov.
Nájdený jantár dokáže vypovedať o živočíchoch, ktoré žili pred tisíckami rokov. Nájdené kostrové pozostatky dokážu byť základom modelovania dinosaurov a skladačky lega nielen kostrových stavieb, ale dokážeme dokonca určiť, čím sa živili, koľko mali rokov a ako zomreli.
Vyzerá to tak, že pamäť planéty je, vďaka vedeckým objavom, plne pod kontrolou.
Dokážeme vysvetliť mnoho, dokážeme zozbierať množstvo informácií, vieme dokázať doby ľadové aj medziľadové.
Vieme s istotou povedať, že doba ľadová v Európe trvala desaťtisíc rokov. Zaľadnenie samotné trvalo približne rovnako a odľadnenie tiež. Vieme dokázať, že hrúbka ľadu v Škandinávii mala tri kilometre, že ľad bol taký ťažký, že sa prepadávala samotná zemská kôra a vieme, že po ústupe doby ľadovej ostali desiatky tisíc jazier. A keďže sme v dobe odľadnenia, z dlhodobého hľadiska tieto jazerá budú miznúť a zmenšovať sa a prepadávať sa a odparovať sa, až kým našu matičku Zem nepostihne ďalšia vesmírna udalosť a nepríde ďalšia, krutá, ruská zima.
Vieme podrobnosti histórie kresťanstva na našom území, poznáme dokonale našu ľudovú slovesnosť a vždy sa nájde niekto, nejaký oduševnený fanatik, ktorý pre nás zbiera a uchováva potrebné artefakty minulosti. Naše detičky sa učia v škole o histórii a netušia, že sa to učia najmä preto, aby sa vyvarovali v budúcnosti chybám, ktoré minulosť priniesla.
Poznáme podrobnosti histórie nášho národa aj štátu, rôzne sa dokážeme vysporiadať s jednotlivými faktami a udalosťami a vyzdvihujeme pozitívne a hrdinské činy a taktne mlčíme o nedôstojnom správaní našich predkov a neľudských rozhodnutiach.
Zdalo by sa, že sme sa naučili všetko.
Že dejiny, ktorá nás sprevádzajú, ktoré na nás rozprávajú a ktoré občas dvíhajú varovný prst, sú pre nás odkazom toho, aby sme žili ináč.
A nie, nejdem písať o politike a politikoch. Ani o španielskej chrípke, ani o križiackych výpravách. Idem apelovať na nás, ktorí píšeme dejiny. Nevedomky. Nevedome. Podvedome. Ale píšeme. Ja, vy, my všetci dnes píšeme dejiny pre ďalšie generácie. Nechávame im odkaz dnešnej doby. Obrovské memento, aby vedeli, že dnešná doba je o kamarátstve, službičkách, skratkách a vydrbaní so systémom. Tvárime sa spravodlivo, tvárime sa múdro, tvárime sa neohrozene, ale v skutočnosti robíme kľučky, hľadáme skratky, kamošov, ktorí vybavia, pozornosť, ktorá musí byť.
Neviem, ako sa tento trend odlišovania „ja spravodlivý“ a „ja predsa môžem“ zapíše do letokruhov stromov alebo do izotopov vodíka, alebo hélia v skalách okolo nás. Neviem, ako sa do dejín ľudstva zapíšu všetky výnimky, ktoré predsa potvrdzujú pravidlo a všetka tá bohorovnosť neomylných jedincov.
Pamäť jedinca je krátka.
Pamäť spoločnosti je maximálne jedno volebné obdobie. Pamäť národa a vlasti zvyčajne začína až za hranicou päťdesiatich rokov. Takže môžeme byť všetci absolútne kľudní. Naše dnešné prehrešky nám za nášho života nebude vyčítať nik.
A o päťdesiat rokov?
Plánuje niekto z vás tu byť ešte o päťdesiat rokov?
Plánuje niekto z vás prežiť ďalšie obdobie na našej matičke Zemi ako potrava pre hmyz alebo ako popol v nádobe, uložený v stene, v spoločnosti iných popolov, alebo ako popol vo vitrínke pod telkou? Alebo na krbe?
Alebo plánujete byť pamäťou rodiny, ktorá pretrvá? Plánujete prežiť na matičke Zemi niekoľko storočí ako diamant?
Pamätáte si, čo všetko je potrebné na vznik diamantu? Fyzika? Chémia? Ktorý ročník?
Aby vznikol diamant, je potrebná teplota, tlak, čas a uhlík. HTHP stroj dokáže aj z vášho popola vyrobiť diamant. Dajme nabok morbídnosť celého procesu a venujme sa len tomu, ako sa z bežnej bytosti, ktorá prežila svoj život, stáva diamant. Ozdoba, ktorá môže byť v brošni alebo v náušnici, alebo prsteni, alebo len visieť na retiazke nad krbom a pripomínať, že tento diamant bol niekedy človekom.
Možno ten človek ako diamant nežil, možno sa ako diamant nesprával. Možno ani ten diamant, ktorý vznikol z uhlíka jeho popola, nebude najčistejší. Ale dokáže pretrvať. Pretrvať nielen v mysli tých, ktorí žili v jeho dobe, ale aj o stovky rokov neskôr. Dokáže sprevádzať niekoľko generácií a byť nablízku zdanlivo cudzím ľuďom, zdieľajúcim podobné fragmenty jeho DNA.
Ak ste sa rozhodli prepísať dejiny a ostať tu naveky, lebo Ian Fleming hovoril, že Diamanty sú večné, dovolím si pripojiť odkaz na video celého procesu.
Sme prítomnosť. Sme z minulosti. Buďme pre budúcnosť.
Text vychádza v rámci rubriky #vikendOFF
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Mohlo by vás inšpirovať…
Nájsť pokoj a zvládať situácie, ktorým čelíme, je azda najdôležitejšia vec dnešných dní. Do rozhovoru som zahrnula aj otázky čitateľov Magazínu 40plus. Bez cenzúry a strihu.
