Keď prídete o prácu, najťažšie sú pondelky. Všetci niekam idú, len vy nemáte zrazu kam ísť. Ako pracovať s emóciami?

Keď prídete o prácu, najťažšie sú pondelky. Všetci niekam idú, len vy nemáte zrazu kam ísť. Ako pracovať s emóciami?

Nedávno som mala možnosť rozprávať s jednou mladou dámou, ktorá dala výpoveď v práci a robí na svojich projektoch. Čas ide, projekty idú pomaly. Cíti niekedy úzkosti či sa uživí a rozmýšľa či predsa len nemala ostať v zaužívaných koľajach. Aj keď sa cítila v tej práci zle. Aj keď jej už telo naznačovalo, že musí odtiaľ odísť. Predsa len, raz mesačne cinkla výplata a odvody boli zaplatené. Zhodli sme sa na tom, že najťažšie sú pondelky. Všetci niekam idú ( do práce ) a vy ste doma. Doma so svojim snom urobiť svet krajším.

V tichu pondelka prichádzajú aj strachy a pochybnosti.

Urobila som dobre? Podarí sa mi ďalší projekt? Budem mať na účty? Veľmi mi to pripomenulo moju cestu. Pred 7 rokmi som sa rozhodla začať budovať tento projekt 40 plus. Mala som veľké odhodlanie, ale aj strachy. Najťažšie boli pondelky. Presne tá situácia: Všetci niekam idú, len ja som doma…

V mojom prípade cesta hľadania si práce už nebola na programe dňa. Asi poznáte môj príbeh. Nikde ma nechceli. Na manažerku stará. Na obyčajnú prácu prekvalifikovaná. Vedela som, že chcem svetu ukázať, že nie som ešte na zahodenie. Išla som do toho celého s odhodlaním, ale v podstate v emócii BOJA. Každý kouč by vám povedal, že boj nie je správny postoj. Ja som to však inak nevedela… A tak som bojovala. A napriek tomu, že boj nie je správny postoj, časom sa vynárali možnosti a nové obzory, ktoré poznačili moju cestu. Chytala som sa každej príležitosti. Na tej mojej ceste som stretla mentorku, ktorá mi začala klásť divné otázky.

Martina: Čo je tvoj zámer?

Zámer?

Veď robiť dobré veci a uživiť sa. Jednoduché, nie?

Mentorka išla ďalej a ďalej. Otázky to boli otravné. Niekedy ma naozaj vyvádzali z miery. Ale musím uznať, že vedela, čo sa pýta. Takto prešli roky. Väčšinu vecí, ktoré dnes robím som ani len nesnívala. Áno, boli vo mne hlboko, ale nevedela som ich pomenovať. A aj keď sa ich podarilo pomenovať, zdalo sa mi to šialené, že by sa to mohlo podariť…

Keď som telefonovala s mladou dámou v pondelok, ktorá mi popisovala svoje dni, vrátilo ma to späť.

Vedela som pochopiť, ako sa cíti. Bol pondelok a všetci niekam išli. Ona doma so svojimi snami a projektami. Ja nie som žiadny kouč, ale snažila som sa ju uistiť, že v časoch, keď nemáme „istoty“ a meníme svoj pracovný život, vždy sa vynoria strachy. Pôjde mi to? Uspejem? Niekedy sa vynorí spomienkový optimizmus a dokonca už zabudneme na to, že tá práca, kde sme boli nás ničila. Zabudneme, že existoval hlboký dôvod preto, že tam už nie sme a odišli sme (buď sme odišli sami sami alebo boli vyhodení – to nie je v tomto celom podstatné…)

Ponúkla som tej mladej dáme priestor v magazíne, aby vedela svetu o svojich projektoch povedať.

Ponúkla som jej, že keď bude na dne, kľudne nech mi zavolá. Niekedy totiž jedna veta môže zmeniť váš deň. A ten zmenený deň vie byť začiatkom nového procesu. Viem to, lebo som si to zažila. Presne si pamätám, keď som bola v úzkych (začala korona a všetko sa mi stoplo) a kamarátka mi povedla: Napíš knihu. Zdala sa mi to volovina. Ja a knihu? Veď neviem písať knihy. Ona sa zasmiala: Veď kniha je len dlhší článok. To je celá ona. Mirka Števková. A ajhľa. Ja som hneď v ten deň začala písať a kniha sa stala na slovenské pomery bestsellerom. A to bol len jeden telefonát od človeka, ktorý veril v moje schopnosti. A podobne to bolo s podcastom. Keď sa ma Janka Bernaťáková opýtala, čo by som robila, keby neboli obmedzenia ani finančné a žiadne?

Mala by som svoju talkshow, podcast.

A prečo ešte nemáš?

Vyvalila som oči a menovala všetko, prečo to nejde.

Keď odišla, premýšľala som nad tým. Šlo by to? Bol utorok. Do piatku som si pozháňala základnú techniku (nebola dobrá, ale to som vtedy nevedela…) a v piatok som točila prvý rozhovor. Presne takto niekedy vzniká NIEČO z NIČOHO…

Včera na bicykli sa mi tento film odvíjal v hlave a ja som pocítila nesmiernu vďačnosť.

Vďačnosť všetkému, čo ma donútilo vytvárať vlastné projekty. Viete, ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Tak to je presne to. Moja cesta sa postupne mení z BOJA na plynutie. Je to strašne veľký rozdiel. Ďakujem, že môžem. Hneď som písala mentorke (Henrieta Hudecová ) a povedala som jej, že som si prvýkrát na svojej ceste uvedomila vďačnosť do špiku kosti. Zbytočne sa ma na to pýtala pred rokom alebo tromi. Moja odpoveď bola: jasne, jasne. Áno mám za čo ďakovať. Aj mužovi. Aj deťom. Aj tomu a onomu. Menovala som ľudí a aj som to myslela úprimne.

Ale včera to bolo iné. Všetko sa to spojilo v jedno a moja vďačnosť bola tak silná, že by sa dala asi aj zhmotniť. Napriek tomu, že som mala cestou pochybnosti. Napriek tomu, že som bola často v boji a v kŕči. Ten hlboko zakopaný zámer vo mne, ktorý som na začiatku ani nevedela pomenovať tam bol.

Premýšľam, ako by vyzeral môj život, keby som si bola vybojovala „nejakú normálnu“ prácu v klasickej firme. Že nič z toho, čo sa podarilo vytvoriť by nebolo.

A ono by to nebolo. Pretože, ak si nedáte ten priestor sami pre seba a vbehnete do koľají o ktorých vás všetci v živote presviedčali, že takto sa to robí, tak nevytvoríte to nové.

Ak ste na tom podobne ako tá mladá dáma a prišli ste o prácu alebo ste z nej odišli, lebo vás ničila, pokračujte na svojej ceste. Verte si. Alebo napíšte svoj príbeh do magazínu 40plus. Alebo si nájdite kouča či mentora. Prajem každému, aby sa jeho zámer vydaril.

Ja osobne sa na vás najbližšie teším 19.10.2024 na Festivale ODznova ( link na posledné lístky). Do skorého videnia. V ten deň priamo vstúpite do môjho sna, ktorý sa realizuje.

Martina Valachová