Viete, ktoré dva momenty v živote nám dvíhajú varovný prst, že sa mení generácia? Že sa posúvame?
Ako veľmi nadávate na novú, mladú generáciu, ktorá si nič neváži, ničomu nerozumie a nechápe? Odporúčam, aby ste si na túto generáciu spomenuli o niekoľko rokov pri návšteve lekára, alebo lekárnika. Áno, bude tam na stoličke či za pultom sedieť dnešná mladá generácia. Budeme sa k nej s nádejou dívať. A čakať od nej pomoc, pochopenie, radu či len obyčajnú preskripciu liekov.
Český spisovateľ Karel Čapek mal krásny a múdry citát, kedy povedal:
„Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza.“
A keďže zomrel v roku 1938, tak tie slová určite patrili generácii našich rodičov, ktorí si mysleli, že ten lepší budovateľský svet, boli oni. A my sme boli generácia, ktorá už nepoznala vojnu a hlad a strádanie a nedostatky čohokoľvek. My sme generácia, ktorá už žila v istotách. Niektorí si možno ešte pamätajú rady v Zelovoci, alebo u mäsiara, ale z pohľadu prvej polovice minulého storočia nám nikdy nič nechýbalo. Mali sme všetko.
Karla som mal rád ako malý chlapec. Bral som ho ako za „nášho“, lebo môj svet mladej generácie sa volal Československo. Bol som na neho hrdý a čítal som jeho vtedajšiu sci-fi na jeden nádych. Na jeden dúšok. Najviac som bol hrdý, že jedno z dnes najviac opakovaných slov „robot“ je práve jeho. Robotizácia, robotika, robot je naše slovo. Nami vymyslené. Čechoslovákmi. Prvýkrát v diele R.U.R. Pre nepamätníkov pripomeniem, čo táto skratka znamenala. Rossum’s Universal Robots.
Mal som rád Karla, aj keď sa trošku desím, keď si spomeniem, o čom bolo R.U.R. Alebo Válka s mloky či Bílá nemoc. Fakt nemal stroj času? Naozaj nenahliadol do budúcnosti, našej prítomnosti a len to dal na papier? Mohol byť naozaj taký „uletený“?
Ktovie, ako funguje mozog človeka, ktorý dokáže predvídať sto rokov dopredu, čo sa s ľuďmi stane?
Možno je to len nejaké podvedomie, ktoré nevieme ovládať, a ktoré nám v spánku púšťa „film“. A potom ho iba stačí prepísať na písacom stroji a vydať knižne. Ja patrím k ľuďom, ktorí nevedia odpovedať ani na otázku „Kde sa vidíte o desať rokov?“, a nie aby som si trúfol predpovedať kde vidím o desať rokov celé ľudstvo.
Aký svet prišiel? Stále si myslíme, že sme múdrejší, ako generácia pred nami. A stále veríme, že sme inteligentnejší, ako tá generácia, ktorá príde po nás. A je to asi fajn. Dáva nám to pocit rovnováhy a nadvlády nad svetom a napriek tomu robíme tú istú „chybu“. A či sa nám to páči, alebo nie, tak robíme to, na čo sme boli naprogramovaní, odkedy sme zliezli zo stromov. Plodiť novú generáciu. A popri tom ideme po svojej ceste.
Niektorí robia, čo ich nebaví, niektorí to, čo ich baví, ale generalizovane, mnohí sa často zamýšľajú, aký to má zmysel? Čo všetko sa dá počas života nahonobiť, čo všetko sa dá užiť si, čo všetko sa dá pripraviť pre ďalšiu generáciu? Má to vôbec zmysel? Niektorí z vás robia to, čo ich baví a teší, a aj napriek tomu občas pochybujú, aký to má zmysel?
A pritom, jediný zmysel je v ceste pripraviť po našej generácii novú generáciu.
Múdrejšiu, informovanejšiu, inteligentnejšiu. Prenechať jej všetko, čo sme na našej ceste stretli, videli, naučili sa a dokázali. Prenecháme im všetko. Niečo v podobe myšlienok, niečo v podobe dedičstva. Kultúrneho aj materiálneho. Presne podľa vtipu: „V mojom živote som miloval dve knihy. Kuchársku knihu mojej mamy a vkladnú knižku môjho otca“. (Platí pre tých, ktorí mali/majú otca a pamätajú si, čo je vkladná knižka. A pre tých, ktorí mali/majú mamu, ktorá vedela variť a varila rada a dobre).
A viete, ktoré dva momenty v živote nám dvíhajú varovný prst, že sa mení generácia a že sa posúvame?
- Prvým signálom, ktorý nás posúva o jednu generáciu, je moment kedy nedokážeme mladým odpovedať na to, čo sa pýtajú…
- A druhým signálom, že sme sa posunuli o ďalšiu generáciu je moment, kedy už mladým nerozumieme, na čo sa pýtajú…
A ešte jedna vec ma napadla (mi napadla).
Viete, koľkí z nás by boli podľa starých socialistických pravidiel, bez pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze, prenasledovaní podľa paragrafu príživníctva?
Ale je nám hej. Nemusíme toľko vecí! Nemusíme dokonca ani chodiť do práce! Fakt. Už ani nie sú paragrafy za to že do práce nechodíte. Dokonca sa o vás štát aj postará. Poskromne, ale prispeje vám na to, že do práce nechodíte.
WAU!
Karel by asi len oči otváral. Síce za nás do práce nechodia roboti a neberú nám (zatiaľ) väčšinu možností na prácu, ešte nebojujeme s novými inteligentnými mlokmi, ktorí nás chcú ovládnuť, ale pandémia je už tu…
Alebo, žeby jedno súviselo s druhým a s tretím, len sme si to nevšimli?
Článok je súčasťou rubriky #vikendOFF
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/