Kľúčom k najväčšiemu bohatstvu sveta je ho proste začať vidieť. Nemusí ísť o účet plný bubákov…

Ťažko je ľahko žiť

Bola nedeľa. Vstali sme trošku neskôr, išli sme totiž spať až okolo druhej po polnoci, proste, v sobotu sme neodolali a museli sme popozerať fajne filmy na netflixoch. Áno, vstali sme v čase, kedy poriadne rodiny sadajú k nedeľnému obedu.

Takže až „na raňajky“ som ponorila slepicu do hrnca a dopriala jej „nedeľný kúpeľ“ s domácou zeleninkou od svokruši a začala chystať obedík.

Tu začína to čaro.

Čaro, ktoré si môžeme dovoliť všetci, to, ktoré si veľakrát myslíme, že zažijeme len s kopou peňazí na účte, len ak zdedíme balík alebo vyhráme v lotérii. U nás to vyzeralo nejak takto: kubánska muzika, pohár vínka a tančeky, divinka, ktorú manžel dostal, malé zemiačiky od mojej starkej, špeci omáčka na divinu, inšpirovaná varením od môjho svokra, a k tomu riťové tance s mojím pekným mužom.

Milujem takéto dni. Fakt. To varenie trvá ozaj dlho, vypijeme pri tom spolu skoro celú fľašu vína, pokvákame o veciach, o ktorých nestihneme kvákať cez bežný deň, lebo sa nám nechce, nedá alebo nás také hlúposti ani nenapadne riešiť, popozeráme rôzne inšpirácie na internetoch a je nám dobre. Poobede si dáme obed, pozrieme puaróta alebo nejakú cestovateľskú reláciu, alebo proste ideme von na prechádzku. Aj tú nedeľu sme išli radšej von, počasie bolo také zvláštne, akoby bola obloha nabitá príležitosťami a voňala novotou.

Išli sme sa teda prejsť do nášho krásneho parku, pekne sme sa vyfintili, lebo veď je nedeľa. V parku som sa zhlboka nadýchla tej úžasnej neskoro letnej a skoro jesennej vône prírody a začala som snívať. Hovorím môjmu dobrému mužovi: „Keby sme vyhrali loto, tak by som kúpila toto a prerobila hento a išla tam, bla bla bla,“ (keď chcem, viem rozprávať „donemoty“ a ja väčšinou chcem) môj múdry muž na to povedal: „Ale veď to tak či tak máme v pláne spraviť“… Hmm, pravda.

Tak teda vravím: „Keby sme boli veľmi bohatí, dnes by sme vstali neskoro, varila by som nejaké fajnotky a pri tom by si mi nalieval vínko, počúvali by sme muziku, tancovali, a potom by sme sa pekne obliekli, išli by sme sa prejsť a dali by sme si niekde kávičku a koláčik – heeej, veď to aj práve robíme! Veď my sme boháči!“

Aký je rozdiel, či to zažívate v prenajatom byte v malej dedine na Slovensku, alebo vo vlastnej vile niekde v Karibiku?

Rozdiel je v našom oku. V tom, čo vidíme a čo sa nám zdá krásne, teda ako tú krásu vyhodnotíme. Rozdiel je v tom, že si uvedomíme, že emócia niečoho výnimočného nás vyživí viac ako peniaze. Tú emóciu si nekúpite, tú si musíte dovoliť prežiť.

Áno, niekedy nevidíme bohatstvo, ktoré práve žijeme, dar, ktorý máme. Niekedy mám pocit, že kľúčom k najväčšiemu bohatstvu sveta je ho proste začať vidieť.

Nemusia to byť vždy peniaze, účet plný bubákov, nemusí to byť ani stopercentné zdravie, veď kto ho dnes má, aj mňa stále niečo bolí, kríže, koleno a ak nič, tak si narazím lakeť, najhoršia bolesť sveta. Niekedy stačí mať, proste, deň bez stresu, dobrých priateľov, milujúcu rodinu, teplo domova, či pekný obraz v spálni alebo pohár dobrého vínka, či štamprlu svojej domácej pálenky – nie všetko naraz, stačí jedno z toho, veď zas netreba to preháňať, potom už len jednorožec, čo skáče po zelenej lúke a se*e dúhu. Po troške radšej, nech nám z toho hlavy/egá nestrieľajú.

Áno, toto sú tie krásne drobnosti, ktoré robia náš život rozprávkový, iný, zvláštne nečakaný a láskavý.

Nehovorím, že peniaze nám netreba. Treba! Veď ako by sme bez nich vedeli v tejto dobe existovať, nedá sa. Ešte aj jesenné výpredaje začínajú, to je pokušenie ako fras. Dnes žijeme tak veľmi závislé životy na materiálne, že bez peňazí to moc nejde. Ale to je v poriadku, v akej dobe sme, v takej musíme vedieť predsa žiť. Takže áno, peniaze treba. Aj keď často máme pocit, že sú zlé, no nie sú. Peniaze predstavujú hodnotu našej práce, toho, čo zo seba vydáme. Ale nie sú základom nášho života. Teda by nemali byť.

Niekedy to vyzerá, že sme tak zmotaní do bezhlavého zarábania, až strácame chuť ozajstne žiť.

Práca sa stáva životom, kolegovia sa stávajú rodinou. Ja som mala napríklad vždy závislosť na kancelárskych potrebách, neviem prečo, asi tie farebné papieriky a vôňa novoty ma proste opantali. Milujem organizovať veci. Ale len na chvíľu, kým ich nezorganizujem. Potom sa už organizačného rádu nedržím. Toto mi ozaj chýbalo, keď som sa prestala kancelársky angažovať. Kancelárske potreby, rozhovory a srandy s kolektívom. Aj vôňa kávy, ale tú som si preniesla aj domov. To jediné z práce. Kolegov a kancelárske potreby som preniesť nevedela, to by bolo trošku čudné mať ich pri práci za chrbtom v kuchyni. Tá naša je totiž dosť malá, len by mi tu zavadzali.

Možno toto je doba, kedy si začneme vychutnávať viac čaro rodiny a ozajstného sveta, toho bez práce, toho, keď sme museli robiť z domu a nie v kancelárii. Toho sveta, keď začíname vidieť, čo je naozaj hodnotné. Napríklad ozajstné priateľstvá, rodinné stretnutia či bežné rozhovory.

A koniec koncov, predstavte si taký svet, kedy nemusíte nič.

Kedy naozaj máte toľko peňazí, že netreba pracovať. Treba len žiť. No ako budeme vedieť žiť, keď dnes nežijeme, ale pracujeme? Plný účet nás to nenaučí. Takže odporúčam, pred tým, než zbohatnete, naučte sa žiť bez práce – nie, nedávajte výpoveď! Myslím tým venovať svoju energiu a čas svojmu skutočnému životu, vzťahom, ľuďom, koníčkom, lebo čo ak práve vy ste ten budúci milionár a nebudete vedieť, ako ďalej.

Čo ak vám z toho prdne v bedni a ráno vstanete bez akéhokoľvek cieľu a radosti?

Čo ak sa zobudíte a nebudete vedieť, čo ďalej, lebo všetko už máte a všetko ste už zažili?

Alebo nebudete môcť cestovať, lebo je epidémia, alebo nakupovať, kávičkovať?

Čo doma?

Čo so sebou?