Tento slaný úvod je k rozhovoru s Monikou Macháčkovou, ktorá hovorí: Nikdy nebudem piť slaný čaj!
Čaj ovocný, zelený, bylinkový, čierny… Aký ešte? A čo tak slaný? Skúsili ste niekedy? Nie nerobím si srandu. Reálne sa pýtam. Padla vám niekedy do čaju soľ namiesto cukru? A usrkli ste si? Ak áno, tak viete, ako to chutí. Ak nie, ani to možno neskúšajte… Alebo, že by?
Monči, kedy si prišla na to, že slaný čaj nie je bohviečo?
Keď som si omylom osolila čaj. To sa podľa mňa stalo už mnohým. V rýchlosti siahneš, chceš si osladiť čaj a ups! Pomýliš si dózu a je to. Bolo to dávno, lebo už roky si čaj nesladím, a ak náhodou, tak medom, takže je minimálna šanca, že sa mi to stane opäť. Inak, v Tibete sa bežne pije slaný čaj s jačím maslom, to si vedela?
To som teda netušila. Čudné móresy majú v tom Tibete… Teraz ti vyšla už desiata kniha a nesie práve názov Nikdy nebudem piť slaný čaj. Ako to celé vzniklo?
Vymyslieť názov je často najťažšie. Je to prvý kontakt čitateľa s knihou a mnohí sa rozhodujú aj podľa toho, či ich názov zaujme. Ja som sa zvolila ako názov odkaz na jednu scénu z príbehu. Nielen, že je podľa mňa zaujímavý, je aj výstižný, charakterizuje hlavnú hrdinku. Nechcem prezrádzať viac, budem rada, ak si knihu prečíta čo najviac čitateľov.
Čo je hlavnou zápletkou a dejom? Prezraď, ale len motivačne, aby sme čitateľom predostreli na čo sa môžu tešiť…
Rozhodne to nie je romantická story o láske s jednoduchou dejovou líniou. Znova je to príbeh, aký sa môže stať hocikomu. Reálni ľudia, s normálnymi problémami , ktorí žijú svoj každodenný život a hľadajú riešenia svojich problémov. Hlavná hrdinka Karolína je mladá žena, ktorá nechce od života nič nereálne, iba normálny život. Lenže má smolu, že sa narodila do dysfunkčnej rodiny.
Nevzdáva sa, hľadá spôsob, ako žiť obyčajný život. Ako ho hľadá, a či sa jej to podarí, to už neprezradím. Čím ďalej, tým viac ma baví vŕtať sa v psychológii postáv, premýšľať o ich konaní a motiváciách a aj v tejto knihe som tomu venovala priestor.
A inak ako sa máš počas posledných mesiacov? Teda okrem toho, že píšeš. Je život na voľnej nohe počas pandémie pre teba výrazne iný?
V podstate žijem stále rovnako, či je pandémia alebo nie. Pracujem z domu už štyri roky a jediný rozdiel je v tom, že sa nemôžem stretávať s ľuďmi. Rozhovory robím online, alebo mailom, čo nie je ten najideálnejší spôsob. Živý kontakt je nenahraditeľný. Takto online som urobila celú knihu rozhovorov, ktorá vyšla vlani v novembri. S Mirom Jarošom sme sa týždne rozprávali cez mesenger alebo WhatsApp, rozhovory som si nahrávala a potom mesiace spracovávala do knihy.
Myslím, že sa nám podarila pekná motivačná kniha, nie iba pre jeho fanúšikov. Počas pandémie nemôžem robiť svoju talkšou, a to mi veľmi chýba.
Čo spisovateľ a štátna pomoc… Je vôbec nejaká?
Neviem, ako to majú iní autori, ale ja som špecifický prípad. Nemám nárok na žiadnu štátnu pomoc. Keďže som miestna poslankyňa, mám za to pravidelný príjem ( je to suma na jeden väčší nákup ). Takže z pohľadu úradov mám príjem a nie je dôvod na pomoc. Chvalabohu mám výbornú spoluprácu s magazínom Evita a stala som sa externou spolupracovníčkou redakcie. Ale drž mi palce, prvýkrát v živote som si podala žiadosť o štipendium na Fond na podporu umenia.
To držím palce. Je to podpora na knihu? Chystáš ďalšiu?
Áno, dokonca niekoľko. Vo vydavateľstve Albatros už je odovzdaný rukopis zbierky poviedok o hrdinoch, kam som aj ja prispela. Vznikla v iniciatíve Zachráň knihu, kde som aktívna od samého začiatku ( nájdete nás na Facebooku aj na Instagrame). Teraz práve pracujeme na ďalšej zbierke poviedok. Mám rozrobenú svoju prvú knihu pre detského čitateľa a v hlave už mám námety na ďalšie dospelácke knihy.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Knihu kúpite tu: www.evitovky.sk