Najhoršia vec nie je zistiť, že ste v riti.

Ráno som vstala a spravila som si kávu. Sedím na dvore a pozerám, ako rýchlo ubehol ten korona polrok. Čo sa stihlo stať a čo sa stať nestihlo. Lebo KORONA.

Prichádza jeseň a my sme v druhej vlne. Večer som sedela na dvore s kamarátkou, ktorá robí v oblasti cestovného ruchu. Teda robila. Teraz nemá čo robiť. Účty chodia a ona ich platí. Zatiaľ z úspor. A čaká, čo bude ďalej.

Nečaká so založenými rukami. Hľadá nové možnosti, ktoré by ju držali pri živote. Nielen z hľadiska financií, ale aby ju aj hladili na duši a dávali jej zmysel. Podporila som ju, ako som len vedela. Pretože cestovný ruch je samozrejme na bode mrazu a štátna pomoc pre týchto ľudí je trápna.

Dozvedela som sa, že za tých pár sto eur (doteraz necelých 300 a len nájomné za pol roka má 1800€) čo dostala od štátu, si dokonca musí nalepiť na okno výkladu plagát, ktorý ďakuje za pomoc. Musí zabezpečiť, aby tam plagát bol, inak dostane pokutu. Super.

Ľudí, ako ona, ktorých biznis skončil nie vlastným zapríčinením sú tisíce.

Pomoc bola skoro žiadna, ale zato naše mestá budú ovenčené takýmito plagátmi a budú vzbudzovať dojem, že štát sa postaral. Že všetko je fajn… Ale viete čo? Nie je. Je to pokrytecké. Pomoc by bola, ak by niekto prišiel so skutočným plánom, čo majú títo ľudia robiť. Pretože toto celé ešte neskončilo!

Ďalšou oblasťou, kde sú ľudia doslova v riti je kultúra. Ide o tisíce ľudí. Nie, za slovom kultúra si nie je treba predstaviť piatich najlepšie platených hercov. Ide o tisíce ľudí, ktorí nemajú čo robiť a trvá to už pol roka. A vyzerá, že to ešte neskončilo. Aký je plán na záchranu kultúry, to som sa nikde nedočítala.

Nemám teraz na mysli nejaké fondy, ktoré získa zopár združení, výsledkom bude video, na ktoré treba 100 000 krát kliknúť, aby im EU preplatila dajakú zbytočnú kampaň, ako to bolo pri poslednej výzve, keď ministerka Remišová prosila národ, aby si pozreli reklamu, inak sa budú musieť prostriedky vrátiť.

 

Ak bude vyzerať pomoc z EU takto, je zbytočná.

Samozrejme, nie pre tých, ktorí získajú peniaze na projekt nejakého zbytočného videa. A  v konečnom dôsledku zarobia. Otázka je, čo majú takéto projekty priniesť, a komu z oblasti kultúry konkrétne pomôžu. Mám na mysli osvetľovača, produkčného, kulisára a ďalších. A hlavne, aké obohatenie prinesú občanom. Lebo kultúra má obohacovať…

Medzitým nám tu vznikajú zákony, ktoré majú ovplyvňovať životy žien (interrupcie). Po internete sa šíria rôzne výzvy, ale vyzerá to tak, že kým ženy nevyjdú do ulíc (podporené možno aj uvedomelými mužmi), tak si tam tí hore, od ktorých sme čakali dlho vytúženú zmenu, urobia to, čo budú chcieť. Veď máme demokraciu a odovzdali sme im moc. Tak teraz to musíme strpieť.

Vrátim sa ešte ku korone.

Viete koľko ľudí zomrelo bez toho, aby mohli byť so svojimi blízkymi? Mám kamarátku, ktorej muž bol v nemocnici a ona ho mohla vidieť iba trikrát. Potom zomrel. Sám. Tie tri razy, čo za ním bola sa dostala na oddelenie podvodom, pretože, ako bývalá zdravoťáčka si to vybavila.

Ak by si to nevybavila, tak by tam za ním nemohla ísť ani raz. Skúste si to predstaviť. Skúste sa zamyslieť, že sa to týka aj vás. A to celé v situácii, že na koronu doteraz zomreli tri desiatky ľudí. Strašná predstava. Nie?

O odklade vyšetrení ľudí s rakovinou a o odklade rôznych preventívnych vyšetrení, aby sa rakovina nerozvinula ani nejdem rozprávať. Keby aspoň médiá a ľudia zodpovední za informovanie o epidémii rozmýšľali podobne, ako Prof. MUDr. Peter Pružinec. (Jeho názory na aktuálnu situáciu si môžete prečítať, resp. pozrieť TU)

Ocitli sme sa v akejsi tme.

Keď na jar začala korona, nevedeli sme do čoho ideme. Chvíľu sme boli aj preľaknutí. To je normálne. Ale dni sa predlžovali a bola vízia, že s prichádzajúcim letom sa všetko urovná a bude ako predtým. Aspoň približne…

Teraz je jeseň, dni sa skracujú a zdá sa mi, že ideme do tmy, ktorú ešte umocnilo rozhodnutie súdu ohľadne vraždy Jana a Martiny, kde hlavný podozrivý aktér je zatiaľ nevinný a dostal pokutu vo výške 5000 (áno je to rovnaká výška, ako keď sa vrátite z červenej korona krajiny a nejdete do karantény…).

V mnohých ohľadoch sme teda doslova a do písmena v tme, ktorú si dovolím opäť raz prirovnať k riti. Otázkou ostáva, čo a či sme schopní urobiť preto, aby sa situácia otočila. Či sa budeme len prizerať. Alebo niečo urobíme.

Ja nemám návod na to, čo presne spraviť. Ale rada sa pridám k niekomu, kto práve sedí s rannou kávou v rukách a prežíva podobné pocity. Možno nás je viac. Pretože, ako hovorí titulok: Najhoršia vec nie je zistiť, že ste v riti. Zlé je, keď sa tam rozhodnete aj zostať…

A ešte k tomu bez čerstvého vzduchu – s rúškom na tvári…

Martina Valachová